Steinbrückov projekt

Budúci rok bude nemecký minister financií sanovať štátne financie. Čo je však s jeho druhým plánom – viac investovať? Peer Steinbrück má jedno krédo: štát nemíňa príliš veľa, no dáva príliš veľa peňazí na zlé účely. Príliš mnoho zdrojov financuje potreby minulosti, primálo budúcnosť, tvrdí spolkový minister financií. V súčasnosti občania od štátu očakávajú priveľa, no platia príliš malé dane. Zvláštna situácia. Pretože na financovanie investícií do budúcnosti potrebuje štát aj viac a stabilnejších príjmov. Príjmy a výdavky – obe strany ukážu, akú veľkú zmenu dokáže šéf štátnej kasy veľkej koalície priniesť v tomto legislatívnom období. Definovaním budúceho smeru finančnej politiky, ktoré v stredu minulý týždeň schválil kabinet spolu so Steinbrückovým rozpočtom, sa tento minister za SPD pokúsil umožniť ekonomický rast a súčasne sanovať deficitný štátny rozpočet. A tak zvyšuje červeno-čierna koalícia dane ako nikdy predtým, všade obmedzuje úlohy štátu – no v rozpočte aj tak nezostávajú žiadne peniaze na dôležité reformy ako zavedenie nového systému zdravotného zabezpečenia či reforma podnikových daní. A tak sú verejné financie sudom s pušným prachom tak vo vládnom kabinete ako aj v parlamente. Minister financií pritom nešetrí silnými slovami. Zo Steinbrückovho dvojzáprahu finančnej politiky – posilnenia faktorov rastu a konsolidácie rozpočtu – sa tak medzičasom za pár dní stáva trojzáprah, ktorý má definovať línie všetkých ostatných sfér politiky. V návrhu rozpočtu sa to označuje slovami „sanovať, reformovať, investovať“. Červeno-čierni budú rešpektovať ústavu – ale až v roku 2007 V roku 2006, prvom v pôsobení veľkej koalície, ktorá sa opiera ešte o prácu Steinbrückovho predchodcu, spomínaný trojzáprah nie je veľmi vidno. Na jednej strane rastú výdavky len o 0,7 percenta, čo je ešte menej než celkový rast cien. Na strane druhej dlh narastie o ďalších 7,1 miliardy na 38,3 miliardy eur – predovšetkým preto, že Steinbrück v nasledujúcom roku odsúva privatizáciu. Aj program rastu, v ktorom sa stále rátalo s výdavkami 25 miliárd eur, neprináša nejakú veľkú zmenu. V rozpočte na rok 2006 sa mu prisúdilo 3,6 miliardy eur, čo je príliš málo vzhľadom na predpokladanú úlohu – dať ekonomike v tomto roku takú hybnosť, aby sa dokázala preniesť cez šok trojpercentného zvýšenia dane z pridanej hodnoty od 1. januára 2007. Celkové investície, kľúčový faktor hospodárskej politiky – narastú len o 0,3 miliardy, teda na 23,2 miliardy eur. To zodpovedá 8,9 percenta celkových spolkových rozpočtových výdavkov – tak málo na investovanie do budúcnosti priemyselnej krajiny nestačí. Vo finančnom pláne tento podiel dokonca klesne do roku 2009 na 8,5 percenta. Rozhodujúcim rokom pre finančnú politiku červeno-čiernych bude rok 2007. Rozpočet na budúci rok by mal priniesť rozhodujúcu zmenu. Vtedy by mala vláda po prvýkrát od roku 2002 opäť dodržať hranice zadĺženia stanovené ústavou i Maastrichtskou zmluvou. Dôveryhodnosť vlády stojí a padá na tom, či sa tento cieľ deklarovaný v koaličnej zmluve podarí dodržať. Podľa finančného plánu dotlačí v roku 2007 Steinbrück úroveň zadĺženia na 22 miliárd eur, aby tak bola pod sumou skromných výdavkov na investície – čo vyžaduje aj nemecká ústava. A podľa bruselských očakávaní zas minister okreše celkový rozpočtový deficit na 2,5 percenta HDP. Na rozdiel od prezidenta nemeckej centrálnej banky Alexa Webera, ktorý považuje obmedzenie deficitu pod trojpercentnú hranicu stanovenú Maastrichtskou zmluvou za „dosiahnuteľné“ už v tomto roku, nechce Steinbrück žiadne „unáhlené sanovanie“. Európska komisia by sa mala radšej pri svojich prognózach trochu mierniť. Inak hrozí Nemecku pokuta vo výške viac ako desiatich miliárd eur – čo zodpovedá finančno-politickej katastrofe. Rok 2007 bude rokom pravdy. Vtedy očakávajú občanov najmasívnejšie zvýšenie cien a škrty výdavkov prijímané v mene Steinbrückovho kréda, že ľudia chcú od štátu príliš mnoho, a platia príliš málo. Návrh opatrení je obsiahnutý v dvanástich článkoch dokumentu s nevinne znejúcim názvom „Sprievodný zákon k štátnemu rozpočtu“. Podľa neho najprv vzrastie daň z pridanej hodnoty o tri percentá – z nich je už jedno percento presúvané na Spolkový úrad práce, aby tak mohli byť znížené príspevky pre nezamestnaných. Potom narastie výška poistného, zvýšia sa aj príspevky na sociálne poistenie ľudí pracujúcich v drobných zamestnaniach, spolkové úrady znížia na polovicu trinásty plat, úrady Spolkovej centrálnej banky zoškrtajú príplatky a železnice znížia príplatky na verejnú miestnu dopravu. Týmito opatreniami naplní federálna vláda len v roku 2007 vlastnú kasu ako aj pokladnice vlád spolkových krajín o 5,8 miliardy eur naviac. Zvyšovanie DPH? S jedlom rastie chuť A to nie je všetko. Už v predchádzajúcich týždňoch znížila vláda prostriedky na znižovanie nezamestnanosti mladých ako aj príspevky na bývanie a zrušila niekoľko nástrojov na zníženie daní. Ďalšie opatrenia ešte len čakajú: červeno-čierni zrušia odpočítateľnú položku z daní za úspory, obmedzí sa príspevok pre ľudí cestujúcich za prácou, vyššie zdania služobné autá a bohatí budú platiť novú daň, takže pre najvyššie príjmové skupiny vzrastie daňové zaťaženie na 45 percent. Okrem toho by sa mal nie celkom dobre definovaný Zákon o optimalizácii postarať o to, aby pracovné úrady fungovali s menším množstvom peňazí. Spolu so škrtmi by tak mal Steinbrück odľahčiť štátny rozpočet celkovo o 31,5 miliardy eur v roku 2007. Najväčšiu sumu by malo priniesť zvýšenie DPH – a práve to je mimoriadne problematické. V Rade pre finančné plánovanie sa proti nemu postavil minister financií spolkovej krajiny Sasko-Anhaltsko a jediný zástupca FPD v grémiu Karl-Heinz Paqué. Podľa neho je možné naplniť maastrichtské kritériá aj bez zvýšenia. Vzhľadom na mocenské pomery je však úplne nemysliteľné, že by sa FPD podarilo v Spolkovej rade (hornej komore nemeckého parlamentu) zablokovať zvýšenie DPH. Bert Rürup, predseda Expertnej rady, chce časť peňazí použiť na „podporu dôležitých reforiem“ – na zdravotníctvo a podporu podnikania. A Wolfgang Wiegard zas žiada, aby bola týmito prostriedkami podporená reforma podnikových daní. Minister financií však chce reformy bez dodatočnej záťaže pre štátnu kasu. No oba najsľubnejšie modely reformy podnikových daní – jeden od Expertnej rady, druhý od nadácie Stiftung Marktwirtschaft – predpokladajú, že štát bude musieť po každom znížení príjmov nájsť sumu medzi 10 a 22 miliardami eur. Spolkový minister financií má však dobrý protiargument a na svoju stranu volá spravodlivosť i efektivitu: výška daní pre podnikateľov je v Nemecku už teraz mimoriadne nízka – len v sadzbách teda riešenie nie je. Vzhľadom na tento útok bude musieť minister pri svojom úsilí o sanovanie rozpočtu obstáť aj v ďalších bojoch. Samotná kancelárka oznámila dve z reforiem, ktoré budú mimoriadne drahé. Ak bude zavedený rozsiahly systém kombinovaných platov vo forme štátom financovaných platových prídavkov pre najnižšie príjmové skupiny, ako to chce Merkelová, objaví sa veľmi rýchlo ďalšia dvojciferná miliardová suma ako výdaje zo štátneho rozpočtu. Okrem toho Merkelová niekoľkokrát zdôraznila, že v rámci reformy zdravotníctva budú príspevky pre deti financované zo štátneho rozpočtu. V súčasnosti zdravotné poisťovne vydávajú na tento účel približne 13 miliárd eur ročne, všetko od platcov poistného. Ľudia so súkromným zdravotným poistením (približne desať percent obyvateľstva) však zostávajú mimo. Zdá sa vám to správne? CDU doteraz nepredložila nijaké návrhy, odkiaľ by mali tieto peniaze prísť. Ďalšie zvýšenie DPH neprichádza do úvahy, pravdepodobnejší je útok na dane z príjmov, o ktorom sa diskutuje pod pracovným názvom „zdravotná solidarita“. Vo všeobecnosti je pre ministra financií „kľúčovou otázkou, ako zabezpečíme dostatočné financovanie sociálneho poistenia“. Tu sa môže dostať do kolízie so svojím straníckym kolegom Franzom Münteferingom, vicepremiérom a ministrom práce a sociálnych vecí. Münterfering bol už pri prijímaní tohto rozpočtu jediný, s ktorým sa musel minister financií stretnúť dvakrát. Tento vplyvný sociálny demokrat sa považuje za advokáta sociálne slabších a je pritom ministrom využívajúcim najväčšiu časť rozpočtu. S asi 120 miliardami eur mu pripadá viac ako 46 percent celkových štátnych financií. „Kto chce meniť štruktúry v rozpočte,“ povedal jeden blízky spolupracovník Steinbrücka, „musí siahnuť na časť určenú na sociálne veci.“ Šéf rezortu financií už zistil, že Münterfering dokáže chrániť svoje záujmy. Pri zostavovaní rozpočtu na rok 2006 dokázal do neho minister práce vtlačiť položku 1,3 miliardy eur určenú na podporu bývania pre nezamestnaných. Okrem toho sa postavil proti ministrovi financií v jeho úsilí o ročné zvýšenie príspevku na dôchodkové zabezpečenie o jedno percento – čo by robilo takmer 800 miliónov eur – hoci koaličná zmluva prisľúbia zachovať predchádzajúcu dynamiku rastu dôchodku. To neboli jediné porážky Steinbrückovho prvého boja o štátny rozpočet. Centrálna banka mu skrížila plány na zníženie príplatkov pre zamestnancov. Steinbrücka to môže bolieť o to viac, že zamestnanci štátnej správy a miestnych samospráv predsa dostanú svoj trinásty plat – a to bude stáť dvojciferné miliónové sumy. Sanovať, reformovať, investovať. Steinbrück sa musí najprv naučiť žiť so škrtmi na svojich vlastných imperatívoch. Jeho sebavedomie tým však vôbec nekleslo. Minister bez zaváhania tvrdí: „Svoje ciele dosiahnem.“ Článok bol uverejnený v týždenníku Die Zeit Redakčne upravené