Potreba diskusie o budúcnosti SDĽ a ľavice vôbec sa po prepade voličských preferencií a nedávnych dramatických vnútropolitických udalostiach dostáva z polohy akademických diskusií do skutočne závažného rozhodovania o vízii. Tá môže ľavicu zjednotiť a priniesť úspech, alebo na dlhšiu dobu utvrdiť v skepse, ktorá nesvedčí tvoriacej sa občianskej spoločnosti.
Že situácia ľavice je nielen ťažká, ale doslova krízová dokazujú zúfalé a v mnohom protirečivé vyhlásenia ľavicových politikov a ľavici naklonených politológov, či novinárov, ale najmä protichodné očakávania sklamaných a dezorientovaných občanov. Ak k tomu pripočítame osobné ambície lídrov, rôzne skupinové záujmy a lobistické tlaky, len ťažko hľadáme východiská. Napriek tomu verím, že táto kríza môže byť zároveň aj príležitosťou na sebareflexiu, ktorá v konečnom dôsledku povedie k úspechu, pričom kríza SDĽ je len logickým vyvrcholením na polceste uviaznutej transformácie na modernú ľavicovú stranu sociálnodemokratického typu. Ba dovolím si kacírsku myšlienku, že v prípade nájdenia dostatku odvahy a elánu sformulovať a presadiť novú víziu ľavice by z prostredia ľavicových politikov mohli vzísť osobnosti, ktoré by v nasledujúcich rokoch stáli v čele integračných snáh Slovenska do euro-atlantických štruktúr. Mohli by podnietiť aj hlbšiu spoluprácu a integráciu síl naľavo od stredu politického spektra. Pestovanie výlučnosti formou tzv. „samostatnej ľavicovej politiky“ môže v konečnom dôsledku viesť aj k izolácii a marginalizácii vplyvu strany pri riešení závažných spoločenských a ekonomických problémov v budúcnosti.
Čo robiť? Tvorcovia ľavicového programu by pri formulovaní novej vízie nemali zabúdať na akceptovania dvoch základných premís:
1. Spoločensko-politické zmeny pred desiatimi rokmi boli dôsledkom neschopnosti komunistických systémov flexibilne reagovať na nastupujúce problémy. Kríza tzv. „reálneho socializmu“ nebola zapríčinená konšpiráciou jednotlivcov, či globálnych záujmových skupín, ale hlbokými systémovými nedostatkami vedeckého komunizmu, ktorý negoval hodnoty liberálnej demokracie, akými sú tržné hospodárstvo, parlamentarizmus a ochrana ľudských práv. Tie majú priamy vzťah k ľudskej slobode, kreativite a motivácii.
2. Zrútením bipolárneho sveta sa ešte viac zvýraznila potreba obhajoby historických výdobytkov demokratickej ľavice (štátom regulovaný trhový mechanizmus, silné odbory a ich pozícia pri kolektívnom vyjednávaní, vytvorenie sociálnej siete, či spravodlivá daňová politika), na ktoré ľavicová politike v trhovej ekonomike nesmie rezignovať a ktorými vlastne napĺňa zmysel postulátu: že nerovnosti, ktoré prinesie inštitút súkromného vlastníctva v oblasti príjmov, majetku a zdrojov budú odôvodnené prospechom, ktorý prinesú zvyšku spoločnosti.
Dnes je zrejmé, že medzi potrebou definitívnej transformácie hospodárstva, ako aj sociálnej sféry a sociálnou únosnosťou týchto procesov je pre hospodársku politiku – najmä ľavicovú – mimoriadne úzky priestor. Napriek tomu riešenia a dokonca ani ľavicové, nevidím v návrate k štátnemu paternalizmu, ani v snahe o získanie si voličov typu „babky demokratky“. Stále očakávajú, že „náš“ človiečik nemusí pohnúť ani prstom, zvýšiť si vzdelanie, rekvalifikovať sa, nebodaj sa zorientovať v informačných technológiách. Som presvedčený, že vzdelanosť a informovanosť bude v budúcich rokoch znižovať potenciál voličov „širokorozchodných“ strán, kde sa tak dobre vodí aj privatizérovi -tunelárovi, aj dedkovi s prázdnou igelitkou.
Stratégia do budúcnosti Na prekonanie súčasných sociálno-ekonomických problémov spoločnosti nie je možné použiť žiadne zázračné a rýchle riešenia. Moderná ľavica na prelome tisícročia má jednoznačný záujem na rozvinutí trhovej ekonomiky s takou mierou štátnych intervencií, pri ktorých sú eliminované riziká makroekonomickej nerovnováhy, neprimeranej nezamestnanosti a inflácie v záujme udržania sociálneho zmieru, trvalého hospodárskeho rastu a jeho ekologickej únosnosti, pri všetkých zásadách rešpektovania demokracie, rovností šancí a právneho štátu. Preto základná politická línia SDĽ, ako pri orientácii na voličov, tak aj na budúcich koaličných partnerov, by mala vychádzať zo stratégie:
-
zväčšovania politickej stability a jasnej orientácie na členstvo v OECD, EÚ a NATO,
-
zvyšovania vymáhateľnosti práva a boja proti korupcii,
-
podpory zamestnanosti a zachovávania sociálneho zmieru, pri rešpektovaní oprávnených záujmov jednotlivých členov tripartity.
Pre manévrovanie v tomto priestore je potrebné si uvedomiť niekoľko väzieb: 1. magický štvoruholník v ekonomike (HDP, zahraničná a domáca zadĺženosť, inflácia a nezamestnanosť) sa bez vzájomného negatívneho ovplyvňovania nedá optimalizovať, najmä nie v ekonomike, ktorá je hlboko pod svojimi produkčnými možnosnosťami – nedostatok kapitálu, voľné výrobné kapacity, vysoká nezamestnanosť, 2. zároveň je už dnes zrejmé, že ideologické dogmy pravice o „neviditeľnej ruke trhu“ (pričom v mnohých segmentoch trh na Slovensku ešte nie je vytvorený) sú prekonané a absolútnu platnosť nemajú ani v krajinách s dlhodobými skúsenosťami s trhovou ekonomikou.
Z uvedeného logicky vyplýva, že v priebehu najbližších 5 – 10 rokov by mali zohrať dočasnú, ale ešte stále významnú úlohu štátne intervencie (a tým aj štátne investície a garancie štátneho rozpočtu) zamerané na odvetvia hospodárstva so schopnosťou tvorby pracovných miest. Znižovanie nezamestnanosti formou verejno-prospešných prác je chvályhodnou, ale podľa môjho názoru, len málo účinnou a doplnkovou formou. Zároveň je podceňovaný fakt, že aj po masívnejšom prílive zahraničných kapitálových investícií bude za účelom zvýšenia produktivity práce každý investor znižovať stavy zamestnancov. Kumulovaný efekt z týchto investícií v podobe zvyšovania zamestnanosti sa prejaví až s odstupom času.
Na druhej strane je zrejmé, že iba podstatne vyšší príliv zahraničných kapitálových investícií dokáže obmedziť potrebu štátnych investícií a tým aj vytesňovanie domácich úverových zdrojov z podnikateľského prostredia. Zároveň obmedzí rast finančných výdavkov štátneho rozpočtu a tým umožní transformáciu sociálnej a komunálnej sféry. Dnes už vieme, že na zatraktívnenie prostredia pre vstup zahraničného kapitálu nie sú potrebné len daňové prázdniny, ale najmä stabilizácia vnútropolitickej scény a tým aj záruky pre kontinuitu smerovania Slovenska pri striedaniach moci a predvídateľnosť politických rozhodnutí. Výzvy niektorých lídrov SDĽ na potrebu rozvojových programov, a tým aj zamestnanosti zostanú len prázdnymi frázami, pokiaľ slovenské firmy nezískajú partnerov, ktorí odstránia podkapitalizáciu ich firiem, pokiaľ sa nevyrovnajú požiadavkám kvality. Ale najmä pokiaľ sa nevyrovnajú požiadavkám kvality, pokiaľ nezískajú trhy, na ktorých sa dá produkcia realizovať. V tom spočíva riešenie zamestnanosti v dlhodobej perspektíve. Je paradoxné, že počiny a vyhlásenia týchto ľavicových politikov a poslancov v mene ľudí práce, a najmä nezamestnaných, časový priestor na dosiahnutie týchto cieľov neustále predlžujú.
Daňová politika Ďalšou prioritou ľavice by mala byť daňová politika, najmä v oblasti daňovej správy a výberu daní. Vzhľadom na výšku daňových nedoplatkov v kumulovanej čiastke 52 mld. Sk (pričom v tejto súvislosti sa nehovorí ešte o daňových únikoch) je pre ľudí práce nepochopiteľné, že kým oni musia zaplatiť na dani aj posledných 10 halierov – mnohokrát z úbohého platu – ako je možné, že podnikateľská sféra dlhuje štátu prostriedky, ktoré by stačili na bohatú sanáciu školstva a zdravotníctva. Pre ekonómov je zrejmé, že veľká časť nedoplatkov je objektívneho charakteru a vyplýva z druhotnej platobnej neschopnosti, ale privatizácia na slovenský spôsob vytvorila mimoriadne priaznivé prostredie pre tunelovanie a klientelizmus. Potieranie nedostatočnej daňovej disciplíny, zákonodarná iniciatíva na zvyšovanie právnej zodpovednosti v daňovej oblasti v spojení s aplikáciou funkčného zákona o konkurze a vyrovnaní sú témy, o ktoré by ľavica mala prejaviť zvýšený záujem.
Pri sústreďovaní sa na cieľovú skupinu voličov, ktorých by mala ľavica osloviť, by nemali byť len sociálne slabší občania, starostlivosť o ktorých, samozrejme, zostáva aj naďalej prirodzenou agendou ľavice. Ale najmä pracujúca stredná vrstva, ktorá právom očakáva rast a skvalitnenie svojej životnej úrovne, nehovoriac o tom, že zabezpečenie tých menej šťastných priamo súvisí od úspechu a výkonnosti vrstiev, ktorí v aktívnom veku vytvárajú hodnoty, pretože len tieto je možné prerozdeliť nezamestnaným a dôchodcom.
Autor (1958) je ekonóm
