Radový občan neorientujúci sa v džungli zákonov si často kladie otázku, prečo sa neriešia také očividné problémy, ako je postavenie pamätníka svätcom Cyrilovi a Metodovi na slovenskej pôde. Presnejšie v Komárne, teda na mieste predpokladaného vstupu solúnskych bratov na územie našich predkov v roku 863. Dosiaľ tam stojí nedôstojne na streche domu Matice Slovenskej.
Súdnemu človekovi ťažko pochopiť právne aspekty bezmocnosti štátu osadiť na svojom území sochu pomník velikánom našej dávnej minulosti, patrónom Slovenska a celej Európy, na ktorých duchovné dedičstvo sa odvoláva preambula Ústavy SR. Teda osobnostiam, ktoré svojím poslaním, duchovnou a kultúrnou prácou znamenali civilizačný predel nielen v živote našich predkov, ale aj celého slovanského sveta a národov strednej Európy. Dosť sa prehliada fakt, a u našich južných susedov osobitne, že arcibiskup Metod, po smrti svojho brata Konštantína-Cyrila, dosiahol v Ríme zriadenie cirkevnej organizácie na Veľkej Morave nezávislej od Frankov a neskoršie i nitrianskej diecézy. Táto okolnosť zohrala rozhodujúcu úlohu aj v živote starých Maďarov, keď sa po roku 955 začali orientovať na usadlý spôsob života a prikláňať sa ku kresťanstvu. Bez tohto akceleračného faktora by nebolo ani kultu sv. Štefana, resp. by sa oneskoril proces christianizácie Maďarov. Ako laika ma zaujal fenomén Cyril a Metod ešte v roku 1998, keď som po rokoch navštívil Moskvu, mesto mojej študentskej mladosti. Hoci to boli pre Rusko ťažké časy, už vtedy bolo zjavné, že toto veľkomesto sa duchovne obrodzuje. Medzi všednými budovami vykúkali ako mušličky v morskom piesku pestrofarebné obnovené stavby starých chrámov, ich zlaté kupoly, z ktorých mnohé boli v sovietskom období zanedbané. Vrcholom prekvapenia však bolo, keď som na Slovanskom námestí neďaleko Kremľa pred vstupom do rozsiahleho parku zbadal na vyvýšenom mieste súsošie dvoch svätých mužov držiacich jednoduchý, nie pravoslávny kríž, v nadživotnej veľkosti. Môj predpoklad, že ide o solúnskych bratov bol správny.Postavili ho v roku 1993, v čase veľkej spoločenskej nestability, iba dva roky po puči proti prezidentovi Michailovi Gorbačovovi. Zásluhu na tom má ruská pravoslávna cirkev, ktorá pozná historickú pravdu o misionárskom a civilizačnom diele týchto velikánov, uctieva ich a opiera sa o ich duchovný odkaz. Hlavný nadpis na postamente (je ich tam niekoľko) v tzv. cirkevnej cyrilike možno v slovenskom prepise uviesť takto: Postaveným na úroveň apoštolov Prvoučiteľom slovenským METODOVI A CYRILOVI Vďačné Rusko Teda nie prvoučiteľom bulharským či slovanským ako tendenčne často uvádzali sovietske učebnice, ale slovenským (určite nie slovienskym). I keď traktovka adjektívu „slovenský“ a z neho vyplývajúceho vlastného mena Slovene (či naopak) ako i výslovnosti samohlásky „e“ v kmeni slova (v glagolskom origináli „jať“) pokračuje medzi našimi i zahraničnými historikmi a lingvistami, máme tu ešte jeden písomný dôkaz o názve našich dávnych predkov ako „Slovene“. Nedávno sa mi na ruskom internete podarilo získať veľké množstvo farebných fotografií sôch – pamätníkov našich prvoučiteľov umiestnených v Rusku, ale aj na Ukrajine, v Bulharsku a Macedónsku. V bývalej Podkarpatskej Rusi stoja až dva ich pomníky, priamo monumenty, a nie v kultových posvätných historických centrách. Ohromuje, že napríklad v Rusku sú tieto pamätníky aj v Západnej Sibíri v mladom meste naftárov v Chanty-Mansijsku, v ústí rieky Volgy do Kaspického mora v Astrachane, v Čerkesku na severnom Kaukaze, či dokonca na Ďalekom východe vo Vladivostoku. Na internete som našiel šestnásť pamätníkov svätých Cyrila a Metoda. Človek musí obdivovať tento významný počin úcty druhých slovanských národov k solúnskym bratom. Na pozadí týchto faktov je váhavosť či nedôslednosť Slovenskej republiky v kauze pamätníka v Komárne, a teda neschopnosť obhájiť národné záujmy napriek lokálnym zámerom „mestských radných“ nepochopiteľná a zarážajúca. Pravda, trvať na osadení pamätníka v Komárne na dôstojnom mieste by v súčasnej situácii bolo pre štát zrejme ponižujúce. Nájdu sa naň oveľa vodnejšie lokality. Veď solúnski bratia mohli prísť na naše územie aj cez bratislavský brod, a v Komárne zrejme ani nepôsobili, takže pre ich monument by sa hodil aj Bratislavský hrad či hrad Devín. Nitra, Trenčín či Žilina už pekné súsošia týchto patrónov Európy majú. „Znalosti o misii solúnskych bratov Cyrila a Metoda, ktorí nám starým Slovákom, vtedy nazývaným Slovenom, priniesli Písmo sväté v ich reči i slovo súdne i kultúru starej Byzancie, by mal získať každý Slovák, počnúc žiakom základnej školy a končiac vysokoškolákom. Uvedomme si, čo to na tú dobu pre našich predkov znamenalo, a čo z toho, čo nám priniesli, žije v nás, v ich potomkoch, podnes. Veď bez jazyka a písma, bez kultúry a práva nie je nijaká skupina ľudí národom,“ napísal o význame civilizačnej misie bratov spisovateľ Ladislav Ťažký. Svätoplukova ríša sa pod tlakom násilia síce rozpadla, ale záznamy o jej histórii sa zachovali v pápežských archívoch Vatikánu. Aj za to my Slováci vďačíme a ctíme si svojich apoštolov. Bez nich by sme už možno neboli.
Autor je dopisovateľ
