Ako ste sa vôbec dostali k Milanovi Rastislavovi Štefánikovi?
Prvá moja knižka s titulom Zápas o nový svet sa týkala vzniku Československa. Zamýšľam sa v nej nad cestou ľudstva a národa po prevratných udalostiach roku 1917 v Rusku prostredníctvom dejín národných štátov a svetovej revolúcie. A pokiaľ ide o môj osobný vzťah k Štefánikovi? Staršia sestra sa vydala do Predmiera. Zhodou okolností jej svokor za prvej svetovej vojny bojoval v československom vojsku v Taliansku a tak spolu s ďalšími legionármi postavili Štefánikovu sochu, ktorá ako jediná na Slovensku vydržala na svojom mieste celé desaťročia. Bola to vôbec prvá socha nesvätého, ktorú som v živote videl.
Slávnosť v Predmieri v roku 1968.
Foto: Archív KANIMEX
Dvakrát ste boli ministrom obrany v koaličných vládach. Štefánik bol ako minister vlastne vaším dávnym predchodcom. Iste aj to vás k nemu dajako tiahne.
Samozrejme. V čase môjho ministrovania havarovalo v Kuchyni vojenské lietadlo SU-22. Inšpirovalo ma to k úvahám, či by sa dali nové poznatky o letectve uplatniť aj pri odhalení príčin Štefánikovej tragickej smrti. Vyšetrovaní tejto havárie z roku 1919 bolo viacero. Talianske – leteckou vojenskou misiou vo Viedni. Československé – Ministerstvom obrany ČSR. Keď som začiatkom roku 2001 odchádzal z úradu, tak som si povedal, že by som na základne vlastných skúseností z vedenia rezortu obrany mohol lepšie pochopiť pôsobenie Štefánika, pokiaľ išlo o zakladanie československých légií i na poste ministra vojny.
Pretože som okrem iného vyštudovaný historik, tak som sa začal okolo tejto problematiky krútiť. Tým viac, že v tom čase vtedy nadšenci v Leteckých opravovniach v Trenčíne robili repliku Štefánikovho lietadla Caproni, na ktorú som tak ako i ďalší ministri obrany vyčlenil z rozpočtu rezortu finančné prostriedky. Ide vlastne o najdrahšie lietadlo, ktoré nikdy nelietalo. Dnes zdobí interiér rozsiahlej haly Letiska M. R. Štefánika v Bratislave.
Zľava: Kameraman J. Bábik, doc. L. Tichavský, autor P. Kanis, prof. A. Kazda.
Foto: Archív KANIMEX
Ako by ste zhodnotili televíznu anketu Najväčší Slovák, v ktorej ste vystupovali v súvislosti so Štefánikovou kandidatúrou na tento titul?
Na prvé počutie je táto súťaž pochopiteľná, no problémy sa začínajú, keď si uvedomíte, že sa majú posudzovať ľudia, ktorí žili v rozdielnom historickom čase a pracovali v rozličných spoločenských oblastiach. Osobnosti treba posudzovať cez okuliare doby, v ktorej pôsobili. A treba sa pýtať, čo vykonali pre národ a štát, a zhodnotiť, aký dosah má ich konanie na dnešok. To platí takisto pri súťaži o najväčšieho Čecha, Angličana, Nemca či Francúza.
Víťazom by mal byť ktosi, kto urobil v konkrétnych situáciách veľké činy. Aj Slováci majú niekoľko výrazných osobností, ktoré sa ocitli na významných dejinných križovatkách. Ale samotné rozhodnutie o tom „najväčšom“ bude záležitosťou toho, koľko divákov pošle svojmu hrdinovi do RTVS esemesku.
Doteraz som sa historikov pýtal, či si ten-ktorý Slovák zaslúžil, že sa dostal do topdesiatky súťaže. Netreba si zakrývať, že v prípade Štefánika ide o horúceho kandidáta. Preto sa rovno spýtam: Považujete ho za najväčšiu osobnosť slovenských dejín?
Ak začnem merať kritériom, čo všetko niekto zo Slovákov urobil pre svoj národ a náš štát, tak mi z toho vychádzajú dvaja. Ľudovít Štúr, ktorý slovenský národ postavil na nohy, dal mu aj so svojimi najbližšími druhmi Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom jednotiaci nástroj – spisovný jazyk. Zároveň títo traja boli hlavnými aktérmi boja, a to aj ozbrojeného, za práva národa. Vlastne svojimi činmi dali Slovákom ich moderné dejiny. Chlapček Milan, narodený 21. júla 1880, sedával na kolenách kmeťa Hurbana (zomrel vo februári 1888), ktorý ako častý hosť navštevoval svojho krstného syna – Milanovho otca Pavla na jeho košarišskej fare. A práve mladý Štefánik doviedol zápas, ktorý začal Štúr s Hurbanom a Hodžom, do podoby štátu, ktorý pre Slovákov znamenal národnú záchranu. Štefánik bol rovnako ako štúrovci za aktívny boj za slobodu, nie za dajaké doprosovanie sa vrchnosti, ktorým trpela slovenská politika desaťročia. Patril k hlavným tvorcom Československej republiky. Medzi ním a štúrovcami nebola až taká priepastná doba. Tento vzťah mi pripadá ako zlatá minca nášho národa. Na jednej strane je vyrazený Štúr a na druhej Štefánik.
Nepochybne Štefánik bol všestrannou osobnosťou. Národovec, vedec, cestovateľ – bádateľ, vojak, diplomat, politik, zakladateľ štátu. Čo si vy na ňom najviac ceníte?
V televíznych reláciách venovaných súťaži Najväčší Slovák uvádzajú pri jednotlivých „uchádzačoch“ desať hlavných dôvodov. Ja som si ich pri Štefánikovi pripravil jedenásť.
Observatórium v Meudone, kde pôsobil Štefánik ako astronóm.
Foto: Archív KANIMEX
Tým prvým je etablovanie sa Štefánika vo francúzskej vedeckej komunite a v spoločnosti. Jeho služby pre Francúzsko ešte pred vstupom do prvej svetovej vojny odmenili členstvom v Čestnej légii. Šlo o návrh ministerstva obchodného námorníctva po tom, čo v roku 1913 úspešne zvládol úlohy na Tahiti, v Paname a najmä v Ekvádore. S týmto vyznamenaním sa stal výnimočným už len preto, že na jeho udelenie mohli navrhnúť zvyčajne iba niekoho, kto odslúžil aspoň 25 rokov v obchodnom námorníctve.
Najprv v kancelárii predsedu vlády Reného Vivianiho povedali, že je na také ocenenie primladý. Viviani však mal najlepšieho priateľa – najstaršieho syna senátora Émila Chautempsa, ktorého rodina mala veľké zásluhy na Štefánikovej kariére. A tak Štefánik sa stal Rytierom Čestnej légie. Tým si vytvoril veľmi dobré predpoklady na to, aby ako občan novej vlasti pre vec Slovákov a Čechov mohol získať najvyššie francúzske politické a vojenské kruhy.
Ešte pred „Veľkou vojnou“ pôsobil desať rokov vo Francúzsku a pre záujmy Francúzska. Niektorí mu aj teraz vyčítajú, že v tomto období zabúdal na Slovensko. Respektíve, že preň pracoval iba štyri vojnové roky.
A sme pri mojom druhom dôvode, prečo sa Štefánik môže uchádzať o čestný titul Najväčší Slovák. Za svojho veľmi komplikovaného desaťročného pôsobenia v cudzine si zachoval vlasteneckú výbavu z rodného domu a kraja. Keď chcel dlhodobo vycestovať do Paríža, aby tam niečo dosiahol, bol závislý od rozhodovania uhorských úradov. Potreboval na to uhorský pas. Cieľavedome všetko podriaďoval tomu, aby sa stal vedcom. Keď ho Vavro Šrobár lákal do aktívnej politiky, odpovedal mu: „Ja chcem národu pomôcť vedou.“ A tak nemohol provokovať úrady okázalým vlastenectvom a odbojom. No zostal v ňom pocit utrpenia z národnostného útlaku. Veď ho zažil v rodine. Jeho otca evanjelického farára chceli Maďari podplatiť, aby konal v ich prospech, no bezvýsledne. Preto nedostával štátne príspevky, čo sa podpisovalo pod sociálne pomery jeho početnej rodiny. Milan zdedil po otcovi odbojnú povahu a po oboch rodičov uvedomelé národné vlastenectvo.
Mladý vedec pred cestou na Mont Blanc roku 1905.
Foto: Archív autora
Keď pred vojnou pôsobil v zahraničí, dal tam o sebe vedieť, odkiaľ pochádza a kam patrí?
Iste. Jeho francúzski vedeckí priatelia ho poznali ako Slováka, príslušníka zomierajúcej pospolitosti v Hungárii. Keď počas vojny prišlo na pretras spojenectvo Čechov a Slovákov, tak sa ho známi pýtali, či Česi sú nejaký nový slovenský kmeň v Rakúsku. Francúzi totiž o Čechoch – tým viac o Slovákoch – pramálo vedeli. Vari akurát trocha v Paríži, kam chodievali českí Sokoli cvičiť. Inak informovanosť bola vtedy dosť biedna. Vlastenecký gén, ktorý Štefánik v sebe nosil, sa v ňom prejavoval aj v nazeraní na postoj veľkých tohto sveta k vojne. A to už prichádzam k svojmu tretiemu dôvodu.
Bolo mu jasné, že vznik svetového ozbrojeného konfliktu sa stáva veľkou príležitosťou aj pre utláčané národy. Prijal francúzske občianstvo a tak jeho hlavnou povinnosťou bolo podieľať sa na porazení dvoch centrálnych mocností: Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Iba cez ich porážku viedla cesta k možnému oslobodeniu porobených národov. Bolo mu jasné , že Slováci nemajú na to dosť vlastných síl, preto bol od počiatku vojny za životne dôležité a strategické spojenectvo s Čechmi. To je môj tretí dôvod v prospech Štefánika.
Vypukla svetová vojna, ktorá podnietila v Štefánikovi priamu politickú aktivitu. Kde sa prvý raz prejavila?
Úrady vo Francúzsku občanov pochádzajúcich z nepriateľských štátov ihneď dali zaistiť, skonfiškovali im majetok a poslali ich do pracovných táborov. Obdobne postupovali v cárskom Rusku. Štefánik protestoval proti tomu s vysvetlením, že aj Česi a Slováci stoja proti mocnostiam, s ktorými Francúzsko vedie vojnu. Teda nemajú s nimi nakladať ako s nepriateľmi. Česi a Slováci v oboch uvedených štátoch sa hlásili do vojska. Okrem toho, že sa prejavovali ako vlastenci, zachraňovali existenčne seba a svoje rodiny. Tak vznikla vo Francúzsku rota Nazdar! a v Rusku Družina.
Francúzske ministerstvo obrany v súvislosti s povýšením slobodníka Štefánika na podporučíka v príslušnom zápise upozornilo, že patrí medzi „strojcov českého národného hnutia“. Túto charakteristiku získal vďaka tomu, že zachraňoval najmä Čechov. Slovákov bolo vtedy totiž v Paríži iba niekoľko. Bol to teda práve on, čo ako prvý informoval najvyšších francúzskych vojenských a politických predstaviteľov o Slovákoch a Čechoch a o česko-slovenskom zahraničnom odboji. V tom vidím môj štvrtý bod pre Štefánika.
Maršal Ferdinand Foch.
Foto: Archív KANIMEX
Štefánik sa kvôli vážnym zdravotným ťažkostiam dostal na front až 13. mája 1915, a to pri Arrase. Hneď na druhý deň podnikol ako vojenský pilot prieskumný let nad nepriateľskými pozíciami. Dokázal, aká je potrebná pre vojenské letectvo meteorológia.
Takéto štruktúry dovtedy neboli vybudované ani v rámci generálneho štábu. Prišiel k letke meteorológ, pochádzajúci z cudzej krajiny, podľa vtedajšieho francúzskeho vyjadrenia Hún, a začal organizovať meteorologickú službu v eskadre MF54 v X. armáde. Vďaka šťastnej náhode sa zoznámil s veliteľom Severnej skupiny armád, generálom Ferdinandom Fochom. Spriatelil sa tak s unikátnym človekom. Foch sa napokon ako maršal stal vrchným veliteľom všetkých vojsk Dohody a víťazom Grande guerre!
Rodák spod Bradla tak hlboko naňho zapôsobil, že ho Foch s plánom meteorologickej armádnej služby vyslal do Hlavného vojnového stanu v Chantilly, o existencii ktorého mnohí francúzski vojaci ani netušili. Keď tam pricestoval nejaký generál bez toho, aby sa preukázal písomným poverením o tom, že je pozvaný, už zo železničnej stanice ho vypoklonkovali preč. Štefánika však do Chantilly poslali ako muža pochádzajúceho z nepriateľskej krajiny. Už to bol prejav úžasnej dôvery! Skutočnosť jeho „podozrivého“ pôvodu bola prebitá jeho príslušnosťou v Čestnej légii.
Aj s tým úzko súvisí môj piaty dôvod, vďaka ktorému môže Štefánik ašpirovať na Najväčšieho Slováka: vložil kapitál svojich osobných vzťahov do česko-slovenského národného hnutia. Dôvera významných osobností v Štefánika sa rozšírila aj na ich dôveru v česko-slovenský zahraničný odboj.
Hlavný stan v Chantilly.
Foto: Archív KANIMEX
Po absolvovaní pilotného výcviku začiatkom septembra 1915 Štefánik na vlastnú žiadosť odcestoval so zvláštnym poslaním do Srbska. Tam sa pripojil k leteckému oddielu MFS 99 bojujúcemu na balkánskom fronte, kde práve nemecké, rakúske a bulharské vojská odštartovali mohutnú ofenzívu. Po vyše dvoch strastiplných mesiacoch sa vážne chorý dostal do Ríma. Tam niekoľko týždňov leží v nemocnici a 4. decembra sa vracia do Paríža.
Sami Francúzi považujú prepravu chorého Štefánika z Prizrenu do Vlóry za prvý sanitárny let v histórii letectva. Štefánik tiež ako prvý podal v Ríme a potom Paríži správu o srbskom a spojeneckom debakli. O situácii na Balkáne osobne informoval najvyššie francúzske veličiny, vrátane generála Focha. Deň pred Štedrým dňom ho prijal ministerský predseda a zároveň minister zahraničných vecí Aristide Briand, s ktorým hovoril o aktuálnej situácii slovenského a českého národa. Dostať sa k týmto ľuďom nebolo jednoduché. Štefánik však dokázal urobiť prielom i v tejto oblasti. Aj pre Masaryka vybavil stretnutie s Briandom na 3. februára 1916. Bol to vôbec prvé prijatie pražského profesora premiérom svetovej veľmoci.
Štefánikov osobnostný kapitál spočíval v tom, že dokázal vďaka svojim stykom urýchľovať československý zahraničný odboj, postavil ho vždy na vyššiu a vyššiu úroveň. Prielom v informovanosti svetovej verejnosti o zápase za slobodu a spoločný štát Čechov a Slovákov bol spojený s menom M. R. Štefánika.
Často sa porovnávajú zásluhy Masaryka, Beneša a Štefánika v odboji počas prvej svetovej vojny. Pritom nášho Slováka zväčša kladú až na tretie miesto. Čo vy na to?
Najviac treba hodnotiť strategickú súčinnosť týchto troch mužov. Každý z nich do nej výrazne prispel. Šťastie bolo, že sa navzájom dopĺňali, lebo každý bol iný. Nuž, ale keď chceme rekonštruovať autentickú históriu, Štefánikov prínos pre spoločnú česko-slovenskú vec je oveľa väčší, ako sa to interpretovalo za prvej republiky. Tí živí – Masaryk a Beneš – vtedy vykladali aj o veciach, ktoré urobil Štefánik. Pri mŕtvom však živí spravidla posúvajú významy a zvyknú zásluhy mŕtvych prehliadať alebo si ich prisvojovať.
Všetci traja sa však programovo usilovali o rozbitie Rakúsko-Uhorska. Bol to gigantický cieľ alebo chiméra?
To bolo najzávažnejším problémom odbojového hnutia utláčaných národov v strednej Európe. Pôvodne oficiálnou agendou Francúzska nebolo zničiť Rakúsko-Uhorsko, len ho dostať spod vplyvu Berlína a tým Nemecko oslabiť. Ani Spojené kráľovstvo si nevedelo predstaviť Európu bez habsburskej monarchie. Projekt vzniku nového štátu v srdci Európy, ktorý im predostreli Štefánik, Masaryk a Beneš, predpokladal zánik habsburského mocnárstva a ten na Západe takmer štyri roky považovali za fantazmagóriu.
Naša trojica pre ňu roky ťažko pracovala, no dlho nemala nejakú väčšiu záruku pre uskutočnenie tohto zámeru. Ale na jar 1918 sa situácia obrátila. Nemci sa v rámci novej ofenzívy priblížili na štyridsať kilometrov od Paríža. Hrozilo, že prerazia front a dobyjú metropolu na Seine. Súčasne Rakúšania, ktorí predtým vyhrali nad Talianmi v bitke pri Caporette, robili prípravy na ďalší mohutný útok pri Piave. Cisárska Viedeň už mier nepotrebovala, radi by potiahla svoju armádu ďalej na juh. Vtedy centrálne mocnosti v očiach západných politikov stratili glanc, prestalo byť reálne, že by sa dalo s nimi rozumne dohodnúť na skončení bojov.
Štáty Dohody boli nútené vyhlásiť, že sa utláčané národy habsburskej ríše musia stať slobodné, hoci to hovorili spočiatku veľmi opatrne. Získať dôveru veľmocí potvrdenú zmluvami s Česko-slovenskou národnou radou bolo to najťažšie. Štefánikovi bolo jasné, že za to treba zaplatiť krvou vlastných vojakov na frontoch vojny.
Frontový cintorín.
Foto: Archív KANIMEX
Prečo sa stal práve Štefánik hlavným iniciátorom založenia ústredného orgánu odboja – Česko-slovenskej národnej rady?
Pre Štefánika bolo rozhodujúce to, čo museli z hľadiska francúzskych pomerov urobiť, aby Paríž a ostané metropoly uznali reprezentáciu odbojového hnutia. V prvom rade treba založiť politický orgán, ktorý bude hovoriť za celý národ, respektíve za oba národy. Sám Masaryk sa nemohol štylizovať do tejto polohy, lebo bol jediným poslancom Ríšskej rady za Realistickú stranu. Okrem nej existovali ďalšie české strany, ktoré mali v rakúskom parlamente desiatky zástupcov. Takže Masaryk by bol smiešny, keby v Paríži či Londýne vystupoval ako jediný predstaviteľ svojho národa.
Štefánik v tomto ohľade nemal zábrany, lebo nebol s nijakou politickou skupinou vo vlasti zviazaný. Nazeral na veci v tom zmysle, že zahraničný odboj musí mať nejakú inštitúciu, ktorá bude vzbudzovať rešpekt Francúzov. A v tom historickom čase to mohol byť iba najvyšší politický orgán Čechov a Slovákov. Štefánikovi sa túto ideu podarilo presadiť. A to je jeho šiesty bonus.
Najprv v Česko-Slovenskej národnej rade boli Masaryk ako predseda, Dürich a Štefánik ako podpredsedovia a Beneš ako tajomník. Poslanec rakúskej Ríšskej rady Josef Dürich prezentoval 28 poslancov konzervatívnej, vtedy rusofilnej Českej agrárnej strany, ktorá ho začiatkom mája 1915 vyslala do Švajčiarska za Masarykom, aby sa podieľal na zahraničnom odboji. V Rusku práve Düricha považovali za „tatíčka“, až kým nepadol cár. Potom tento „titul“ prešiel na Masaryka.
Štefánik bol hlavnou osobou, ktorá presadzovala autoritu Česko-Slovenskej národnej rady ako najvyššieho politického orgánu zahraničného odboja nielen vo Francúzsku, ale aj v Rusku či USA. V lete 1916 bol vyslaný do Moskvy, Petrohradu a Kyjeva, pričom jeho úlohou bolo zjednotiť tamojšie krajanské spolky a podriadiť ich parížskej národnej rade. Potom zjednocoval české a slovenské hnutie v USA. Názov Česko-Slovenská národná rada sa prvýkrát použil verejne v Kyjevskom zápise, ktorý pripravil Štefánik v auguste 1916. Presadiť autoritu parížskej Č-SNR v Rusku bolo veľmi ťažké, lebo ruské záujmy a politické priority boli vtedy iné ako predstavy vedenia zahraničného odboja Čechov a Slovákov.
ŽIVOT M. R. ŠTEFÁNIKA V KOCKE
Desaťkorunová minca zo začiatku deväťdesiatych rokov.
Milan Rastislav Štefánik sa narodil sa 21. júla 1880 do početnej rodiny evanjelického farára Pavla Štefánika v Košariskách.
Stredoškolské štúdium začal na už zmaďarizovanom Evanjelickom lýceu v Bratislave, pokračoval v Šoproni a zavŕšil v roku 1898 v Sarvaši maturitou s vyznamenaním.
Vysokoškolské vzdelanie začal na pražskej technike v odbore stavebného inžinierstva, ale po čase prešiel na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej na odbor astronómie. V októbri 1904 promoval za doktora filozofie.
Na jar 1905 sa mu v Paríži podarilo zoznámiť so slávnym astronómom J. Janssenom, u ktorého potom pracoval.
Viedol výpravy zamerané na pozorovanie vesmírnych javov v Španielsku, Turkestane, severnej Afrike, Tichomorí a Brazílii. Za pôsobenie v Ekvádore a na Galapágoch mu francúzska vláda udelila kríž Rytiera Čestnej légie.
O vypuknutí „Veľkej vojny“ sa dozvedel počas liečenia vo Švajčiarsku (operovali mu žalúdok). Kvôli zdravotným komplikáciám nastúpil na západný front až na jar 1915, kde zaviedol efektívnu meteorologickú službu, čím si vyslúžil pozornosť najvyšších činiteľov Francúzska.
V decembri 1915 nadviazal úzku spoluprácu s T. G. Masarykom a E. Benešom. Presadil vytvorenie reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja – Česko-Slovenskej národnej rady.
Cestoval na fronty svetovej vojny do Srbska a potom do Talianska, Rumunska, Ruska, ale aj do USA, kde získal súhlas na zakladanie vojenských jednotiek zo slovenských a českých zajatcov, resp. z tamojších krajanov.
Nasadenie čs. légií, obrat vo vojne na jar 1918 a Štefánikova diplomatická aktivita primali krajiny Dohody, že podporili vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Vyhlásenie ČSR ho zastihlo na ceste na Sibír, kde zreorganizoval velenie légií a dohodol ich návrat do vlasti. Jeho návrat domov musel počkať. Po krátkom pobyte v Paríži a Ríme zahynul 4. mája 1919 počas leteckej tragédii nad Ivankou pri Dunaji.
(Pokračovanie)
FOTOGALÉRIA
Obnovená evanjelická fara a kostol na Košariskách.
Spomienková akcia pred košariskou farou 21. júla 2018.
Čestná stráž a vence pred rodným domom M. R. Štefánika 21. júla 2018.
Štefánikova socha na dvore bývalej evanjelickej fary na Košariskách.
Prví návštevníci znovuotvorenej expozície v košaršiskej fare.
Madam Claire de Jouvenel v podaní študentky Niny Abramcovej s mladým Masarykom, ktorého pri scénickej prehliadke múzea zahral jeho pracovník 21. júla 2018.
Z interiéru Múzea M. R. Štefánika s fotografiami jeho rodičov na Košariskách.
Časť spomienkových osláv sa vlani odohrala v evanjelickom kostole, kde Štefánika v júli 1880 pokrstili.
Socha Štefánika sa vrátila pred múzeum v Brezne po roku 1989. Desaťročia ju schovával jeden obyvateľ mesta.
Obnovený pomníček z roku 1928 v Partizánskej Ľupči.
Renovovaný pomník M. R. Štefánika na rovnomennom námestí pred novou budovou SND v Bratislave.
FOTO: Martin Krno