Myšlienka mons. Petra Elliotta: „Sexualita je posvätným tajomstvom!“ nie je mystickou dogmou stredoveku, ale názorom z konca druhého tisícročia. Výstižne reprezentuje tých, ktorí sa ešte aj dnes pokúšajú autoritatívne si prisvojiť právo na interpretáciu základných zákonitostí reprodukcie ľudstva. Právo doktrinársky tabuizovať všetko, čo súvisí so vznikom života, právo účelovo zahmlievať úlohu človeka pri jeho suverénnom rozhodovaní o sebe samotnom. Právo neprijateľne teologizovať vzťahy medzi mužom a ženou v reprodukčnom procese.
Vývoj človeka ako najdokonalejšieho a najvyššieho článku evolúcie trvajúcej milióny rokov determinoval prostý biologický zákon: ľudský život začína okamihom oplodnenia ženského vajíčka mužskou spermiou. Akékoľvek pokusy teologizovať splynutie muža a ženy pri plodení nového života sú absurdné, pretože tí dvaja sa milovali milióny rokov skôr, než vôbec vznikla akákoľvek, i najprimitívnejšia náboženská predstava. Dnes ani ortodoxní ateisti nepochybujú o tom, že život človeka odštartuje moment oplodnenia vajíčka spermiou. Od tejto chvíle sa vyvíja neuveriteľným tempom. V 3. týždni sa začínajú formovať základy mozgu a miechy, v 5. až 7. týždni sa diferencujú čuchové a zrakové receptory a o čosi neskôr i hmat. V 8. týždni sa na kožke objavia jemnučké ryhy usporiadané do špirál a obrazcov ako na doživotie fixovaný vzorec odtlačkov prstov. Od 9. týždňa explozívne narastá najmä mozog, pričom za jedinú minútu sa vyvinie asi 250 tisíc nervových buniek. V 11. až 14. týždni plod reaguje na dotyky a je schopný zovrieť pršteky do pästičky a už po 24. týždni si dokáže zamapätať hlas matky a po narodení naň uspokojujúco reaguje.
Akékoľvek zľahčovanie tohto vývoja cynickými rečami o akejsi beztvarej hrčke buniek a tkanív, ktorej sa možno zbaviť bez zbytočných stresov tak, ako bradavice, je neprijateľným útekom chladnúceho ľudského svedomia pred fenoménom interrupcie ako vedomého ukončenia ľudského života. To si môžu vynútiť len celkom mimoriadne okolnosti, povyšujúce práva matky nad práva ľudského zárodku!
Vatikán kontra žena Prípravu zmluvy medzi SR a Vatikánom sprevádza nápadná snaha nepripustiť celospoločenskú diskusiu. Tú však spontánne odštartovali oprávnené obavy, či nevyvážená a v niektorých aspektoch jednostranne diskriminujúca zmluva, zaručujúca nadradenosť cirkevných noriem nad našimi vnútroštátnymi zákonmi nevyústi aj do neprijateľnej revízie našej legislatívy, kodifikujúcej práva občana v tzv. reprodukčnej sfére. Pápežská Sacra Congregazione per la Dotrina v podkladoch pre encykliku Donum vitae totiž určuje, že „je treba zmeniť vnútroštátne zákony tak, aby zabezpečovali ochranu ľudského plodu od okamihu počatia a kodifikovali trestný postih umelého prerušenia tehotenstva, všetkých foriem antikoncepcie i umelého oplodnenia“. Podriadiť sa takému nátlaku by znamenalo pripustiť nie krok, ale skok spiatky až do stredoveku. Náš interrupčný, európsky moderný a humánny zákon charakterizujú štyri nespochybniteľné premisy. Po prvé, žena nech rodí kedy sama chce a nie keď musí. Po druhé, materstvo jej nemožno nanútiť nijakými náboženskými, etickými či demografickými nátlakmi. Po tretie, žena má exkluzívne, nikým neobmedziteľné právo slobodne sa rozhodnúť vytúžené a chcené materstvo prijať – alebo odmietnuť zo závažných osobných, sociálnych či zdravotných dôvodov. Po štvrté, žena má právo radšej nemať vôbec nijaké, či ďalšie dieťa, ako porodiť neželané, nemilované, či dokonca nenávidené.
Táto právna úprava citlivo rešpektuje dôstojnosť ženy – nositeľky života, ktorú väčšina náboženstiev degraduje na poddajného božieho tvora druhej kategórie, vinníka dedičného hriechu odsúdeného poslušne slúžiť mužovi ako nástroj na rodenie detí. V súlade s Písmom (Genezis 3:16) „…v bolestiach rodiť budeš, a hoci po mužovi túžiť budeš, on bude nad tebou vládnuť!“, katolícka cirkev napríklad odmieta aj anestéziu umožňujúcu bezbolestný pôrod. Navyše, v encyklike Humanae vitae ukladá lekárovi aj povinnosť „obetovať matku, ak nie je možné pôrod dokončiť šťastne aj pre ňu, aj pre dieťa!“ a jednostranne tak kodifikuje nadradenosť práv plodu nad právami matky.
Pokles potratov Hysterická argumentácia odporcov právnej úpravy rešpektujúcej osobnosť ženy – matky ignoruje sociálne reálie dnešného sveta, v ktorom zreteľne dominuje zodpovedný prístup k problémom plánovaného rodičovstva. Predpoklady, že liberalizácia potratov automaticky vedie k ich katastrofálnemu nárastu sú absolútne neodôvodnené. Dnes sa v Holandsku na tisíc žien v plodnom veku realizuje iba 5,5 potratov, čo je vôbec najnižšia úroveň na svete. Pritom je tam interrupčný zákon veľmi liberálny, antikoncepcia každému dostupná a za prerušenie tehotenstva sa neplatí. V súlade s celoeurópskym trendom aj u nás interrupcií stále ubúda. V porovnaní s údajmi z posledného desaťročia sa ich dnes realizuje o 60 percent menej a hoci sa to deje pomalším tempom, v roku 1997 ich bolo oproti predošlému roku iba o 2,3 percentá menej. Počet interrupcií sa u nás znížil pod 20 tisíc ročne, medzi nimi však zreteľne prevažujú tzv. sociálne indikácie. Podstatne menej je tých absolútne oprávnených prerušení neprijateľného tehotenstva pri závažnom ochorení matky alebo plodu, po znásilnení či inceste. V týchto prípadoch však pastiersky list nemeckých biskupov zostáva neoblomný: „Ešte aj nenarodené dieťa je od prvopočiatku stvorené a milované Bohom – a to i vtedy, ak počatie neprebehlo v spojení s láskou, ale mimo manželstva, či po znásilnení!“ Títo cirkevní hodnostári zrejme nikdy osobne nepocítili tragiku rozpoloženia vlastného dieťaťa, ktoré sa stalo obeťou sexuálneho násilia.
Právo rozhodnúť sa Celkom iná situácia je pri rozhodovaní o prerušení tehotenstva zdravej ženy pri normálnom vývoji zárodku, najmä tam, kde sociálne tlaky absentujú a gravidita vznikla vinou trestuhodnej ľahkomyseľnosti a nezodpovedného (ne)využívania antikoncepcie. Ťažké prípady maximálne zaťažujú svedomie zodpovedného lekára, ktorého životným odborným i etickým poslaním je byť Záchrancom a nie Ukončovateľom ľudského života. Interrupcia pre neho vždy zostane len nanútenou voľbou menšieho zla. Navyše treba dostatočne nahlas pripomenúť, že v mnohých prípadoch sa problémy ženy prerušením jej tehotenstva nekončia. Odhliadnuc od istých rizík (napríklad následná neplodnosť atď.) je tu ešte iné vážne nebezpečie. Po umelom prerušení prirodzeného materstva sa neraz vyvíja trýznivý postinterrupčný psychopatický syndróm. V ňom dominuje úporná snaha ženy o vytesnenie akýchkoľvek prežitkov potratu z podvedomia a zúfalé, niekedy až patologické úsilie preniesť všetku vinu na plecia partnera, či dokonca lekára. Občas vzniká závažná psychóza konfrontácie s krutými výčitkami v prebdených nociach, sebaobviňovanie a prejavy sexuálnej frigidity, ba až nenávisti. Nielen voči partnerovi, ktorý to všetko zavinil, ale aj voči sebe samej a tie pocity viny sú niekedy také silné, že vedú až k úvahám o samovražde! Jediná racionálna cesta k maximálnemu obmedzeniu neželaných interrupcií je daná prostou dialektickou zákonitosťou: zabrániť neprijateľnému tehotenstvu (a teda aj eticky vždy diskutabilnej interrupcii) môže iba spoľahlivá antikoncepcia. Tú však katolícka cirkev nezodpovedne démonizuje a označuje ju za hriešnu, či dokonca zločinnú. Ibaže brojiť s rovnakým ideologickým fanatizmom súčasne aj proti interrupciám, aj proti antikoncepcii je absolútne choré, schizofrenické, nezodpovedné – a nanajvýš pokrytecké! U nás užíva pravidelne hormonálnu antikoncepciu len 11 percent žien, kým v Čechách až 46 percent. Rapídne ubúda aplikácie vnútromaternicových teliesok. Dobrovoľná sterilizácia ako absolútne spoľahlivá metóda, umožňujúca komfortné sexuálne uspokojenie bez akýchkoľvek stresov, v dôsledku rigidity zákona, povoľujúceho tento zásah iba u matky najmenej troch detí, na Slovensku už prakticky neexistuje. Pritom v Indii počas 10 mesiacov Gándího vlády sa už vtedy dalo dobrovoľne sterilizovať asi 7,5 milióna mužov, v USA dnes túto metódu využíva asi 40 percent, vo Veľkej Británii a Holandsku približne 25 percent populácie v plodnom veku. Zdravotné poisťovne u nás sterilizáciu nepreplácajú a tak nahrávajú tendenciám plodiť deti na bežiacom páse ako zdroj zárobku, bez osobnej zodpovednosti za ich budúce šance prežívať v dôstojných podmienkach.
Cirkev medzi mužom a ženou Kým katolícka cirkev pripúšťa ako morálne využívať systém tzv. neplodných dní, iné metódy ostro zatracuje. V knihe „Katolícka cirkev a sexuálna výchova“ sa napríklad prerušená súlož odsudzuje ako hriešny skutok, ktorý „je vážnym zneuctením sviatosti manželskej“. Cirkevné požehnanie tzv. Billingsovej metódy je spochybnené serióznymi odbornými štúdiami, ktoré ju usvedčujú z nespoľahlivosti, pričom treba pripomenúť, že Billingsovci mali „iba“ deväť detí!
Niektoré náboženstvá, najmä to katolícke, sa úporne usilujú akosi vmontovať medzi muža a ženu v ich najintímnejších okamihoch. Ignorujú pritom skutočnosť, že sexuálne normálne orientovaný človek si jednoducho neželá, aby sa práve vtedy na neho ktokoľvek kontrolórsky díval – či už cez kľúčovú dierku, alebo odkiaľsi z vesmíru. V snahe urobiť z ľudsky prirodzenej fyzickej lásky akúsi sviatosť cirkev prísne vymedzuje hranice sexuálneho súžitia, ktoré je prípustné iba ako akt plodenia a nie na ukojenie nízkych, Bohu nemilých živočíšnych rozkoší. „Keď sa pár spoločne rozhodne o počatí, Boh je s nimi a nesmie byť pritom odstrčený!“, nadväzuje P.S. Elliott na ideu encykliky Humanae vitae: „Užívať tento boží dar a pritom hoci len čiastočne mariť jeho zameranie v konečnom dôsledku znamená ísť proti božiemu zámeru a proti Jeho vôli!“. Základnou myšlienkou tejto vieroučnej proklamácie teda je, že pohlavné spojenie muža a ženy je prijateľné iba v manželskom, Bohom posvätnom zväzku, v ktorom je treba prísne rozlišovať medzi sexualitou zameranou na plodenie, teda formovanie rodiny a sexualitou sledujúcou iba nízky telesný pôžitok. „Prvá platí pre počestnú ženu manželku a matku, tá druhá pre prostitútku! Pretože žena nemôže využívať obe stránky sexuality, ale musí sa rozhodnúť pre jednu, či druhú formu!“ (mons. E. Sgreccia).
Katolíckej cirkvi nestačí, že mimomanželský sex degraduje na smrteľný hriech, ale dokonca aj civilný sobáš, vo svete legalizovaný už od Veľkej francúzskej revolúcie, pohoršene označuje za „sviatosť cudzoložstva“ (P. S. Elliott) a každý manželský zväzok mimo kostola považuje za konkubinát! Po pokornom podpísaní diktátu pripravovanej zmluvy s Vatikánom by sme si zrejme museli zvyknúť nielen na túto pejoratívnu terminológiu, ale nejeden z nás by odrazu vychovával nemanželské deti. Na neústupčivých postojoch k otázkam sexu a rodičovstva je nepochopiteľné a tragikomické to, že do intímnych ľudských problémov si znalecky trúfajú hovoriť tí, ktorí pri celoživotnej sexuálnej abstinencii v podmienkach celibátu ani ženu, ani sex z osobnej skúsenosti nikdy nemohli a nesmeli spoznať.
Antikoncepcia – áno či nie Jedným z neskrývaných cieľov katolíckej cirkvi po prijatí zmluvy s Vatikánom je získať výhradné právo určovať limity výchovy k plánovanému rodičovstvu na školách, v duchu encykliky Piusa XI Divini illius magistri, démonizujúcej akúkoľvek zmienku o antikoncepcii. Cirkevné kruhy zanovito ignorujú skutočnosť, že pokrytecky prudérna sexuálna výchova mládeže má neraz deformujúci vplyv na jej psychiku. Rôzne zákazy a zastrašovania sú niekedy v pozadí disharmónie, ba i rozpadu kresťanského manželstva a u emocionálne labilných jedincov môžu vyústiť aj do sexuálnych deviácií, či hlbokej depresívnej psychózy.
Moderná história úsilia účinne neutralizovať inkvizítorské kliatby a zákazy vo sfére ľudskej sexuality sa spája s menom Američanky M. Sangerovej (1879 – 1966), ktorá sa za propagáciu antikoncepcie, interrupcie, práva na rozvod a nepuritánsku sexuálnu výchovu detí dostala dokonca do väzenia. Ňou založenú Medzinárodnú federáciu pre plánované rodičovstvo Vatikán odsúdil ako „satanskú stratégiu“. Akčný program konferencie OSN o populačných otázkach (Káhira 1996) prezentovali naši katolícki politici a lekári ako „sprisahanie proti životu“. V tejto oblasti zostávajú cirkevné kruhy jednoducho nepoučiteľné a možno aj preto sa súčasná svetonázorová orientácia už aj v našej spoločnosti racionálne prikláňa od mystiky k realite. V konfrontácii s obrovskými pokrokmi vedy, techniky i kultúry dnešný človek odmieta identifikovať sa s filozofiou, ktorá ho vracia kamsi stáročia späť, brzdí rozvoj jeho osobnosti a obmedzuje ťažko nadobudnuté právo na slobodu myslenia a rozhodovania. Najmä ak ide o základné možnosti jeho najosobnejšej sebarealizácie a reprodukcie. Náš súčasník jednoducho chce byť angažovaným a aktívnym spolutvorcom epochy začínajúceho tretieho tisícročia a nie iba pasívnym a manipulovateľným historickým reliktom.
Autor (1925) je lekár
