Žiaľ, 14. marec sa ešte nestal iba dátumom historického kalendára, postoj k nemu stále delí našu spoločnosť na dve sváriace sa skupiny. Na mape Európy sa opätovne nachádza slovenský štát a podľa niektorých tu vyvstáva otázka, prečo by sa tento štát z konca storočia nemal považovať za pokračovanie toho vojnového.
Lenže 14. marca 1939 slovenský snem nevyhlásil samostatnosť Slovenska na základe mandátu svojich voličov, ale ultimáta z Berlína. Tak bola suverenita vtedajšieho slovenského štátu obmedzená od jeho prvých chvíľ. Nacisti diktovali, kto má a nemá byť v slovenskej vláde a aký má byť na Slovensku politický režim. Ten nemohol byť (ako si to želali ľudáci) kópiou režimu vtedajšieho Portugalska alebo Španielska, ale musel byť organizovaný čo najviac podľa vzoru nemeckého nacionálneho socializmu.
Dnešní prívrženci vojnového slovenského štátu vyslovujú na jeho obranu niekoľko argumentov. Za najsilnejší považujú antikomunistickú orientáciu ľudáckeho režimu. Antikomunistami boli aj nemeckí nacisti. Treba však pripomenúť, že najdôslednejším odporcom komunizmu v tomto storočí bol Winston Churchill. Prečo sa stal spojencom Stalina v boji proti nacizmu nielen Churchill, ale aj Roosevelt? Istý teológ napísal, že diabol často nastavuje takú pascu, že nás núti vyberať medzi dvoma zdanlivo sa absolútne vylučujúcimi alternatívami, lenže ak si z nich zvolíme ktorúkoľvek, sme jeho. Do tejto diabolskej pasce sa dostal aj prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso. Práve antikomunizmus bol argumentom pre jeho vernosť Hitlerovi až do konca…
Jozef Tiso ako hlava štátu nesie politickú zodpovednosť za tragický osud slovenských Židov. V tejto záležitosti šiel ľudácky režim (a aj sám Tiso) tak v ústrety nacistom, že to prekvapilo samotného Hitlera. Možno ospravedlniť štát, ktorý nielenže vydá cudzej moci desiatky tisíc svojich občanov, ale tejto moci ešte zaplatil príspevok na ich fyzickú likvidáciu? Možno osobe, ktorá za to nesie zodpovednosť, stavať pomníky a odhaľovať pamätné tabule? Našťastie, budúcnosť slovenského národa neurčil dátum 14. marca 1939, ale 29. august 1944. Slovenské národné povstanie nebolo vystúpením proti slovenskej štátnosti, ale proti pronacistickému totalitnému režimu. V poslednom desaťročí tohto storočia slovenský národ dostal šancu vytvoriť si svoj samostatný štát, ale tento raz už na trvalých demokratických základoch.
Aj dnes u nás existujú politické sily, ktoré sa hlásia k 14. marcu 1939 a odmietajú odkaz 29. augusta 1944. Ľudácky režim vojnového slovenského štátu neznamenal pre národ reálnu alternatívu, v usporiadaní povojnovej Európy nacisti Slovákom určili rovnako nedôstojný osud, ako všetkým slovanským národom. Môžu dnes ponúknuť reálnu alternatívu slovenskému národu tí, čo sa hlásia k odkazu Jozefa Tisa?
Politici, ktorí reprezentovali malé národy, sa však ocitali v situáciách, keď neexistovala iná šanca, než prijať diktát mocných, lenže ich povinnosťou bolo, je a bude využiť šancu dostať sa spod tohto diktátu aj za cenu dočasnej porážky.
