Spoločnosť potrebuje nádej, nie sedatívum

Koncom roka  som v politickej debate v televízii počul vyjadrenie politológa, že spoločnosť potrebuje sedatívum. Ak mal pod týmto cudzím slovom na mysli obyčajné upokojenie emócií, čiastočne by som súhlasil. Je to však veľmi krátkodobé riešenie. Sedatívum uľahčí utrpenie, ale nenaštartuje uzdravovací proces. A navyše človek aj spoločnosť je pod sedatívami ako omámený. Súhlasím s názorom jedného môjho priateľa publicistu, ktorý mi v tejto súvislosti napísal: „Vybral som si analógiu s behom. Použiť sedatívum by znamenalo, že potlačím symptómy, budem s potlačovaným problémom ďalej behať a ešte si viac ublížim. Som za liečenie podstaty; sedatívum iba utlmí, ale nevyrieši samotný problém.“

Uvedomujem si, že spoločnosť je rozdráždená ohrozením. Zo začiatku len ohrozením z pandémie, postupne ohrozením šíriacej sa hlúposti a dnes aj frustráciou z nedostatočne interpretovaných informácií či už od odborníkov alebo politikov.

Skôr si myslím, že spoločnosť potrebuje na tieto jednotlivé hrozby „protilátku“, ktorá by mohla pozostávať z čo najkorektnejších informácií ideologicky a politicky nezávislých zdrojov.

Podstatne viac ako politológ mi prekáža človek s vedúcou funkciou a rozhodovacou  právomocou, z ktorého pri každom vystúpení sršia emócie. Situáciu môžeme na individuálnej úrovni riešiť aj zvládaním toxických podnetov. Veľmi zaujímavý je prístup Carla Rogersa, ktorý tvrdí, že keď sa vytvoria vhodné podmienky, organizmus sa začne uzdravovať sám. Takže v princípe odmietam umelé barličky typu „sedatív“ a drog. Je potrebné na individuálnej úrovni vytvoriť vhodné podmienky a minimalizovať podnety, ktoré človeku neprinášajú žiadnu pozitívnu energiu, len ju odčerpávajú.

Spoločnosť dnes jednoznačne potrebuje  nádej. Ako sa hovorí, umiera posledná a aj odsúdenci na smrť do poslednej chvíle dúfajú a udržujú nádej na príchod rýchleho posla s oslobodzujúcim rozsudkom. V tejto dobe ľudia určite v sebe nosia nádej na návrat do časov predkovidových aj so všetkými strasťami, lebo už aj silnejšie povahy začínajú byť výrazne unavené a podráždené z tejto dlhotrvajúcej situácie.

Čiastočná bezvýchodiskovosť mnohým pripomína beznádej, do ktorej sa dostávali ľudia počas vojny. „Vlny“ reštrikcií a hrozieb sa cyklicky vracajú s pravidelným referovaním o ich obetiach.

Osobne si však myslím, že najsilnejšou emóciou je odhodlanie žiť. Vychádza bezprostredne z najsilnejšieho inštinktu živej hmoty – pudu sebazáchovy, a tak verím, že všetko prekonáme vďaka vlastným schopnostiam a nádeji, nie vďaka sedatívam.

(Celkovo 4 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter