Tri lekcie, na ktoré sa zameriavam, sa týkajú chyby zovšeobecňovania, mylného sčítavania a rizík škatuľkovania.
Chyba zovšeobecňovania
Krach v r. 1929 a následná Veľká hospodárska kríza nás mali naučiť dôležitú lekciu: že séria súkromných a verejných bankrotov (ktorá sa začína pádom veľkých bánk a potom zasiahne verejný dlh slabších krajín a neskôr infikuje reálnu ekonomiku vírusom recesie) v konečnom dôsledku ohrozuje nielen spoločnú menu príslušného obdobia (zlatý štandard v r. 1929 či euro dnes), ale aj víziu spoločnej prosperity. Pri absencii určitého nadnárodného Leviathanu (podobného tomu, ktorý navrhoval Keynes v r. 1944), ktorý by nás „všetkých držal v úzkosti“ a tým pestoval cezhraničnú spoluprácu v pokrízových časoch, sa rysuje hobbesovská vojna „všetkých proti všetkým“.
Vojna slov sa začína vo chvíli, keď vyslovíme vety začínajúce „Gréci robia toto“ alebo „Nemci si myslia tamto“. V r. 1929 táto vojna slov, alebo aj „hra na vinníkov“, ak chcete, viedla k inému typu vojny, ktorá paradoxne zavraždila milióny ľudí i samotnú krízu. Dalo by sa čakať, že tentoraz sme sa poučili. Aj keď sa ozbrojené vojská ešte nepohli (a dúfajme, že zostanú aj naďalej v kasárňach), vojna slov dnes zoširoka ožíva v Nemecku a v Grécku, v Holandsku a v Španielsku, v Rakúsku a v Írsku.
Udalosti našej vlastnej generácie pripomínajúce rok 1929 – úverová kríza z r. 2008 a následná veľká recesia – vyvolali v Európe veľa rečí o Nemcoch, o Grékoch, a dokonca aj o Britoch (najmä po tom, ako sa David Cameron rozhodol rozísť sa s Európskou úniou v otázkach nedávnych zmien v Zmluve). Kolektívnou úlohou nás všetkých a najmä osvietených novinárov je zakričať zo striech domov, že neexistuje nič také ako Gréci alebo Nemci, alebo v danom prípade Briti. Sme všetci jednotlivci, ako sa Brian povestne snažil presvedčiť svojich samozvaných stúpencov. A medzi samotnými ľuďmi je z hľadiska názorov a charakterov viac rozdielov ako medzi národmi.
Pri podávaní správ z frontových línií ekonomického kolapsu sú teda novinári povinní skôr zdôrazňovať šírku názorov v Grécku, v Nemecku či v Británii namiesto prehliadania týchto rozdielov a uspokojovania sa s pohodlným, no potenciálne deštruktívnym poznaním národných stereotypov. Udržanie si zdravej odolnosti voči zovšeobecňovaniu nie je len humanistickou povinnosťou novinára, ale aj predpokladom presného informovania o príčinách kríz.
Opäť si vezmime prípad Grécka. Novinári potrebujú metafory, ktoré pomôžu ich publiku pochopiť hospodársky kolaps, jeho príčiny a charakter. Jednou takouto alegóriou, ktorá sa často používa na priblíženie drámy eurozóny, je Ezopova bájka o mravcovi a kobylke. Nemecký mravec sa postaví zoči-voči gréckej kobylke v kontexte morálneho príbehu, ktorý spája severskú pracovitosť, južanskú lenivosť a nejakú povrchnú ekonomickú analýzu následnej finančnej dislokácie.
Problémom tohto druhu metafor je, že sú takmer neodolateľné. A tak novinári tlačení k tomu, aby vyprodukovali príbeh, ktorý vyhovie predsudkom ich publika, nakoniec otrocky opakujú logiku danej metafory: Nemci sú napríklad zobrazovaní ako usilovní pracujúci, ktorí musia zachraňovať márnotratných Grékov, podobne ako mravce. Vzniká dojem, akoby bol príbeh v momente voľby metafory už napísaný bez hlbšej myšlienky vzhľadom na jeho analytickú hodnotu.
Som zástancom metafor. Nič iné nesprostredkuje ucelené príbehy čitateľskej obci alebo verejnosti, ktorá si na ne vyčlení prísne obmedzený čas. Je však nevyhnutné, aby novinári používali metaforu na priblíženie reality a neboli „využívaní“ svojimi vlastnými metaforami na skresľovanie reality. Aby v tejto úlohe uspeli, musia prispôsobiť metaforu, ktorú si zvolia, požiadavkám hovorenia pravdy. Vzdorovať pokušeniu zovšeobecňovať je nevyhnutné.
V prípade Grécka a Nemecka, ktoré analyzujeme v tomto článku, je faktom, že mravce a kobylky sú rozdelené pozdĺž čiary, ktorá oddeľuje krajiny eurozóny s nadbytkom od krajín s deficitom. Keď však zistíme, že Nemecko aj Grécko, v podstate celá eurozóna, majú zanedbané mravce i príliš rozmaznané kobylky, zrazu máme pred sebou príbeh s trochu iným zmyslom. Príbeh, ktorý nám umožňuje klásť zisťovacie otázky o tom, ako sa ťažko pracujúce mravce v Nemecku a v Grécku cítia nespokojné a oklamané gréckymi a nemeckými kobylkami, ktoré na nich v „dobrých“ časoch parazitovali, a teraz, v „rokoch biedy“, opäť od mravcov požadujú peniaze na záchranu a vyššie dane.
Stručne povedané, metafory sú nevyhnutné na rozprávanie príbehov a na analytické účely. Musíme ich však cibriť tak, aby nám pomáhali, a nebránili pochopiť základné príčiny. A to znamená uniknúť pred chybou zovšeobecňovania.
Mylné sčítavanie
Počas návštevy krajiny v ekonomickej kríze (Grécko je v tomto smere užitočným príkladom) je dôležité prísť vybavený jednoduchým, ale neintuitívnym prístupom: Recepty na riešenie dlhu sa nesčítavajú! Tým mám na mysli to, že novinári si musia vždy spytovať svoje inštinktívne pohľady na príčiny krízy, o ktorých píšu, a najmä na to, čo „zdravý rozum“ diktuje ako liek.
Aký recept napríklad odporúča zdravý rozum na vyriešenie finančných problémov človeka, rodiny či firmy? Odpoveďou je bezpochyby znížiť výdavky, aby ste držali pod kontrolou červený atrament na vašom zostatkovom účte. A pracovať usilovnejšie a rozumnejšie. Keď však tento recept dostaneme na vyššiu úroveň sčítavania, jednoducho sa nebude zarátavať. Predpokladajme, že v stávke o zníženie nášho individuálneho a kolektívneho dlhu počas krízy (čo finanční ekonómovia označujú ako deleveraging) sa každý z nás bude riadiť tým istým receptom, a to naraz. Výsledok, ktorý vám predkladám, bude možno opačný, ako sme zamýšľali. Celkový reálny dlh môže v skutočnosti vzrásť!
Aby sme zistili, prečo sa tieto individuálne recepty nezarátavajú do kolektívnej účinnej stratégie, je potrebné vziať do úvahy veľký rozdiel medzi vašou rodinou (alebo firmou) a ekonomikou ako takou. V prípade vašej rodiny, ak váš príjem klesol a vy čelíte výpadku na konci každého mesiaca, je znižovanie výdavkov citlivým konaním z jednoduchého dôvodu: Váš príjem je nezávislý od vašich výdavkov. Ak sa dnes napríklad nepôjdete navečerať von (a namiesto toho si uvaríte doma), váš príjem neutrpel a tým, že ste znížili výdavky, je váš zostatok zdravší.
V ostrom protiklade s tým, celkový príjem ekonomiky nie je nezávislý od výdavkov. V skutočnosti ide o jednu a tú istú vec! (Celkový príjem krajiny presne zodpovedá celkovým výdavkom.) Aby sme videli, prečo je to dôležité, predpokladajme, že celá krajina si uťahuje povestný opasok, a rodiny a firmy okamžite padajú nadol. Poklesnú, prirodzene, aj súkromné výdavky (celkovo). Ak navyše vláda zníži aj svoje výdavky (v úsilí zredukovať svoj deficit), potom klesne aj súčet súkromných a verejných výdavkov. A čomu sa tento súčet rovná? Odpoveď je: národnému dôchodku! So znižovaním národného dôchodku klesajú daňové príjmy, rodiny majú menej peňazí na splácanie svojich dlhov a celková schopnosť obyvateľstva splatiť svoje dlhy sa znižuje. A tak všetci dohromady padneme do pasce „zdravého rozumu“; do pasce mylného sčítavania, chybného predpokladu, že recept, ktorý je dobrý pre rodiny a firmy, musí byť dobrý aj pre zadlženú krajinu ako takú.
Počas dlhých mesiacov od vypuknutia gréckej dlhovej ságy som sa snažil upozorňovať na túto jednoduchú vec mnohých novinárov, s ktorými som sa stretol. Bola to ťažká práca. Toto mylné sčítavanie bolo silne zakorenené v ich mysliach. Keď sa ma pýtali na „záchranné“ pôžičky Grécku a na význam úsporných opatrení, ktoré sa spájali s týmito pôžičkami, moje tvrdenie, že celá táto myšlienka je chybná, u nich nezarezonovalo. Akokoľvek silno som sa snažil vysvetliť im túto chybnú logiku, novinári boli akoby priľnutí k myšlienke, že keď krajina ako Grécko má vysoký deficit a obrovský dlh, odpoveďou musí byť výrazné zníženie vládnych výdavkov a zvýšenie daní.
O niekoľko mesiacov neskôr, keď redukcia vládnych výdavkov a zvyšovanie daní spôsobili prehĺbenie recesie a nafúknutie dlhu voči národnému dôchodku, všimol som si, že sa nálada medzi novinármi zmenila. Bohužiaľ, dovtedy jednu za druhou prinášali správy, ktorými verejnosť dezinformovali a zavádzali.
S týmto vedomím verím tomu, že ako si kríza spletá jedovatú sieť naprieč rôznym krajinám a odvetviam, novinári vpletú do svojho spravodajstva aspoň štipku pochybností o tom, že ekonomické „recepty“ sa sčítavajú spôsobom, ako nám káže „zvyčajná múdrosť“.
Riziká škatuľkovania
Počas môjho „funkčného obdobia“ som si ako častý návštevník medzinárodných tlačových zborov „prelietavajúcich“ Aténami všimol zaujímavú deľbu práce. Reportéri a televízne a rozhlasové štáby akoby spadali do troch viac či menej odlišných kategórií: štáb závažných správ, informačné misie v pozadí, a menej často novinári publikujúci správy z uhla ľudského záujmu.
Prístup ľudí zo štábov závažných správ bol tvrdý, rýchly, žiadne nezmysly. Chceli „fakty“ a čísla, zasvätené informácie, okamžité predpovede o ďalších krokoch vlády alebo o reakcii trhu. Spravodajcovia z pozadia boli oveľa uvoľnenejší, pracovali s dlhými termínmi a mali tak čas a priestor na kladenie podobných otázok, ale spôsobom, ktorý nám, čo sme na otázky odpovedali, poskytoval viac priestoru na opísanie pozadia a neviditeľných stránok príbehu. A napokon, novinári prinášajúci správy vzbudzujúce záujem ľudí nemali čas na „príčiny“ ekonomických kríz alebo na pohyby tektonických dosiek, ktoré spôsobili trhliny v sociálnej ekonomike. To, čo hľadali, boli zarmucujúce príbehy, obrazy utrpenia, zvuky zúfalstva; surové materiály, ktoré by im umožnili spojiť malé čriepky, ktoré podľa mňa zohrávajú určitú úlohu vo vyvažovaní tvrdosti faktov a čísel, ktoré v predchádzajúcich príspevkov priniesli iné spravodajské štáby.
Toto škatuľkovanie príbehov o ekonomickej kríze do troch typov správ spôsobuje dve zlyhania. Po prvé, oslabuje vlastnú analytickú schopnosť novinára pochopiť krízu. Po druhé, znižuje hodnotu každej jej časti. Obe tieto tvrdenia si dovolím vysvetliť v kontexte debaklu eurozóny. Všetky skúšky a súženia gréckej rodiny, ktorej chýba analytické prepojenie medzi jej utrpením a úzkosťou nemeckej rodiny (ktorej životný štandard klesá menej, zato dlhšie), určite nevysvetľujú: (a) hĺbku nevraživosti, ktorú grécke a nemecké rodiny pociťujú, a (b) príčiny krízy. Jednoducho povedané, ak sa tvrdá, praktická analýza bude oddeľovať od uhla ľudského záujmu, potom sa táto analýza „zmäkčí“ a príbeh vzbudzujúci ľudský záujem zamení humanizmus za melodrámu.
Na záver
Jazyk a jeho ľúbostný vzťah s metaforou nás často vláka do pasce zovšeobecňovania toho, čo je najlepšie nechať nezovšeobecnené. Náš jazyk má tendenciu hovoriť o „cudzích“ ľuďoch tak, akoby existoval druh človeka, ktorého morálne zlyhania môžu vysvetliť ich situáciu; akoby sa, napríklad, Margaret Thatcherová a Harold Pinter mohli zlúčiť do jedinej postavy, ktorej zlyhanie by mohlo vysvetliť hospodársku biedu Británie. A potom, akoby to nestačilo, naša myseľ ešte raz zatočí následným nepochopením opačným smerom, čím zmieša konkrétne a všeobecné, napríklad domnienkou, že to, čo je rozumné pre jednu rodinu, musí byť rozumné aj pre ekonomiku. A nakoniec, v zmysle pretrvávajúceho omylu v západnom spôsobe uvažovania, sme presvedčení, že ekonomické a finančné „fakty“ sú oblasti bez pocitov.
Tieto tri chyby nám pripadajú prirodzené, keď priletíme do krajiny, ktorá sa náhle prepadla do hospodárskej krízy, aby sme v rámci prísnych obmedzení spracovali novinárske spravodajstvo o tom, čo sa deje, prečo sa to deje, a aké to je ocitnúť sa v danej situácii. Tomu sa treba brániť. Tvrdil som, že novinári vrhnú omnoho viac užitočného svetla na prebiehajúcu ekonomickú krízu v cudzej krajine, ak sa im podarí vyhnúť sa chybe zovšeobecňovania, mylnému sčítavaniu a rizikám škatuľkovania.
Autor je ekonóm, vedúci Katedry hospodárskej politiky na Aténskej univerzite.
Článok vyšiel na internetovom blogu yanisvaroufakis.eu 4. februára 2012.
Preložila Judita Takáčová
