Vražda Petra Steinhübla síce otriasla senzáciechtivou verejnosťou, ale v zásade nik neočakáva, že tento zločin bude riadne potrestaný. Už sme si totiž zvykli: bossovia podsvetia sa navzájom likvidujú podľa vlastných zákonov a štátne orgány sa už dávno dostali v tejto oblasti do pozície štatistov. Nie je to však nič prekvapujúce. Veď ako možno získať dôveru vo vládu zákona, keď takmer tri štvrtiny policajného zboru sú skorumpované?
Mafia v tomto regióne nadobudla také rozmery, že zlikvidovať ju je prakticky nemožné. Žiaľ, najrýchlejšie to pochopili práve politické subjekty (bez ohľadu na to, či ich zaraďujeme k opozícii alebo koalícii), ktoré sa veľmi rýchlo naučili s mafiou žiť. Najvplyvnejšie strany a osobnosti súčasnej slovenskej politickej scény udržiavajú s podsvetím čulé kontakty a podaktorí s ním vyslovene spolupracujú. Nikto dnes nedokáže preveriť, odkiaľ získavajú politici peniaze na svoju činnosť. A práve v tom je najväčšia beznádejnosť súčasného stavu. Nielen niekoľko zasvätencov, ale prakticky široká verejnosť by vedela prstom ukázať na tých, čo sú spojení s mafiou. Avšak nik dnes nedokáže týchto lotrov usvedčiť. A keby aj dokázal, tak sa bojí. A keby sa aj nebál, nič sa tým nezmení, systém sa prakticky ihneď zregeneruje. Na špičke tohto ľadovca totiž sedia ľudia, ktorých nikdy nedokážeme odhaliť. Sú to úctyhodní občania s povesťou mravných autorít, pri ktorých by vám ani vo sne nezišlo na um, že majú niečo spoločné s podsvetím. Iba tak sa môže stať, že v súvislosti s vraždou exministra Jána Duckého sa dozviete nanajvýš o nejakom Olegovi T., ktorého úloha vôbec nie je podstatná, keďže ide „len“ o zabijaka.
Takto dnes funguje moc. Moc, ktorá založila svoju silu na totálnej skorumpovanosti celej spoločnosti. Vďaka tomu sa mafia už dávno dostala do legálnych štruktúr, a to veľmi, veľmi vysoko. Korupcia zožiera a demoralizuje slovenskú spoločnosť úplne od podstaty. Stačilo niekoľko rokov, aby sa tu zabehal systém, ktorému sa veľmi rýchlo prispôsobila aj nastupujúca generácia. Priveľmi sme sa zaoberali politickými kauzami a nevšimli sme si, že práve toto je jav, ktorý investorov desí najviac. Naivne sme sa nádejali, že po páde Mečiarovej vlády sa uvoľnia stavidlá so zahraničným kapitálom. To isté (hoci už menej úprimne) očakávali politici aj od voľby slovenského prezidenta. Dnes vieme, že Západ sa bojí našich skorumpovaných štruktúr, ktorých sa politické subjekty nevedia účinne striasť, pretože sú v nich priamo zainteresované.
Naozaj neexistuje z tohto bludného kruhu východisko? Určite ho netreba hľadať iba v osobnej statočnosti jednotlivcov, pretože politické kamikadze v štýle komisára Cataniho evidentne vedie do slepej uličky. Bojovať s prehnitým systémom môžu len jeho legálne zložky, a to aj za cenu, že si nikdy nebudeme istí, či do vojny s podsvetím nenasadzujeme samotných mafiánov. Dovolím si totiž tvrdiť, že u nás už nejaký čas neexistuje ostrá deliaca čiara medzi štátom a mafiou. Skutočnosť, že ide o globálny jav, nás nemôže uspokojovať. Skôr naopak.