Ako to už po bitkách, najmä úspešných, býva, aj po dvoch týždňoch energetickej krízy sa začali u nás rojiť generáli. Nehovoria síce o tom, ako by tento boj zvládli oni – líder opozície dokonca pochválil predsedu vlády – ale o tom, vďaka komu sme ho vyhrali. A napriek spomínanej pochvale si toto ocenenie od médií a opozície nevyslúžil Robert Fico či Ľubomír Jahnátek, ale západoeurópski (spolu)majitelia Slovenského plynárenského priemyslu. Mikuláš Dzurinda však pritom vychádza z mýtu, ktorý nemá s pravdou takmer nič spoločné. A teraz vzniká nebezpečenstvo, že sa mu preň podarí získať vládu, unavenú z ustavičných bojov.
Tak ako doteraz bolo zaujímavé sledovať správanie jednotlivých aktérov plynovej krízy, bude odteraz zaujímavé sledovať, aké ponaučenia z nej budú politici a médiá ponúkať. Oprávnene ich kladiem na jednu úroveň, lebo novinári si už u nás zvykli stavať sa do pozície politikov a presadzovať riešenia a opatrenia bez ohľadu na to, že ich „moc“ nevyplýva z demokratického mandátu občanov.
Jamal: súhlas Ruska nestačí Nechajme pritom teraz bokom tie body, v ktorých sa takmer všetci zhodujú. Jednotne sa ozýva hlas za diverzifikáciu zdrojov plynu, dokonca aj za diverzifikáciu zdrojov energie. Ale okrem zhody pri úvahách o rehabilitácii jadrovej energetiky sa o presadzovaní iných zdrojov hovorí tichšie alebo takmer vôbec nie. A táto téma pritom evidentne nie je zaujímavá ani pre opozíciu. Jednotne sa však hovorí o nevyhnutnosti presadzovať viac spoločný postup v rámci celej Európskej únie, ktorá – mimochodom – hoci má komisára pre energetiku, nemá ucelenú jednotnú energetickú politiku. A opäť – napríklad vzhľadom na postoj k „jadru“ ju asi ani tak skoro mať nebude.
Pozrime sa však na to, ako sa opozícia zrazu predovšetkým ústami lídra SDKÚ-DS M. Dzurindu usiluje zvrátiť doteraz vládou „starostlivo pestovaný“ obraz o „zlých“ západných investoroch v SPP. Treba uznať, že vedenie plynárenského monopolu vystupovalo navonok veľmi kooperatívne. Minister Ľubomír Jahnátek už v decembri reagoval na upozornenia z ruskej strany, že začiatkom roka môžu opäť spory medzi Ukrajinou a Ruskom negatívne ovplyvniť dodávky zemného plynu. V krízovom štábe boli od samého začiatku aj zástupcovia SPP, dokonca na najvyššej úrovni. Informovali o dodávkach, o ich obmedzení a zastavení, konzultovali vyhlásenie vyšších regulačných stupňov. A ani s odstupom času ich nemožno jednoznačne obviniť, že to bolo iba divadielko. Lenže konečné riešenie krízy predsa len vyvoláva otázky, ktoré nemeckých a francúzskych predstaviteľov v SPP nestavajú do dobrého svetla.
Kľúčovým momentom bola dohoda R. Fica s V. Putinom, že Slovensko by mohlo dočasne dostávať ruský zemný plyn aj prostredníctvom plynovodu Jamal. To však bola dobrá vôľa Rusov iba v menšej miere, lebo pre Gazprom sa tým nič nemenilo. Tento severný plynovod totiž ide „na plné obrátky“ a západní odberatelia využívali jeho plnú kapacitu. Preto musel slovenský premiér telefonovať s nemeckou kancelárkou A. Merkelovou. Aby získal jej politický súhlas s tým, že nemecký plynárenský podnik sa na obmedzený čas vzdá časti cez Jamal dovážaného plynu z Ruska v prospech Slovenska. A to isté platí o Francúzoch.
Zásobníky v prospech iných
Lenže v prospech Slovenska znamená v prospech Slovenského plynárenského priemyslu; ten je importérom a monopolným národným distribútorom plynu u nás. Toho istého SPP, ktorého rozhodujúcimi (síce menšinovými, ale s manažérskou kontrolou) vlastníkmi sú nemecký E.O.N Ruhrgass a francúzsky Gas de France Suez (GdFS). Sú to teda tie isté firmy, ktoré sa museli vzdať plynu z plynovodu Jamal. A tak sa kruh uzaviera. Predseda vlády dospel rokovaniami a vyjednávaniami v Kyjeve a v Moskve a telefonátmi so západnými štátnikmi k riešeniu, ktoré od začiatku držali v rukách menšinoví zahraniční vlastníci SPP.
Nezodpovedanou zatiaľ zostáva otázka, prečo s týmto riešením neprišli okamžite, aby v SR nebolo nutné vyhlasovať nijakú reguláciu odberu plynu.
Samozrejme, že pre ich materské podniky to už také výhodné nie je, nuž ale potom asi M. Dzurinda nemá pravdu, keď hovorí o ústretových investoroch.
Ešte väčšie otázky vyvoláva využitie plynu uskladneného v zásobníkoch na Slovensku. Pandorinu skrinku otvoril v Sobotných dialógoch Slovenského rozhlasu šéf národniarov Ján Slota, keď povedal, že zemného plynu je v našich zásobníkoch dosť (až vyše dve miliardy kubíkov), lenže nepatrí SPP, ale zahraničným firmám. Tým, ktoré náš SPP vlastnia. Ak je to tak, potom sme nemuseli hľadať nijaké riešenia krízy cez swapové obchody alebo cez Jamal. Od začiatku stačilo, aby GdFS, resp. E.O.N Ruhrgass súhlasili, aby SPP pre zákazníkov na Slovensku použil časť ich zásob, ktoré sú uložené na Záhorí, a krízu sme nemuseli cítiť ani deň.
Samozrejme, M. Dzurinda má pravdu v tom, že aj v takom prípade by išlo o pomoc (povedzme, že možno aj nezištnú) zo strany západných investorov v SPP. Otázka je, prečo nám ju neponúkli a nechali zastaviť naše fabriky. No a napokon najzaujímavejšou bude otázka, prečo má SPP vo svojich zásobníkoch tak málo plynu a väčšinu z nich využívajú cudzie firmy (menšinoví majitelia SPP).
Od privatizácie náš plynárenský podnik znižuje svoje zásoby v zásobníkoch a priestor v nich prenecháva svojim zahraničným majiteľom. A hoci zásobníky priamo vlastnia iné firmy (Nafta Gbely a Pozagas), obe kontroluje práve SPP.
V skutočnosti to teda vyzerá tak, že plynová kríza nepoukázala na výhodnú privatizáciu SPP silnými zahraničnými „spojencami“, ale naopak – odhaľuje ďalšie škandalózne nevýhody, ktoré hraničia s vážnym ohrozovaním energetickej bezpečnosti Slovenska.
Autor je ekonomický novinár
