Novinári na 6. zjazde SDĽ, ktorý sa konal v Košiciach za zavretými (ako sa ukázalo, nie hermeticky) dvermi, to naozaj nemali ľahké. Podľa toho vyzerali aj prvé reakcie a komentáre v médiách.
Veď už i posledné snemy HZDS boli aspoň pri slávnostnom otvorení a prednášaní hlavnej správy predsedu hnutia verejné. Novinári sa stali aj svedkami posledného názorového súboja stúpencov Ján Čarnogurského a Mikuláša Dzurindu na pôde KDH pred vyše rokom v Liptovskom Mikuláši. Zo sály ich vypoklonkovali až pri rokovaní o financovaní strany. Dobre vedeli prečo, ako neskôr odhalila blamáž okolo prepojenia na firmu Siemens. Napriek oprávnenému frflaniu žurnalistov sa za vážnejšie dá považovať to, PREČO musela SDĽ hlásiaca sa od svojho zrodu k otvorenej politike, rokovať bez vrčania televíznych kamier a magnetofónov.
Čiastočné prepriahanie Pod tlakom členskej základe predčasne zvolaná prvá časť zjazdu sa venovala v podstate jedinej otázke – prepriahaniu vo vedení strany v polovici volebného obdobia. Nech sa to dodatočne komusi páči alebo nie, SDĽ musela prejsť určitou vnútornou katarziou, nevhodnou pre priamy televízny prenos. Inak by to bola opäť iba selanka. Napokon, tlačili ju k tomu novinári a koaliční spojenci, ktorým v posledných týždňoch asistovali samotní predstavitelia SDĽ. A to nie práve uhladenými spôsobmi. Do určitej miery si však dopredu vystrieľali argumenty proti sebe, a tak účastníkov zjazdu veľmi neprekvapili. Senzácia sa nekonala, skôr Migašovi naklonení delegáti presvedčili mnohých nerozhodných, že nie všetko je také čierne a nie všetko také biele, ako vykresľujú médiá. To poodhalil aj komentár Anny Ghannamovej v relácii Účet, ktorú televízia LUNA odvysielala distingvovane minulú nedeľu, až po 6. zjazde SDĽ.
Prípad ministerky Brigity Schmögmerovej ukázal, že vo vysokej politike človek nevystačí len dobrou odbornosťou, ale musí byť aj dobrým stratégom a propagátorom svojich názorov. Tým, že v predvečer zjazdu na brífingu, inak venovanom ekonomickým témam, dopredu spochybnila kompetentnosť výsledkov najvyššieho orgánu strany, si ovácie delegátov nezožala. Tí si jej prejav napriek mnohým invektívam vypočuli s rovnakou pozornosťou ako vystúpenia bývalého šéfa Slovenských elektrární Štefana Košovana a generálneho riaditeľa Devín banky Ľubomíra Kanisa. Treba priznať, že ich protiargumenty, prednesené pokojnejším tónom, zabrali. O mediálnej politike SDĽ sa inak hovorilo dosť často a dosť kriticky. Zrejme aj údajne opakované úniky informácií pre tlač sa podieľali na rozhodnutí, že sa Peter Weiss stal iba druhý náhradníkom v 23-člennom republikovom výbore.
Bez obrúska pred ústami Po ostrom prejave Jozefa Migaša sa riadne iskrilo aj medzi kandidátmi na najvyššie stranícke posty. P. Weiss, Ladislav Orosz, viacerí primátori, ale ani Ján Richter, Peter Magvaši a ďalší si nedávali obrúsky pred ústa. Milan Ftáčnik sa napokon spýtal, či práve rozličné chápanie ľavicovosti nerozdeľuje členov SDĽ. V každom prípade skutočne ľavicový politik nie je ten, kto o ľavicovosti iba hovorí, ale ten, kto podľa toho – napr. vo vláde, či v parlamente – koná. Pomer hlasov pri voľbe predsedu 55:41 (zvyšok nehlasoval) v Migašov prospech odpovedal hádam aj na túto otázku.
Novinármi avizované valcovanie a la Zlatá Idka sa nekonalo. Ftáčnika v prvom kole voľby podpredsedov SDĽ zvolil zjazd rovnako presvedčivo ako Braňa Ondruša. Prekvapivejší moment nastal v druhom kole, keď po tom, čo Pavel Koncoš rozvážne stiahol svoju kandidatúru, kritizovaný Ľubomír Andrassy zvíťazil nad L. Oroszom pomerom 62:36. Toto hlasovanie sa však uskutočnilo až po tom, čo po košickom Bielom dome začal kolovať list, zameraný proti staronovému predsedovi strany. To zase vyvolalo vlnu nevôle na druhej strane. Jeho signatári sa obhajovali, že tým chceli schladiť horúce hlavy nespokojencov, a celá iniciatíva sa akosi vytratila. Pre SDĽ je príznačné, že mnohé jej myšlienky o modernej európskej socialistickej strane sa objavili v záverečnom vyhlásení zjazdu i v rozhovore, ktorý J. Migaš poskytol nášmu týždenníku.
Bol to zase M. Ftáčnik, ktorý si zvolil zmierlivý tón. Jediný raz, čo delegáti spontánne vstali a nadšene tlieskali, bolo vtedy, keď deklaroval z tribúny: „Týmto zjazdom sa skončili všetky naše spory pred verejnosť.“ Nadránom počas dlhej prestávky minister školstva otváral fľaše šampanského, delegáti si zaspievali Internacionálu a iné revolučné piesne. Napätie sa uvoľnilo. Zdá sa, že organizačne jednotná SDĽ existuje naďalej, hoci bez P. Weissa a B. Schmögnerovej vo vedení. Hádam bude raz jednotná aj v chápaní toho, čo je to ľavicovosť.
