Spomínam si na mladé roky prežité v Moskve, kde som v rokoch 1946 až 1953 pracoval ako diplomat na veľvyslanectve ČSR. Mierové ovzdušie po strašnej vojne uspokojovalo mnohých ľudí. Postupne sa zlepšoval život, zjavovali sa základné potraviny v obchodoch, stavali sa továrne, domy, vychádzali knihy vo vysokých nákladoch. Divadlá, kiná a koncertné siene boli preplnené.
„Je mier a bude radosť žiť,“ pamätám si na slová známeho Moskovčana. „Uvidíte, všetko bude dobré, aj dýchať sa bude voľnejšie ako pred vojnou.“ V ten teplý letný večer sme sa prechádzali po Gorkého parku a ja som sa mu zdôveril s dvoma otázkami: „Je pravda, že veľa ľudí sedí v pracovných táboroch? Prečo sú Rusi podozrievaví voči cudzincom?“ Zastal, zapálil si papirosu a odvetil: „Sme obrovská krajina a medzi miliónmi sa nájdu zločinci a záškodníci. Hitlerovci mali aj u nás špiónov. Predsa je však ľudskejšie žiť v pracovnom tábore niekde na Sibíri a píliť stromy ako sedieť za mrežami v tmavej cele.“ Dnes po mnohých nových poznatkoch o gulagoch pripomínajú mi tieto slová chválospev profesora Ďuricu na židovské pracovné tábory.
Nedôvera z lásky k nám Na druhú otázku som dostal rozpačitú odpoveď: „Vysvitlo, že mier je zasa ohrozený. Veď atómové bomby sa nevyrábajú na parádu. Musíme byť mimoriadne opatrní. Nedávno som čítal zaujímavú poému od našej mladej poetky. V nej je všetko povedané. V nedeľu vám ju donesiem.“ Na drevenej dači v Kučine za Moskvou som potom čítal verše Veroniky Nitušovej. Opisovala, ako s priateľkami obdivovala krásy Kaukazu, keď sa im predstavil nemecký turista ako politický emigrant. Tvrdil, že ušiel z Berlína pred Hitlerom a v Moskve dostal azyl. Dievčatá mu ochotne ukazovali divé doliny, vysokohorské poľany. Zaviedli ho i do detskej ozdravovne. Turista si všetko usilovne fotografoval. Vraj na pamiatku. Po troch rokoch vypukla vojna. Goeringove lietadlá bombardovali sovietske mestá, dediny. Poetka sa dočítala v novinách, ako hitlerovskí parašutisti prepadli na Kaukaze detskú ozdravovňu – práve tú, do ktorej bola zaviedla spomínaného Nemca. So slzami v očiach si sype popol na hlavu. Dôverovala lotrovi, ktorý mapoval vojenský terén a vyhľadával miesta na pristávanie lietadiel. Doplatili na to životom ruské deti. Robí si výčitky – nevedomky otvorila nepriateľovi dvere do vlasti. „Preto, priatelia z bratských krajín,“ hovorí, „nehnevajte sa, keď sme veľmi opatrní. Ale nedôverujeme vám z lásky k vám.“
Mnohonárodná krajina Ako cudzí diplomat som mal obmedzené možnosti na kontakty s príslušníkmi neruských národov, no vtedy sa mi videlo riešenie národnostnej otázky rozumné. V moskovskom Dome arménskej kultúry sa každú nedeľu konali koncerty, literárne večierky alebo výstavy arménskeho výtvarného umenia. Básnici tam recitovali svoje verše. Prvý raz som stál pred slnečnými obrazmi Martirosa Sarjana, ktorý vedel aj mestá chmúrneho ruského severu zachytiť vo veselých farbách svojej vlasti. Veľkej popularite sa tešil skladateľ Aram Chačaturjan. Rozprával mi, ako sovietska vláda znárodnila jeho otcovi dom i veľký sad v Jerevane. Keď sa však Aram dočkal uznania, pridelila mu ešte väčší dom a väčší sad. Mnohonárodná krajina sa zrkadlila v Moskve na každom kroku. Reštauráciu s národnými špecialitami mali takmer všetky zväzové republiky. Medzi najvyhľadávanejšie patrila gruzínska Aragvi, arménsky Ararat a ázijský Uzbekistan. Obľube sa tešili mnohé obchody, napr. s gruzínskymi vínami či arménskou bižutériou a vynikajúcim koňakom. Leninova knižnica otvárala dvere miliónom výtlačkov kníh v pôvodinách i ruských prekladoch zo všetkých národov krajiny a sveta. Aj film reprezentoval jednotlivé národné kinematografie. Mnohé zaostalé národy Východu sa pýšili písmom, ktoré si vytvorili až po Októbrovej revolúcii.
Bez slepého hurávlastenectva So šovinizmom a zaslepeným hurávlastenectvom som sa nestretol, hoci som vedel o prísnych paragrafoch proti tým, čo sa dopúšťali verejnej urážky iného národa alebo rasy. Hádam vidina tvrdého trestu nahrádzala slabé výsledky osvety. Ľudia rozlišovali medzi Nemcom a Nemcom. V Moskve som neraz videl, ako v metre čítali Goetheho básne. Spomenul som si vtedy na zážitok v povojnovej Prahe: Traja mládenci zmlátili švajčiarskeho diplomata, keď ho počuli hovoriť po nemecky. Nezhody medzi jednotlivými národmi nebili do očí, ak medzi ne nerátame vtipy na adresu Rádia Jerevan vymýšľané Gruzíncami. Poznal som viac miešaných manželstiev, v ktorých vládlo porozumenie. Smial som sa, keď dcérka hudobného skladateľa Zigismunda Kaca raz žartovne povedala: „Moja mama je Ukrajinka, otec Žid a ja som Ruska.“ Na rozdiel od Spojených štátov, kde príslušníci iných národov rýchle zabúdajú na materčinu, v bývalom Sovietskom zväze ruština zatieňovala iba jazyky slovanských národov, najmä Bielorusov, a národov bez širšieho zázemia vlastnej kultúry. To sa odzrkadľovalo v novšej beletrii, kde uniformovaná sovietizácia stierala miestny kolorit. Stávalo sa, že ste čítali román a nevedeli ste, v akom chotári sa pohybujú hrdinovia, či v Moskve alebo v Kazani. Národy so starou kultúrou a početne mladou inteligenciou si však udržiavali svoju tvár. Mám na mysli najmä Gruzínsko, Arménsko, Uzbekistan a baltické republiky.
Vinice pod Kaukazom S posvätnou úctou sa staviam ku gruzínskej literatúre a jazyku, rovesníkovi prastarých, dnes už mŕtvych jazykov, s ktorými sa svet zoznamuje iba z vykopávaných hlinených kníh. Už sedemsto rokov naspamäť recitujú Gruzínci perlu svojej poézie – Junáka v tigrej koži z pera, ba vlastne z brka barda Šotu Rustaveliho. Knihu dodnes dostáva každá nevesta do daru na svadbe, Gruzíncov sprevádza na ďalekej ceste. Ich vzťah k Rusom nebol jednoznačný. Vďačili im za ochranu vlasti pred mongolskými, arabskými, perzskými a tureckými vpádmi. Preto uzavreli s ruským cárom zmluvu o ochrane a neskoršie o zjednotení oboch štátov. No cár sa pokúšal poruštiť tento kultúrny národ, ktorý mal písmo 600 rokov pred Rusmi. Gruzínci chápali, čo všetko dostávajú z Ruska. Ale súčasne si mysleli, že doplácajú na zlé šafárenie Moskvy. S vinnou révou bol Gruzínec spojený od pradávnych čias. Jeho nepriatelia, zväčša mohamedáni, nikdy nezabúdali pri rabovačných vpádoch pod Kaukazom spustošiť posvätné vinice. Hrozno sa spomína v najstarších piesňach. Okrášľuje na kamenných freskách kostoly, bez neho Gruzínci nemôžu žiť. Preto ťažko znášali Gorbačovov nezmyselný krížový pochod proti zlatému moku.
Funkcionári za múrom Krivdy, ktorých sa dopustil Stalinov režim na mnohých národoch, vyvolávali skrytú nacionálnu nevraživosť. Krymskí Tatári, Ingušovia, Čečenci nemohli zabudnúť, že ich počas vojny vyviezli na ďalekú Sibír iba preto, že sa našli na Kryme a Kaukaze zradcovia, slúžiaci nacistickým vojskám. Najmä Lotyši zle znášali povojnovú inváziu Rusov do svojej republiky. Nedobre pôsobilo necitlivé stanovenie hraníc a odtŕhanie území od pôvodných krajov, ako to bolo napr. s Náhorným Karabachom a neskoršie s Krymom. Po uvoľnení politickej klímy, ktorú zachytil veľký priateľ Slovenska Iľja Erenburg v románe Odmäk, prišlo po Stalinovej smrti k zmierneniu trestov za znevažovanie národov a rás. No u mnohých ľudí vyšla na povrch nevypletá burina starého šovinizmu. Nedá sa však poprieť, že za desaťročie po revolúcii vyrástla nová inteligencia. Pamätám sa, ako sa raz predo mnou rozhovoril šéf diplomatického protokolu Ministerstva zahraničných vecí ZSSR, ktorý ovládal niekoľko jazykov: „Nebyť revolúcie, dodnes by som vykladal dlaždicami moskovské ulice.“ Sovietska mládež neskoršie uprednostňovala štúdium na vysokých školách s exaktným zameraním pred humanistickými smermi. Do nich veľa hovorila politika, zužovala priestor pre tvorivé myslenie. Mnohí funkcionári nekvalifikovane zasahovali do tvorivej práce umelcov. Chačaturjan mi raz rozprával, ako k sebe pozval tajomník ústredného výboru strany Andrej Ždanov skupinu hudobných skladateľov. Čosi im zabrnkal na klavíri a povedal, že by mali niečo v tom duchu skomponovať.
Rozdiely medzi metropolou a vidiekom Chápal som ťažkosti, s akými ľudia zápasili po ukrutnej vojne. Ale nevedel som si vysvetliť do očí bijúce rozdiely medzi Moskvou a ostatnými ruskými mestami, kde ešte pretrvávala bieda a pokrivkávalo zásobovanie. Smutný bol pohľad na vojnových invalidov, na ktorých akoby štát zabúdal. Naša pomocnica v domácnosti si pred cestou do rodiska za Kalininom odkladala do kufríka krajce suchého chleba. Vraj sa jej rodičom zídu, lebo žijú v núdzi. Životná úroveň bola však v Rusku nižšia ako v mnohých neruských regiónoch, najmä v Zakaukazsku a Uzbekistane. Naozajstná rovnoprávnosť žien nebola iba na papieri. No zazlieval som necitlivý vzťah vedúcich pracovníkov k ženám. Tie často vykonávali ťažkú robotu predovšetkým ako žeriavničky a traktoristky. Ľudia sa neľahko zbavovali zvyklostí a názorov z cárskych čias. Tým som si vysvetľoval aj povýšenecký postoj vedúceho k podriadeným. Neraz mi známi tvrdili, že funkcionári sú ohradení múrom od ľudí, a preto nepoznajú ich problémy. Celá obrovská krajina bola izolovaná od ostatného sveta. Iste to zapríčiňovalo postupné zaostávanie ZSSR v mnohých oblastiach techniky, vedy, v poľnohospodárstve.
Čakali iba na príkazy zhora Príslovečná malá iniciatíva ľudí sa zmenšovala oddanou vierou v štát, nádejou, že zhora prídu na všetko podnety a príkazy, že sa Kremeľ každému postará o prácu, štúdium, zdravotnú opateru, byt… Videl som nejednu divadelnú hru, kde slúžili ako odstrašujúci príklad postavy žien, čo predávali na trhoch vlastnými rukami vypestovanú zeleninu. Vraj sa to prieči socialistickej morálke. Málokto vtedy poznal celú pravdu o gulagoch. Prirodzene, československé veľvyslanectvo ihneď zakročovalo, keď dostalo správu, že nejaký náš občan – zajatec nemeckej, maďarskej, či slovenskej armády, alebo odvlečený počas frontu z nášho územia do ZSSR, sa ešte domov nevrátil. Väčšinu zákrokov korunoval úspech. Často sa dostali na nútené práce nevinní. Zlomyseľný človek udal suseda, že strieľal v noci z obloka na červenoarmejcov. Našli sa aj takí, ktorých vzali sovietski vojaci do počtu na miesto tých, čo im cez noc ušli. Myšlienky o spravodlivom svete, kde každý každému bude bratom, zaviazli v slepej uličke. Dohnali ich tam tí, čo týmto ideálom verili menej ako svojej neobmedzenej moci a bohorovnej neomylnosti. Hoci dnes rátam všetky hriechy kremeľských vladárov, nemôžem zabudnúť na prostých ľudí a inteligenciu tejto obrovskej krajiny. Mnohí z nich sa pred vyše pol storočím zaslúžili o to, že smrtonosný hákový kríž neovládol celý svet.
Autor je spisovateľ
