Otázka „Povinná vojenská služba – áno alebo nie?“ sa dnes často konkretizuje takto: Predstavuje zrušenie alebo obmedzenie vojenskej služby a jej nahradenie špecializovanými dobrovoľníckymi jednotkami, ktoré ako „sily na krízové situácie“ vojensky zasahujú napríklad v Kosove, krok k odstráneniu militarizmu alebo nie?
Niektorí odpovedajú kladne, pretože v ich očiach militarizmus reprezentujú predovšetkým vlastnosti prezidenta Miloševiča a podobných „gangstrov“, na druhej strane „naši špecialisti“ sa chápu len ako vykonávatelia policajných úloh, i keď pri zásahoch nepoužívajú obušky, ale bombardovacie lietadlá. Bolo by predsa bláznovstvo obviňovať políciu, ktorá si plní svoje úlohy, z militarizmu. Iní s týmto tvrdením súhlasia, pretože nové dobrovoľnícke jednotky pozostávajú len z malého počtu vojakov, na rozdiel od klasických armád, kde každý muž musel absolvovať vojenskú službu. Vidia teda militarizmus aj na vlastnej strane, ale v kvantitatívne redukovanej forme.
Verzie militarizmu Čo vlastne treba chápať pod pojmom militarizmus dnes? V diskusii o týchto problémoch sa často stretávame so zjednodušeniami: je potrebné odstrániť povinnú vojenskú službu, pretože vraj rozbíja osobnosť a voči emancipácii človeka je nepriateľská. To sú dôvody, ktoré predstavitelia Zelených veľmi často uvádzajú ako argumenty proti vojenskej službe. Vyzerá to tak, ako keby militarizmus spočíval v tom, že dotyčného, či už prezident Miloševič alebo nemecké úrady, k niečomu nútia. Dobrú slobodu a zlé donútenie však asi nemožno takto ľahko odlíšiť. Nie je vari aj práca do značnej miery výsledkom donútenia, ktoré nemôžeme odstrániť, nemôžeme si ani navravieť, že je to v skutočnosti požehnanie, ale ju musíme vykonávať, pretože chápeme jej nevyhnutnosť. Práca je teda do značnej miery dobrovoľne prijaté donútenie. V tomto zmysle by poradové cvičenia a výcvik v používaní zbraní mohli emancipáciu skôr podporovať, a nie byť jej nepriateľmi. Militarizmus je však niečo iné. Je to sklon problémy v štáte alebo medzi štátmi neriešiť, ale ich použitím násilia odstraňovať, a to tak, že tie neskoršie sa vracajú v zdesaťnásobenej podobe. Takýto sklon a takéto konanie dnes nevychádza zo všeobecnej vojenskej služby, ale z dobrovoľných síl na krízové situácie. Názorným príkladom tohto trendu bola vojna v Kosove: problém spolužitia je tu po intervencii NATO ešte neriešiteľnejší ako predtým.
NATO v NATO To, že jednotky krízového nasadenia tvoria relatívne malú armádu, nie je žiadna útecha: militarizmus je síce kvantitatívne menší, kvalitatívne sa však zväčšuje. Kto to považuje za paradox, mal by sa opäť pozrieť do sveta práce: podnik, ktorý potrebuje menej robotníkov pre viac strojov, sa vďaka tomu stáva produktívnejší. V súčasnosti sa vo vojenskej oblasti odohráva revolúcia. Jej charakteristickým znakom je stupňovanie produktivity militarizmu zvýšením efektívnosti vojenských zariadení, pričom dochádza k redukcii obslužného personálu. Dnes už nehrozí nebezpečenstvo, že by sa armáda stala štátom v štáte a ani vojenské prevraty v krajinách s pevnou demokraciou, ako je napríklad Nemecko, nie sú možné. Je však naozaj úplne absurdné prirovnávať mladíkov, ktorí sedia za počítačmi na palubách bombardovacích lietadiel, s Prusmi v uniformách? Na prvý pohľad to tak vyzerá. Je to však krátkozrakosť.
Armády, ktorá by sa stala štátom v štáte, sa dnes nemusíme obávať do tej miery, v akej štáty strácajú na význame. Štáty odovzdávajú dôležité časti svojej suverenity medzinárodným organizáciám, ako napríklad NATO. Keby sa povedzme španielska armáda zmocnila nejakého iného štátu, znamenalo by to čosi ako dobytie veterného mlynu. Z toho však vyplýva, že zmeniť rámec porovnávania. To, čoho sa dnes musíme obávať, je „NATO v NATO“. Akí slepí musíme byť, keď nevidíme súvislosť medzi poľným maršalom Hindenburgom a generálom Clarkom? Veď generál Clark musel rezignovať, pretože za jeho velenia došlo k nebezpečnej situácii, keď sa vlastná dynamika vojenského zásahu presadila voči politickým aspektom vedenia vojny v Juhoslávii.
Politické aspekty Clarke bol však len špičkou a charakterovou maskou ľadovca. Všeobecné dimenzie problému môžeme zmerať len vtedy, keď si pripomenieme dve myšlienky Curta Gasteygera, profesora Vysokoškolského inštitútu pre medzinárodné vzťahy, v jeho článku „Rozlúčka s Clausewitzom“ vo Frankfurter Allgemeine z 30. mája 2000, alebo „Kosovo ako model, nie ako výnimka“: „Vojnu v Kosove riadil výbor pozostávajúci zo zástupcov 19 členských štátov, ktorí sa pravidelne, i keď nie denne, stretávali na poradách. V politicky háklivých diskusiách spoločne dohodnutý postup nezodpovedal vojenským požiadavkám a ani stratégii, ktorá by viedla k stanoveným cieľom.“ Zaistila sa teda priorita politických aspektov? O niekoľko odstavcov nižšie sa prekvapujúco dočítame: „Vojna v Kosove sa stala samostatnou záležitosťou. Len čiastočne a nedokonale sa podriaďovala politike a štruktúre sociálneho sveta“. Pokiaľ to bolo tak, potom to nebola len prvá vojna NATO, ale aj prvá vojna „NATO v NATO“. Ako sa však znáša osamostatnenie vojny voči politike s tým, že politika nezodpovedala „vojenským požiadavkám“ a „cieľavedomej stratégii“, čo vlastne znie, ako keby sa politika osamostatnila od vojenských akcií. Podľa môjho názoru, Gasteyger robí zodpovedným za nedostatok cieľavedomej stratégie nesprávny subjekt. Tento nedostatok bol predsa sám dôsledkom osamostatnenia sa vojny; nebol to ani tak nedostatok, ako príznak modernej vojnovej doby. A opäť je veľmi poučné prirovnanie so svetom práce: veď Marx ukázal, že je to svet abstraktnej, vymeniteľnej, a teda nie cieľavedomej práce. Práve tak najmodernejšia forma vojny abstrahuje od toho, čo sa predtým nazývalo vojnou, taktické ciele. Ak sú stroje raz na svete, majú byť vyťažené. Obslužný personál musí pokračovať vo svojej činnosti. A to všetko na úkor cieľov.
Vojna ako valcovanie Zostaňme pri Gasteygerovej otázke, v čom sa moderná vojna odlišuje od tej, ktorú opisoval Clausewitz. Ten ju chápal ako istý druh komunikácie: jedna strana vyráža dopredu, druhá ustupuje, alebo tiež vyráža dopredu, alebo sa navzájom vyhýbajú. Dochádza teda buď k boju, alebo sa mu obidve strany vyhýbajú. Súboj zbraní bol do istej miery materializovaným slovným súbojom. Z toho pri dnešnom západnom spôsobe vedenia vojny nezostalo ani stopy. Súčasná vojenská mašinéria už nereaguje na partnera komunikácie, ale jednoducho valcuje všetky nerovnosti. A keď si pomyslíme na vojnu v Iraku, zistíme, že nejde o metaforu. Je to však zároveň aj metafora: vojnový stroj neodpovedá protivníkovi, pretože stroje nemajú do činenia s protivníkmi, ale len so surovinou. To isté platí aj pre personál. Keď tento nasadí moderné zbrane, tak nie ako šermiar svoj kord, ale ako vyznávač hudby, ktorý nastaví svoju HiFi súpravu. Z vojenského hľadiska ide o eskaláciu. Nie je to teda cieľavedomá stratégia, ale stratégia eskalácie konfliktu. Vždy to vyzerá ako nevecný zásah zvonku. Práve toto sa vyčíta vojenskému personálu, práve tým dochádza k osamostatneniu vojnovej logiky až k ustanoveniu „NATO v NATO“. Keď sa eskalácia zastaví, tak to vyzerá, ako keď sa valec zastaví v piesku, aby sa potom opäť pokúsil o prienik. Veď prestať možno až potom, keď je cesta celkom hladká. Či už ide o porážku alebo o víťazstvo, vždy hrozí, že politika sa stane príveskom obsluhujúceho personálu, keď je už raz mašinéria uvedená do chodu. Tento personál predsa rešpektuje rovnaké vzory správania sa ako politici. Obidve skupiny reagujú len na vecné tlaky: politici z diaľky, vojaci zblízka.
Možnosti riešenia Ide o nebezpečnú situáciu a práve proti nej, nie proti povinnej vojenskej službe, musíme bojovať. Pokiaľ budú existovať politici, ktorí sa zaujímajú o naftové polia v Kaspickom mori, tak otázka militarizmu zostane stále aktuálna. Povinná vojenská služba je dnes len závesom, za ktorým sa budujú vojenské jednotky rýchleho nasadenia v krízových oblastiach, a tie pozostávajú z dobrovoľníkov, nie z vojakov základnej služby. Čo sa dá v tejto situácii robiť? Poučiť by sme sa mali od politikov, z toho, ako sa vyrovnávali s chemickými, atómovými a biologickými zbraňami. Najprv tieto zbrane akoby „zaistili“ a potom pristúpili k ich postupnému obmedzovaniu. Je potrebné rozšíriť v prvom rade povedomie o hrozbe, akú so sebou prináša vojenská mašinéria, ktorá vzniká na základe súčasnej vojenskej revolúcie. Postoj k vojenskej mašinérii do istej miery splýva s postojom k technike. Platí, že nepriateľstvo k technike je prejavom priateľského postoja k ľudstvu. Dokonca sa môžeme pýtať, či by povinná vojenská služba neznížila nebezpečenstvo militarizácie, najmä keby sa podarilo redukovať vojenskú techniku tak, aby jej mohol rozumieť každý priemerne vzdelaný človek. Pokles produktivity by mohol byť naším heslom. Keby sa tento postup osvedčil, mohol by sa preniesť aj do ostatných oblastí života. Nakoniec, čo dobrého môžeme očakávať od rozvoja napríklad génových technológií? Vojakov základnej služby politici posielajú do vojny s oveľa väčším váhaním ako dobrovoľníkov. Verejnosť je totiž bdelejšia, pretože si uvedomuje, že ona sama je vo vojne zastúpená. Vojenská služba sa tak stáva jej službou a povinnosť brániť sa pociťuje silnejšie.
