Meno Aung Schan Suu Ťiová sa môže vidieť slovenskému čitateľovi krkolomné. Ktovie, čo si predstaví, keď sa o nej píše ako o „barmskej disidentke“. Vodkyňa Národnej ligy za demokraciu, ktorú vojenská diktatúra minulý týždeň prepustila z domáceho väzenia, je však vskutku zaujímavou osobnosťou. Táto krehko pôsobiaca žena totiž svoje poslanie, vybojovať pre barmský ľud slobodu, vlastne zdedila po svojom otcovi, ktorého osud vám iste bude pripadať dôverne známy… Bol raz jeden mladý generál, ktorý úspešne bojoval za nezávislosť svojej vlasti, stal sa ministrom vojny v jej novej vláde, no než mohol aktívne zasiahnuť do ďalšieho vývoja, prišiel tragicky o život. Ako sa volal? Nuž, na Slovensku by sme iste povedali Milan Rastislav Štefánik. Tento opis sa však rovnako dobre hodí na barmského generála Aung Schana, otca dnešnej bojovníčky za demokraciu. Hrdina boja za nezávislosť a predseda nastupujúcej vlády bol dokonca ešte mladší, ako náš symbol, keď prišiel o život – mal len tridsaťdva rokov. Spolu s ďalšími šiestimi členmi jeho kabinetu ho ešte pred vyhlásením nezávislosti skosila guľka atentátnika. Ázijský Štefánik sa prvýkrát dostal do povedomia svojich krajanov ako vodca študentského hnutia, ktorého ideológiou bola jedinečná zmes marxizmu a budhizmu a ktoré požadovalo nezávislosť od britských kolonizátorov. Počas druhej svetovej vojny sformoval nezávislú armádu, ktorá najprv bojovala proti Britom, potom proti Japoncom. Aj vďaka svojej aktivite na strane Spojencov si Barma po vojne vydobyla nezávislosť. Aung Schan Suu Ťiová začala kráčať v šľapajach svojho otca až v pomerne neskorom veku. Od svojich devätnástich rokov žila totiž v zahraničí, najmä vo Veľkej Británii. Svojmu britskému manželovi však hneď na začiatku povedala: „Som Barmčanka. Môže prísť čas, keď sa budem musieť vrátiť späť do Barmy. Ak sa to stane, očakávam, že to pochopíš.“ Oná chvíľa neskôr skutočne nastala a znamenala pre Aung Schan Suu Ťiovú rozlúčku s celým dovtedajším životom. Od začiatku politickej aktivity jej režim niekedy i na celé roky znemožňoval kontakt s manželom a oboma synmi. Právo na posledné stretnutie chunta dokonca uprela manželom aj vtedy, keď muž barmskej vodkyne umieral na rakovinu… „Socializmus“ doslova kasárenský Ako sa vlastne Barma dostala do situácie, v ktorej je dnes? Po zavraždení Aung Schana prebiehal viac-menej demokratický vývoj až do roku 1962, keď sa moci chopil generál Nei Win. Niektorí kritici označovali jeho vojenský režim za komunistický, a určité dôvody na to boli. Znárodnené bolo prakticky celé hospodárstvo; vládny program sa nazýval Barmská cesta k socializmu a vládnucou sa stala Barmská strana socialistického programu. Háčik je len v tom, že Barmská komunistická strana bojovala proti tomuto „komunistickému“ režimu s rovnakým zanietením ako proti dovtedajšej parlamentnej demokracii… Od začiatku deväťdesiatych rokov sa zmienky o socializme z oficiálneho vyjadrovania i politiky vyparili. Teraz si generáli nevedia vynachváliť slobodu podnikania a zahraničné investície – ktoré prúdia, samozrejme, najmä do ich vlastných vreciek. Vojenský režim sa pritom neštíti skutočne temer ničoho. Na vybudovanie infraštruktúry či nóbl hotelov pre zahraničných turistov, ktorých sa zo všetkých síl usiluje do krajiny prilákať, používa doslova otrockú prácu. A ako keby to nebolo na začiatku 21. storočia dosť otrasné, otrokmi sa často stávajú deti… Kvapka medu a kalich horkosti V jednej barmskej rozprávke sa hovorí o tom, ako kvapka medu zapríčinila pád kráľovstva. Pritrafila sa k nej totiž mucha, tú zďobol vták, naňho sa vrhla mačka, za ktorou sa vydal pes; čoskoro sa začali medzi sebou hádať ich majitelia, až napokon šarvátka prerástla do občianskej vojny a konca panovania kráľa, ktorému oná kvapka medu odkvapla z koláča. Možno, že sa generáli vládnucej chunty inšpirovali práve týmto príbehom. Udalosti z marca 1988 totiž podľa nich vyvolala „hádka a bitka v čajovni medzi niekoľkými študentmi Inštitútu technológie a miestnymi obyvateľmi“. Skutočnou príčinou ľudového povstania proti režimu bola katastrofálna ekonomická situácia. Kedysi prosperujúca Barma po 25 rokoch bačovania svojich vládcov klesla tak hlboko, že požiadala o štatút najmenej rozvinutého štátu, aby získala aspoň úľavu na zahraničných dlhoch. Nesmiernou ranou obyvateľstvu bola najmä menová „reforma“, pri ktorej Nei Win jednoducho zo dňa na deň zrušil platnosť vyšších bankoviek, čím ľudí úplne ožobráčil. Keď polícia začala strieľať do protestujúcich študentov, hnev obyvateľstva prekypel. 8. 8. 1988 – v deň, ktorý poverčiví Barmčania vďaka prevahe osmičiek pokladali za zvlášť šťastný – sa uskutočnil generálny štrajk. Do ulíc vyšli milióny ľudí. Cez deň sa armáda proti nim zasiahnuť neodvážila, no v noci sa začalo zabíjanie. Za päť dní bolo zavraždených tritisíc ľudí. Keď odpor napriek tomu neustával, režim sa pokúsil o zmierlivú taktiku. V priebehu nasledujúcich mesiacov sa striedanie pokojných období s vlnami represií ešte niekoľkokrát zopakovalo. V rámci jednej zo „zmierlivých“ fáz režim prisľúbil slobodné voľby za účasti viacerých strán. Had sa však v skutočnosti chystal len zvliecť starú kožu. Vojenským pučom sa k moci dostala chunta starých Nei Winových spolupracovníkov, tzv. Štátna rada obnovy práva a poriadku, známa aj pod anglickou, orwellovsky pôsobiacou skratkou SLORC. („Nová“ vláda zmenila aj názov krajiny na Mjanmarsko; opozícia sa však na protest drží tradičného pomenovania.) Generáli síce zmenili názov, ale nie praktiky. Opozícia, ktorá vďaka útlmu represií začala pôsobiť otvorene, bola teraz armáde dobre známa. Tisíce ľudí zahynuli, ďalšie tisíce boli uväznené. Vrhnutá do víru Práve v roku 1988 sa do Barmy za svojou umierajúcou matkou vrátila aj Aung Schan Suu Ťiová – a už v nej zostala. Symbolom boja za demokraciu sa stala veľmi rýchlo po svojom prvom verejnom vystúpení, na ktorom sa prihlásila k otcovmu dedičstvu. Na základe budhistických tradícií sa postavila za nenásilný boj proti diktatúre a ten sa stal aj jedným z hlavných princípov Národnej ligy za demokraciu (NLD), ktorú založila. NLD sa v roku 1990 zúčastnila na prvých pluralitných voľbách po mnohých rokoch. Tie sa chunta vďaka medzinárodnému tlaku neodvážila zrušiť, no rátala s hladkým víťazstvom starej vládnucej strany, narýchlo premenovanej na Stranu národnej jednoty. Neslobodné voľby však priniesli obrovské prekvapenie. Napriek tomu, že NLD nemohla viesť prakticky nijakú kampaň, že jej stúpenci boli zastrašovaní a terorizovaní a že jej vodkyňa sedela v domácom väzení, získala až neuveriteľných 82 percent hlasov. SLORC sa samozrejme moci vzdať nemienil. Na volebný výsledok zareagoval celou škálou represií voči novozvoleným poslancom i aktivistom strany. Hoci barmských komunistov už dávno rozprášil, neprekážalo mu to, aby zároveň netvrdil, že za NLD stoja práve oni. Tvrdé represie akejkoľvek opozičnej aktivity trvajú dodnes. Režim postihuje viacročným trestom väzenia dokonca už len politické vtipy. Samotná Aung Schan Suu Ťiová strávila po voľbách v domácom väzení ešte ďalšie štyri roky. Po druhýkrát ju do neho uvrhli v roku 2000. Vtedy sa však zároveň začali aj tajné rozhovory, sprostredkované OSN, ktorých konkrétnym výsledkom je aj jej minulotýždňové prepustenie. Režim tým nepochybne sleduje svoje vlastné záujmy. Ako sa však ukázalo na príklade Juhoafrickej republiky, nie vždy to utláčateľom vyjde – zvlášť, ak sa k vnútornému odporu pridá zvonka tlak medzinárodných sankcií. Napriek tomu sa zatiaľ dá len ťažko predpovedať, kedy sa vojenská krutovláda v Barme skončí – a či dostane dcéra ázijského Štefánika lepšiu príležitosť viesť krajinu, než aká pripadla jej otcovi.
