Štadióny aj s mobilnými súdmi

Nedávno sa skončili Zimné olympijské hry plné férového športového zápolenia, radosti z víťazstiev a korektného prijatia porážky od toho, kto bol práve lepší. Krásna oslava pohybu, mladosti a vôle víťaziť. Takí majú byť športovci, také má byť aj obecenstvo. Realita na bežných športových podujatiach však býva žalostná. Likvidácia a demolácia sedadiel, výtržnosti sprevádzané bitkami, neraz vopred naplánovanými, tečúca krv, poškodzovanie zdravia. To sú javy, ktoré nemajú nič spoločné so športom, iba odrádzajú slušných ľudí od účasti na takýchto akciách. Iste, nejde o špecifikum Slovenska, vyvoláva i reakciu iných štátov, ktoré do svojich právnych úprav zahŕňajú ustanovenia zaväzujúce organizátorov športových stretnutí prijať technické a iné opatrenia, ktoré by minimalizovali násilie. Pre tých, čo sa usilujú skultivovať športové prostredie, je rozhodne dobrou správou, že Národná rada SR schválila novelu Trestného poriadku, ktorá dala právny základ na vytváranie tzv. mobilných súdov priamo na štadiónoch. Nemusia fungovať pri všetkých zápasoch, ale pri tých, kde sa predpokladá určité riziko násilia, teda tam, kde o to usporiadateľ požiada. Novela prešla parlamentom napriek pôvodnej skepse a viacerým nepravdivým informáciám aj vďaka podpornému stanovisku Únie ligových klubov a Slovenského futbalového zväzu. Pozitívne stanovisko k nej zaujala aj generálna prokuratúra, polícia i značná časť občanov. Preto ma nemilo prekvapili útoky voči zriadeniu takýchto súdov napríklad zavádzajúcim tvrdením, že sa kriminalizuje šport. Nič také sa novelou nezaviedlo. Výtržníctvo na verejných podujatiach je trestným činom od prijatia Trestného zákona a dopustí sa ho ten, kto „hrubým spôsobom ruší zhromaždenia občanov alebo priebeh športového alebo kultúrneho podujatia“. Lož je aj to, ak ktosi tvrdí, že sa neupravil postup pri skrátenom vyšetrovaní, ktoré uskutoční policajt pri vytvorení mobilného súdu. Pravdou je, že Trestný poriadok takúto úpravu má už dávnejšie (§ 203) a dá sa plne uplatniť aj pri konaní na štadióne. Nemožno súhlasiť ani s názorom nemenovanej predstaviteľky katedry trestného práva Právnickej fakulty UK, že ak výtržník bude chcieť mať advokáta a vypovedať iba v jeho prítomnosti, musí ho mať, takže konanie mobilného súdu je bezpredmetné. V skrátenom konaní predsa obhajca musí byť iba v prípadoch stanovených v § 37 Trestného poriadku, a tie prijatá novela z konania mobilných súdov vylučuje. Okrem toho – na súde vytvorenom po športovom podujatí bude vždy prítomný advokát, ktorý môže splniť funkciu obhajcu ex offo. Pre tých, čo nesúhlasia ani s takýmto riešením, stačí dodať, že keď to funguje v zahraničí aj v Českej republike, s ktorou máme takmer totožnú trestnoprávnu minulosť, zvládne to i Slovensko. Vykonávacia inštrukcia dozaista upraví techniku realizácie novely, keďže nie je možné a ani účelné regulovať podrobnosti zákonom. Vonkoncom nie som idealistka a nemyslím si, že sa prijatím novely problém násilia na štadiónoch zažehná. Bude treba vynaložiť ešte veľa úsilia, aby sa už dnes legislatívne upravené reguly na minimalizovanie a postihovanie tohto špecifického výtržníctva plne aplikovali v praxi. Potešiteľné však je, že aj slovenský parlament viac než ústavnou väčšinou (okrem poslancov KDH) pochopil, že pohár trpezlivosti s neprispôsobivými občanmi už pretiekol. A že treba rázne konať. Autorka je poslankyňa NR SR za ĽS-HZDS