Radi sa považujeme za avantgardu sociálneho a ekonomického rozvoja ľudstva. Po páde „sovietskeho bloku“ sa jeho šťastnejšia časť rýchlo identifikovala s „víťazným“ Západom. Politic-ky starostlivo interpretovaná história je sériou dôkazov o tom, že existuje jediná cesta rozvoja, a spoločnosti ju môžu buď rešpektovať, alebo trpieť. Ak sa niečo do tohto obrazu nehodí, je to trápna výnimka, dôsledok subjektívneho zlyhania, dočasná komplikácia. Napríklad hlad: pre bohatšiu menšinu ľudstva je čímsi vzdialeným. Vecou minulosti, ktorú dokázal pokrok prekonať. A vecou vzdialených regiónov, ktoré ešte pokrok dostatočne nepozdvihol. Hlad je pre nás perverzný, vymyká sa z obrazu normálnosti. Je dôsledkom zaostalosti, za ktorú si pravdepodobne môže hladujúci tak trochu aj sám. Je vždy výnimkou z pravidla, dôkazom, že sa dobre fungujúci systém niekde zadrhol. Niežeby neexistovali aj iné, varovné hlasy. No diskusiu nadlho ovládlo pohodlné presvedčenie o vlastnej správnosti. Kopiace sa globálne problémy – medzi nimi aj rastúce ceny potravín a neschopnosť riešiť problém hladu – však opäť dávajú legitimitu tvrdeniam, že chyba je „niekde v systéme“. Troma veľkými príčinami zdražovania potravín sú klimatické zmeny spôsobujúce neúrodu, zvyšujúci sa dopyt po potravinách v krajinách ako India a Čína, a rapídny nárast výroby biopalív z potravinárskych plodín. Toto konštatovanie v sebe ukrýva podstatnú (morálnu i politickú) dilemu: Môžeme bohatnúcemu Indovi či Číňanovi povedať, že má jesť menej mäsa, pretože živočíšna výroba je omnoho náročnejšia na zdroje než rastlinná, a tak vlastne „vyjedá“ z misy ďalším ľuďom? Môžeme mu povedať, že si nesmie kúpiť auto, pretože ak by bola miera využívania osobných áut v týchto krajinách čo len polovičná v porovnaní s EÚ či USA, vyvolá nedostatok ropy? Môžeme mu povedať, aby obmedzil rozvoj priemyslu, pretože emisie skleníkových plynov prekročili udržateľnú úroveň a posúvajú ľudstvo k ekologickej katastrofe? Asi nie, pretože vo všetkom len napodobňuje ekonomiky Severnej Ameriky a západnej Európy, predstavované ako model, vzor ekonomickej a sociálnej modernizácie, pokroku. Europocentrický svet (ktorého vedenie prevzali v druhej polovici 20. storočia Spojené štáty americké) využíval svoju výhodnú pozíciu na vrchole globálnej hierarchie a prezentoval ho ako nevyhnutné, udržateľné, a teda aj správne. Pohodlie pomohlo zabudnúť, že predpokladom blahobytu bola chudoba na dne pyramídy a odsúvanie riešenia environmentálnych a sociálnych problémov do budúcnosti. Dnes však narážame na omnoho vážnejšiu hrozbu, než je „konkurencia Číny a Indie“ – na environmentálne limity našich predstáv o rozvoji a blahobyte. Viacero udalostí otriaslo vierou, že pokrok všetko vyrieši. Zmeny klímy, hroziaci nedostatok energetických surovín a potravinová kríza – ukazuje sa, že najväčšie problémy trápiace ľudstvo nie sú dôsledkom nedostatku rozvoja, ale dôsledkom súčasnej podoby rozvoja. Zatiaľ sa zdá, že sme sa rozhodli ešte chvíľu predstierať, že je všetko v poriadku. Že problémy vyrieši čas a pokrok. Že stačí prijať ďalšie sľuby a medzinárodné záväzky – keď už nenakŕmime hladujúcich, tak aspoň naše svedomie. Je ťažké priznať si, že ujedáme z koláča, ktorý sa stále zmenšuje.
