Predstavme si, že v roku 2020 v súvislosti s náhle vzniknutou ropnou krízou prejde časť arabských fundamentalistov do priameho boja za svoju svätú vec a odpáli na Európu niekoľko rakiet s nákladom sneti slezinovej.
Prípadne, že teroristické skupiny prinesú na územie Slovenska jadrovú nálož a začnú vydierať vládu a parlament. Alebo nám prerušia dodávku ropy a plynu. Predstavme si, že čoraz sofistikovanejšia priemyselná výroba v niektorej z chemických fabrík na Slovensku zlyhá, široké okolie zahalí toxická sprcha a jedovaté látky zamoria povrchové i podzemné vody na tisícoch hektárov. Predstavme si, že príroda, ktorá v dôsledku globálneho otepľovania začína bláznieť, si niektorú zo svojich nových hier a´la talianske Alpy vyskúša i v Tatrách a po týždni vytrvalých dažďov záplavy zničia desiatky obcí. Alebo že nejaký nový Miloševič začne obraňovať zvrchovanosť svojho štátu vojnou proti vlastným ľuďom. A potom si zástupy utečencov povedia, že to prečkajú u nás – tak ako sa kosovskí Albánci pohli do Albánska a Macedónska. Prípadne si niekto z centrálnej Afriky privezie na Slovensko náklad menom Ebola a film Smrtiaca epidémia sa stane skutočnosťou. Čo by sme robili?
Vážia si svojich občanov Chápem, že predošlé riadky znejú čudne, zaváňajú „militarizáciou vedomia“. Lenže práve o tomto je dnešný svet. O nelogických, šialených, nechcených bezpečnostných rizikách, ktorým sa všetky rozumné štáty usilujú čeliť a predchádzať im. Prebiehajú o nich verejné diskusie, hovoria o nich ľudia pri obede, píše sa o nich v novinách. O to ide aj v americkej polemike okolo NMD – národnej protiraketovej obrany, okolo rokovania so Severnou Kóreou, aj v angažovanosti Západu na Blízkom východe. O tom bol zásah Západu v Bosne a v Kosove a s tým súvisí budovanie európskych ozbrojených síl. Na tom stojí podpora, ktorú západná verejnosť prejavuje voči potrebám národnej bezpečnosti. Štáty, ktoré berú bezpečnostné riziká vážne, nie sú militantné, iba si vážia svojich občanov a svoju prosperitu, sú – rozumné.
To sa netýka Slovenska. Meditujeme nad tým, či nás armáda príliš nevyciciava na úkor zdravotníctva a školstva, namiesto toho, aby sme sa pozreli, či je obrana štátu adekvátna možným rizikám. Tvárime sa, že nám nič nehrozí a armádu máme len pre parádu. A keď je pre parádu, tak načo nás stále ktosi otravuje rečami o nákupe nových lietadiel? A prečo namiesto nej nevytvoriť spolok 2000 panákov, ako to navrhuje jedno občianske združenie? Veď kto by už čo mal proti nám, mierumilovným Slovákom? Nás majú všetci radi. Podľa vzťahu k obrane štátu sme jeden z najbezstarostnejších národov Európy.
Priznajme si reálne možnosti Práve preto by verejná diskusia o vstupe do NATO nemala byť iba dumkaním o tom, kedy nás zoberú a či treba referendum. Ani nie o „teórii“ podsunutej poslancovi za KDH Františkovi Mikloškovi, že ak sa do NATO nezačleníme, tak nás zbombardujú (Mikuláš Šoós: Ilúzie a skutočnosť suverenity, Slovo č. 40/2000). Mala by to byť diskusia o bezpečnostných rizikách, pred ktorými Slovensko stojí a na ktoré sa musí dlhodobo pripravovať, pretože v prípade akútnej hrozby obranu štátu nepostavíme na nohy za rok či dva. Ak existenciu bezpečnostných rizík odmietneme, tak nielenže nepotrebujeme vstupovať do aliancie, ale rovno môžeme zrušiť armádu a ministerstvo obrany. Ušetrené peniažky vďačne vcucne napr. čierna diera nášho vynikajúceho zdravotníctva. Tá by napokon bez preglgnutia zhltla hoci rozpočet Pentagonu. Ak uznáme ich existenciu, iste prídeme nielen na to, že armáda musí vyzerať úplne inak ako dnes, ale i na to, že stojíme pred dvoma variantmi: Budovať samostatnú obranu štátu bez akýchkoľvek garancií, alebo si zvoliť efektívnejšie členstvo v Severoatlantickej aliancii.
Mimochodom, vôbec nás nemusí trápiť otázka, prečo NATO tak strašne chce, aby sme do neho vstúpili a aké prachy-záujmy za tým stoja. Ak ktosi rozjíma nad týmto, môže pokojne spávať, lebo v skutočnosti je to presne naopak. Dnes je problémom presvedčiť štáty NATO, že vstup SR by bol prospešný nielen pre nás, ale aj pre alianciu. Takže netrpme ilúziou, že kŕdle supov z Wall Streetu sa trasú o to, aby mohli zlikvidovať tvrdú konkurenciu v podobe vyspelého slovenského hospodárstva. Ani predstavou, že jastrabi z Pentagonu po nociach snívajú o tom, ako vďaka obsadeniu Slovenska ukoja svoje veľmocenské ambície. Jediný štát, ktorý má v tomto priestore strategický geopolitický význam, je Poľsko. Zabudnúť na Slovensko by bol ten najľahší problém. Ak uznáme, že vstup do NATO by bol najlepší spôsob obrany štátu, tak sa my musíme starať, aby sa na nás nezabudlo. Samozrejme, znie to tvrdo, avšak napĺňanie sna o hrdom, bezpečnom a prosperujúcom štáte by sa malo začať v bode, keď si priznáme naše reálne možnosti. –
