Štát spí ďalej

Juraj Široký, prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja

Na úvod rovnaká otázka ako pre Miroslava Šatana: eufória už opadla? – Ešte stále sme si nestačili uvedomiť, čo sa stalo a aké to bude mať dôsledky pre celú republiku a šport na Slovensku. Jedna stránka je prežiť si tú radosť na námestí – to už opadlo. Ale hneď rozmýšľame, čo ďalej. A ešte dlho bude trvať, aby sme domysleli, čo všetko sa s tým dá urobiť. Presne ste to naznačili – čo ďalej, aby sme pri oslavách takéhoto úspechu nezaspali, ako sa hovorí, na vavrínoch? – Treba ho preniesť do každodenného hokejového života, ale aj športového všeobecne. Zhodou okolností bolo dnes vyhodnotenie olympiády v Salt Lake City a hokej sa dával ako príklad tamojšieho neúspechu a o niekoľko mesiacov sme v absolútnej špičke. To je šport. Dával sa za vzor, aby eufória alebo záujem o veci všeobecné prenikli aj do iných odvetví a do celej spoločnosti. Verili ste po neúspechu na zimných olympijských hrách, že cesta, ktorú nastúpil tréner Ján Filc je správna? – Bol som o tom presvedčený. Som jeden z tých, čo verili, že jedine touto nastúpenou cestou je správne a možné ísť. Ešte v Salt Lake City som povedal, že pokiaľ budem vo funkcii, tak nik nebude odvolaný. Ani na sekundu som o tom nepochyboval. Zmenil sa váš názor na slovenský hokej pred a po svetovom šampionáte? – Nie. Úspech na majstrovstvách sveta ma ubezpečil, že striebro z Petrohradu nebola náhoda, ale že naozaj na to máme. Máme hokejistov, ktorí na najvyšších fórach vedia hrať o najvyššie méty. Potvrdilo sa to, že keď máme správne postavené mužstvo, tak môžeme bojovať o svetový primát. Mnohí z hráčov „zlatého“ hokejového tímu vyrastali ešte v časoch, keď sa kládol väčší dôraz na telovýchovu. Ako chceme zabezpečiť ich nasledovníkov? – To je otázka pre štát, ako sa stará o výchovu mládeže a trávenie jej voľného času. Banálnosť – využívanie telesnej výchovy na školách. Mám informácie, že sa nevenujeme v dostatočnej miere telesnej výchove. Záleží na tom, akú filozofiu prijme štát. My môžeme tomu dávať už len tú fajnovosť a učiť deti hrať hokej. Ale viesť ich k športu musí štát. Nezdá sa vám, že štátni predstavitelia sa prebudili až teraz? – Myslím si, že sa neprebudili. Ešte stále spia? – Tešia sa s nami, no štát spí ďalej. Indivíduá sú síce prebudené, ale štát spí ďalej. Minulý týždeň ste absolvovali prijatia u premiéra, prezidenta i poslancov. Čím ste na nich apelovali? – Práve tým, aby sa dal dôraz na šport a štát zmenil filozofiu a začal sa venovať mládeži. Lebo je to jeho starosť, nik to nemôže zobrať za neho. Apeloval som aj na prerozdelenie finančných prostriedkov, aby sa do športu dali tak, ako si zaslúži. Dostali ste nejaké konkrétne prísľuby? – Nič konkrétne. To sú iba euforické stretnutia, štátni predstavitelia sa tešia s nami, že sa niečo podarilo. Nemyslíte si teda, že po tomto úspechu sa aj prístup štátu bude uberať lepšou cestou? – Rád budem veriť, že áno. No blížia sa parlamentné voľby a ťažko povedať, aké bude po nich vládne zoskupenie. Nechcem predikovať, ale ak by zostali títo, tak už by si asi uvedomili, že treba so športom niečo robiť. Po striebre v Petrohrade som rokoval aj s premiérom, absolvovali sme rovnaké kolečko ako minulý týždeň. Všeobecné prísľuby som dostal, no v reálnom živote sa to nezobrazilo. Aké miesto má podľa vás v rebríčku priorít vlády šport? – Veľmi biedne. Je zlé, že štát si neuvedomuje, že jedna vec je privatizovať a predávať fabriky, no druhá vec je, použiť tie peniaze pre ľudí. Samozrejme, dôchodkové a zdravotné systémy sú dôležité, ale mládež nám rastie a musíme jej dať aktivity, výchovu, smerovanie, určité princípy, aby si začala vážiť čestnosť či odolnosť, čo dáva šport, nie ulica. Štát si musí uvedomiť, že keď už nič iné, tak musí ľuďom dať chlieb, zamestnanie, prácu a hry, to je ten šport. Z jedného i z druhého im dáva veľmi málo. Ako je na tom z finančnej stránky Slovenský zväz ľadového hokeja? – Dostáva zo štátu peniaze na trénerov, zamestnancov. Všetko ostatné musíme zháňať sami. Má teda zväz nejaké páky na podporu klubov? – Nie. Zväz nemá dostatok prostriedkov na to, aby mohol podporovať kluby. Nechcem, aby to bolo osobné, ale keď som nastupoval do funkcie, tak mal SZĽH hospodársky výsledok mínus 26 alebo 24 miliónov korún, presne neviem. Aj úspechom v Petrohrade sa nám podarilo dostať na nulu a v tomto roku sme v pluse. Pred konaním majstrovstiev sveta sme dali klubom nejakú dotáciu, no to musí byť mimoriadny hospodársky výsledok, aby sme mohli takto zareagovať. Zväz nemá toľko peňazí, aby sme vedeli kluby financovať pravidelne a v dostatočnej miere. Lebo to je kvapka v mori, ktorá ide od nás pre kluby. Aká je spolupráca medzi SZĽH a jednotlivými klubmi? Sám ste naznačili, že zvažujete ešte svoju prípadnú kandidatúru na post prezidenta. – Nemyslím si, že je zlá. S väčšinou klubov je na dobrej úrovni. Skutočne si na spoluprácu nemôžeme sťažovať. Tak v čom je problém? – Hovoril som o jednotlivcoch. Môžete byť konkrétnejší? – Nie. Vráťme sa ešte k samotnému šampionátu. S akými reakciami ste sa stretli pred finálovým zápasom? Koho odborná verejnosť favorizovala? – Nás. Uvedomovali si silu, ktorou naše mužstvo disponovalo, keď dokázalo v dvoch veľmi dôležitých zápasoch pri prehrávaní 2:0 zvrátiť výsledok a pokoriť súpera. Predovšetkým novinári najviac kritizovali rozhodcov. – Kritizovali sme ich aj my v zápase s Fínskom i na direktoriáte za dve veci: nedovolili minútu a pol či dve minúty pred koncom zobrať našim trénerom oddychový čas a predtým pri jasnom faule na Pavlikovského za bránkou ani neodpískali faul. Vo finále mal zase platiť Šatanov gól. Možno keby sme finále prehrali, tak by sme tento bod kritizovali. Zo spomínaným rozhodcom zo zápasu s Fínskom nebolo spokojné ani IIHF. Predseda IIHF René Fassel vtipne poznamenal, že ak by sa od Čiech odtrhla aj Morava, tak je pre iné svetové mužstvá už v nedohľadne aj bronz. Miroslav Šatan si to napríklad nemyslí. Čo hovoríte vy? – Na Morave sa hrá veľmi dobrý hokej. Je tam veľká sila a vyjadrenie Reného Fassela môže mať nejaký základ pravdy. V posledných zápasoch hralo veľmi málo hráčov zo slovenskej extraligy. Nemajú potom hráči na Slovensku menšiu motiváciu? – Myslím si, že nie. Počas roka nemáme možnosť povolať hráčov z NHL, vtedy majú priestor práve extraligisti. A podľa mňa je možnosť hrať v reprezentácii majstrov sveta dostatočne motivujúca. Napríklad len v Petrohrade bola zhruba polovica hráčov z extraligy a väčšina skončila v zahraničí. Je to pre nich odrazový mostík. Chyba je v tom, že kluby nie sú dostatočne finančne silné, aby si týchto hráčov udržali. Keby mu tu dali také peniaze ako vonku, prečo by tam išiel? Viete, aktívny život hokejistu je relatívne krátky, takže si musí zarobiť, aby mal nejaký základ na ďalšie fungovanie po skončení aktívnej činnosti. Nemôžeme sa čudovať, keď tu mu ponúkajú X peňazí, a niekde v zahraničí dvakrát či trikrát X, že odíde. A je to úplne v poriadku. Vráťme sa teda na začiatok. Aké budú vaše konkrétne kroky, aby ste zlato z Göteborgu dokázali čo najlepšie zužitkovať? – Najviac to ovplyvní marketing, pretože zlato dáva vážny argument marketingovým pracovníkov, ktorí zháňajú sponzorov. Hokej je však dnes zrejme jedným z najlepšie finančne zabezpečených športových odvetví. – Nie. Niektoré športy sú na tom lepšie. Napríklad? – Basketbal. Dostáva viac peňazí od štátu alebo približne toľko ako hokej. Poznáte kritériá pri dotáciách zo štátu? – Postupne sa teraz do toho dostávame. Na prvý pohľad by sa zdalo, že hokej je vyššie. – Ale napríklad futbal je masovejší. Ten sa hrá aj na dedinských úrovniach, hokej nie. Zrejme to vyplýva z jeho menšej finančnej náročnosti. – Je to tým. Futbal nepotrebuje nič – poskladáme sa, loptu dostane jeden z nás na Vianoce a hráme. Keď vyrastie, všimnú si ho a hneď ho môžu angažovať do nejakého tímu. Lenže v hokeji sa dieťa musí v prvom rade naučiť korčuľovať. Pozrime sa však, kde máme zimné štadióny. Ďalej – jedny korčule stoja dva až tri tisíc korún. Kto kúpi dieťaťu každý rok takéto drahé korčule, pretože noha mu rastie. Poskytujú kluby deťom vôbec hokejový výstroj? – Výstroj kluby majú. Drahá je však aj cena hodiny ľadu. Výstroj tým väčším hráčom už kluby dávajú a hokejky kupujú rodičia. Treba teda dávať pozor, aby nakoniec hokej nehrali iba deti solventnejších rodičov. – Presne tak. Futbal môžete hrať aj na ulici, hokej je podstatne finančne náročnejší. Štát to musí vyriešiť. Musí si uvedomiť, či chce mať zdravú populáciu alebo nie. Či chce, aby sa deti a mládež túlali po ulici, alebo boli organizovaní a mali určité princípy. Keď sú v nejakej skupine napríklad dvaja športovci, tak uznávajú hodnoty ako nefajčenie, neholdujú alkoholu a toto správanie prenášajú aj na ostatných. Pritom to nemusia byť aktívni športovci.