Slovo reforma sa na Slovensku často vníma ako nadávka, ktorá označuje nielen niečo, čo je negatívne, ale aj niečo, čoho sa treba báť. Za týmto slovom sa často schovávalo zrušenie alebo spoplatnenie či zdraženie niečoho, čo predtým slúžilo ľuďom.
Na druhej strane kričíme, že potrebujeme zmeny, ale vlastne všetky odmietame, lebo na každej je niečo rizikové. Už akosi neveríme, že skúsenosť z minulosti by sa nemusela opakovať. Ale bez zmien to tiež nebude dobré a už vôbec nie lepšie. Ale na zmeny treba mať vôľu, vedomosti a schopnosti ich urobiť.
V súčasnosti sa manifestuje nová reforma zdravotníctva. Bojím sa však, aby výsledkom nebol paškvil odborného a vylobovaného, ktorý bude brzdou efektívnosti nového systému. Netrúfam si hovoriť o záujmoch, resp. o možných záujmoch z pozadia, lebo nemám o nich žiadny relevantný dôkaz.
Moje želanie je, nech rozhodovanie o zatriedení nemocníc ostane v rukách odborníkov. Médiá sú často plné nepravdivých alebo neúplných informácií o rušení nemocníc.
Dúfam, že len výkony určitého typu budú obmedzené a výkony iného typu budú posilnené v prospech efektívnosti a v prospech pacientov. Veľmi dôležité bude nezabudnúť na hlavné poslanie nemocníc a humanizmus; o ten sa opierať.
Po konzultácii s odborníkmi začínam vnímať, že hlavným dôvodom reforiem je snaha o „ušetrenie nákladov“, čo by podľa mňa mal byť v zdravotníctve až treťoradý zámer.
Prvoradá by mala byť kvalita zdravotnej starostlivosti, prípadne pomer tohto ukazovateľa k nákladom (keď už chcú riešiť náklady). Pokiaľ sa nemýlim, kvalita zdravotnej starostlivosti sa meria systematicky v celom svete a sú na to dohodnuté ukazovatele.
Máme na to zákon od roku 2004, ale stále tých sledovaných a vykazovaných ukazovateľov nie je za Slovensko dosť, aby sme mali komplexný obraz.
S čím teda chcú „reformátori“ pracovať? Teraz vôbec nemyslím na politické tričká. Ja som za myšlienky. Údajne v mnohých ukazovateľoch kvality zaostávame napríklad za Nemeckom, ale mierne aj za susedným Českom.
A čo je horšie, na ukazovateľoch, v ktorých zaostávame, často nie je viditeľný pozitívny trend. Môj dosah na reformu je, samozrejme, nulový, nedokážem na tom nič zmeniť alebo v niečom pomôcť. Ale aj tak mi na reforme záleží. A vlastne by na nej malo záležať nám všetkým.
Som presvedčený , že zdravotníctvo by malo pracovať v prospech pacienta, a nie iba v prospech zisku oligarchov, korporácii. Z tohto dôvodu by bolo vhodné zmeniť charakter obchodného zákonníka. Tam je podnikanie definované ako činnosť vykonávaná za účelom zisku, ale mala by to byť každá činnosť zameraná na poskytovanie výrobkov alebo služieb iným ľuďom.
Zdá sa to ako kozmetická zmena, ale má to hlboké dôsledky do mnohých ďalších zákonov a celkového charakteru podnikania.
Podľa môjho názoru v takých rezortoch ako zdravotníctvo, školstvo, by zisk vôbec nemal byť dôležitým ukazovateľom.
Veľmi zaujímavé stanovisko mi poslal môj priateľ profesor z Nórska, ktorý tvrdí, že: „Problém nie je len v ľuďoch a ani v politikoch. Problémom sú často skorumpovaní neschopní lekári, cicajúci nemocnice, vykrádajúci oddelenia cez svoje súkromné ambulancie, eseročky.“ Ako pokračuje pán profesor: Ľudia majú vedieť, kto okráda systém v zdravotníctve. Sú to poisťovne, niektorí lekári, oligarchovia a vývozcovia liekov.