Sobota večer. Dvadsaťdva hodín. Zatvárajú sa volebné miestnosti, ľudia otvárajú televízne okná. Zo štyroch kanálov sa šíri mediálny pach týchto volieb: túžba po víťazstve pravicovej kandidátky. Iveta Radičová svoju rolu zvláda vynikajúco. Civilne, umne, kultivovane. Dzurinda ani Mikloš nezacláňajú. Kandidátka je sama za seba. Demiurgov nevidno. Prezidentka bratislavskej smotánky a kandidátka na hlavu štátu stojí vo svetle reflektorov pred veľkoplošnými plazmovými obrazovkami. Medzi svojimi. Interiér je dynamický, moderný, ako v Amerike. Z obrazovky sa šíri pohoda. Prestrih do vinárne v Limbachu. Tam prítmie, prázdno, dubové lavice, vzadu vo dverách sa strkajú akísi chlapi. Vyklonia sa, nakuknú do miestnosti, potom sa traja naraz chcú prepchať do zavretých dverí, akoby utekali pred kamerami. Všetci sú chrbtom, pomedzi zadky chlapov sa tlačí nejaká žena. Prezidenta nevidno. Pozerá doma hokej. Keď príde, oznámi radostnú novinu, Slovan vyhral nad Skalicou.
Výsledky hlasovania sú tiež radostné. Partaje postavili bojovníkov do ringu, nikto neskončil K.O. Výsledky sú výborné. Oslavuje sa v oboch táboroch. Pál Csáky oznamuje, že vyhrala opozícia. Prvé kolo prezidentských volieb nepotvrdilo valcujúce čísla z prieskumov volebných preferencií. On osobne môže byť ešte spokojnejší – voliči jeho strany sa dostavili a volili podľa pokynov. Mikuláš Dzurinda sa zdržanlivo usmieva, hoci iste mu ide od radosti srdce vyskočiť z hrude – najväčšia konkurentka bude v prípade úspechu uprataná. Premiér Robert Fico je tiež spokojný. Kandidát koalície prvé kolo vyhral a je jedno, o koľko percent. Aj keby to bolo iba o jediný hlas. Namosúrený Vladimír Mečiar prežúva urážku. Myslí si, že prehral preteky s časom. Podľa záznamov z televíznych vystúpení jeho kandidáta by sa mal skôr tešiť. Čím dlhšie by kampaň trvala, tým jasnejší by bol prepad Milana Melníka. Nie každý prezident musí byť vedec. Nie každý vedec môže byť prezident. Šťastná hviezda František Mikloško je na rozdiel od Mečiara spokojný. Päť percent zúčastnených je zo všetkých občanov s právom voliť asi toľko, koľkých ľudí na Slovensku jeho pidistrana predstavuje. Ale na tretiu pozíciu v týchto voľbách to stačí. Slovenskej Julii Tymošenkovej, pani Martinákovej sa ušiel ešte menší kus koláča. Ale v koláči nemusí byť iba diera – neúspešná kandidátka chce rozdávať „svoje“ hlasy: čaká obchodníkov…
Pohoda?
Prvé kolo prezidentských volieb je ťažká prehra.
Kým v parlamentných voľbách prišlo k urnám 54,67 percent voličov, prezidentské nezaujali ani len polovicu obyvateľstva. Prišlo iba niečo nad 43 percent oprávnených voličov. Ivan Gašparovič predstavuje po prvom kole 20 percent a Iveta Radičová 18 percent dospelých ľudí s právom voliť! Ani jeden ani len štvrtinu obyvateľstva.
Čo tam po prezidentovi. Jeho kompetencie – hoci vystužené priamymi voľbami – nestoja za reč. Dôležitejšie je iné posolstvo: nad Slovenskom opäť zaviala biela zástava rezignácie. Tak nazvala situáciu po parlamentných voľbách v roku 2006 sociologička Zuzana Kusá. Rozdiel je len v tom, že zástava veje ešte vyššie. A z toho by mala hlava bolieť všetkých, ktorí tak radostne oslavujú. Ľuďom na Luníku 9, v Gelnici či Rimavskej Sobote je, zdá sa, celkom jedno, kto sa bude voziť po Slovensku na limuzínach. Majú oni iné starosti! To len bohatá spokojná Bratislava si ešte voľká. Prebíja sa na farebných reklamných plagátoch. Ponúka pestré obaly so starým tovarom. A intrigy v politických kabinetoch môžu pokračovať.
Ak v druhom kole voliči opäť neprídu, z televíznych kanálov sa vyvalí opojenie. Radosť provinčných celebrít z víťazstva nad väčšinou obyvateľstva na chvíľu zatieni fakt, že sme všetci prehrali.
V roku 1989 hučali ulice: slobodné voľby!
Prečo nám už na nich nezáleží? Žeby sa napĺňalo staré anarchistické heslo, že keby voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich mocní tohto sveta zrušili?
