Richard Rybníček, ústredný riaditeľ Slovenskej televízie
Od rozdelenia Česko-Slovenska pred desiatimi rokmi to išlo so Slovenskou televíziou pomaly dolu vodou. V atmosfére neplnenia svojho verejnoprávneho poslania, ohrozenia nezávislosti a slobody slova, politických nominácií a sympatií sa akosi nenašiel čas ani priestor a najmä vôľa pomenovať toľkokrát spomínaný zlý stav STV tými pravými slovami. Dvanásti predchodcovia súčasného ústredného riaditeľa sa so svojimi reformami ďaleko nedostali. Richard Rybníček má dnes za sebou prvú, vari najnepríjemnejšiu, fázu ním navrhovanej reformy (v ktorej sa mu dostalo podpory politikov, vlády i finančnej pomoci štátu) – hromadné prepúšťanie. Jeho meno sa stalo symbolom človeka – reformátora v štátnej inštitúcii. Ak sa mu podarí naplniť vlastné predstavy, od budúceho roka by mala televízia fungovať nielen bez dotácie štátu, ale aj s novou programovou štruktúrou. Kľúčovým bodom akejkoľvek reformy verejnoprávnej inštitúcie je vymedzenie pojmu služba vo verejnom záujme. Doteraz sa však nepodarilo tento pojem sformulovať. Ako chápete službu vo verejnom záujme vy? – Verejnoprávna televízia by mala spĺňať dva ciele. Vzhľadom na to, že narába aj s verejnými zdrojmi, musí byť jej cieľom hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom alebo s minimálne pozitívnym hospodárskym ziskom. Druhý zásadný cieľ spočíva v tom, aby mala dva programy. Prvý okruh verejnoprávnej televízie pritom bude napĺňať programom zaujímavým pre masovejšieho diváka, čo znamená, že bude mať nielen sledovanosť, ale bude ľudí aj zabávať, čiže pôjde o programy rodinného typu. Druhý okruh STV 2 bude programom verejnej služby pre špecifického, náročnejšieho diváka, programom, kde nebudeme pozerať na sledovanosť, hoci by som bol rád, ak by sa pohybovala medzi 5-8 percentami. Bude to program, síce náročný na výrobu, no bude plniť verejnoprávny charakter. V tom vidím aj zásadný zmysel mojej reformy. Lenže vyrovnaný rozpočet nie je cieľ, ale prostriedok. – Pre mňa je to cieľ. Prečo by potom nemohla úlohu prvého okruhu, tak ako ste ho definovali, plniť aj komerčná televízia? – A prečo by to nemohla robiť verejnoprávna televízia, keď si ju ľudia platia? Rovnako si ju platí osemdesiatročná pani, ako aj tridsaťpäťročný učiteľ. Máme dva programy, prečo by teda STV 1 nemohla mať komunikatívny, rodinnejšie ladený program? Netvrdím, že bude mať rovnakú štruktúru ako komerčná televízia, hovorím iba, že mi bude záležať na tom, aby aj na STV 1 bola dostatočná sledovanosť a aby aj príjmy z reklamy boli také, že vyfinancujú výrobu programu na STV 2. Slovenská televízia sa totiž musí vysporiadať s dvoma okruhmi – de facto akoby išlo o dve televízie. Každý okruh musíme naplniť vlastnými programami, a to vôbec nie je jednoduché. Predstavme si však, že nebudeme hovoriť o verejnoprávnej televízii, ale o službe vo verejnom záujme. Následne vzniká otázka, prečo si spoločnosť nejakými mechanizmami neobjednáva túto službu aj u komerčných televízií? – Pre mňa je táto diskusia jasná. Vyhral som konkurz s jasnou predstavou verejnoprávnej televízie s dvoma okruhmi – rodinného typu a pre náročnejšieho diváka, s predstavou financovania len z koncesionárskych poplatkov a reklamy. Toto je pre mňa naplnenie obsahu verejnej služby. Takýto projekt som predstavil, vyhral som s ním konkurz a aj ho napĺňam. A všetky otázky na tému divák a verejná služba sú pre mňa len predmetom diskusií. Môžeme sa baviť o tom, či televízia ako verejnoprávna služba má byť štátna televízia, financovaná len zo štátneho rozpočtu 2,5 miliardami korún ročne, s obidvoma okruhmi verejnoprávnymi. Lenže takú televíziu nebude nikto sledovať. Položím však otázku: Keby sa čokoľvek stalo v tomto štáte, bol by ohrozený, a vy viete, že štát síce financuje verejnoprávnu televíziu, no tá má len trojpercentnú sledovanosť, ktorú televíziu využijete na to, aby ste informovali ľudí o hroziacom nebezpečenstve? Samozrejme si vyberiete komerčnú, lebo má väčší dosah na divákov. Kde je však napísané, že verejnoprávna televízia nemá mať dosah na divákov? Verejnoprávna televízia musí mať aj program, ktorým dosiahne vysokú sledovanosť. To je podľa mňa verejnoprávna televízia. Koncom júna by mal z dielne ministerstva kultúry vzísť zákon o STV a SRo. Vy ste však prišli s návrhom na vypracovanie samostatného zákona o verejnoprávnych inštitúciách, ktorý je podľa vás podstatnejší ako pripravované zákony o STV a SRo. Z akého dôvodu? – Súčasný zákon o STV a SRo nijakým spôsobom nebráni reformám v týchto inštitúciách, nijakým spôsobom nezväzuje ruky, ani neohrozuje existenciu verejnoprávnej organizácie. Za posledných trinásť rokov sa vo verejnosti vytvorila hystéria, ktorú vyvolali bývalé manažmenty, že v týchto inštitúciách sa nedá nič robiť, kým sa nezmení legislatíva. Lebo tá je na vine, že sa nedá robiť reforma v STV. Dúfam, že som živým príkladom toho, že aj za súčasnej legislatívy sa dá robiť reforma v STV. Nie je to otázka legislatívy, ale je to otázka ľudí a tímu, ktorý STV riadi. Dnes však nemáme nikde v zákone definované, čo to je verejnoprávna organizácia a na základe akých pravidiel hry má fungovať. Jediné, čo dnes vieme, je, že sa do legislatívnej praxe zaviedol pojem verejnoprávna organizácia. Na Slovensku však neexistuje nijaká definícia, čo to je a ako sa má v nej hospodáriť. My sme v tejto chvíli televízia, ktorá hospodári ako príspevková organizácia, nie ako verejnoprávna. To sa nám len tak hovorí – verejnoprávna. Takisto si verejnoprávna hovorí Sociálna poisťovňa, fondy, Národný úrad práce, Matica slovenská. Nikde však nie je definícia, na základe čoho ako verejnoprávne organizácie fungujú. Fungujú totiž ako príspevkové organizácie. Začnime však konečne rozprávať o ukotvení pojmu verejnoprávna organizácia, ktorá by mala mať tri piliere: hospodárenie, financovanie a kreovanie orgánov. Nech sú všetky organizácie, ktoré si hovoria verejnoprávne, na základe týchto troch pravidiel hry danou legislatívou ukotvené. Každá si, samozrejme, môže potom prijať nejaký špecifický zákon. Prečo spochybňujete zákony predkladané a pripravované ministerstvom kultúry? – Voči ministerstvu kultúry mám aj inú výhradu. Legislatíva sa totiž netvorí tak, že si sadne úradníčka z ministerstva kultúry, dvaja ňou vybraní právnici a ďalších pätnásť úradníkov z ministerstva. Títo nastavia nejakú vybranú filozofiu verejnoprávnej organizácie, prídu za vedením televízie, ktoré denne v praxi riadi inštitúciu, a predložia paragrafové znenie zákona, nech sa vyjadrí. Protestujem proti takémuto postupu. Som presvedčený, že riaditelia televízie i rozhlasu musia byť pri tvorbe zákonov o STV a SRo od začiatku. U nás to tak nie je. V prvom návrhu zákona o STV sa hovorilo o ombudsmanovi, o Programovej rade, Dozornej rade a Rade STV. Spolu 36 ľudí, ktorí by mali mať podelené kompetencie pri riadení televízie. Označil som to za holý nezmysel. V druhom návrhu už nebol ombudsman ani Programová rada, ale niečo iné. Takto sa však zákony o STV a SRo netvoria. Práve s týmto mám problém. Celý zákon o STV z dielne ministerstva kultúry je len o tom, ako obmedziť právomoci generálneho riaditeľa a manažmentu a ako posilniť Radu STV. Tvrdím, že tento navrhovaný zákon ide proti samotnej reforme, ktorá sa dnes v STV deje. Nie je normálne, aby sa v televízii, na základe nejakého projektu, uskutočňovala reforma a popri tom sa na ministerstve bez zásadnej diskusie s ľuďmi, ktorí tú reformu uskutočňujú, pripravoval zákon, ktorý je proti cieľu reformy. Preto protestujem proti zákonu o STV a dokonca si myslím, že nijako nevyrieši problémy v STV. Parafrázujúc vaše slová, vy sám ste dôkazom toho, že reformy sa dajú robiť. Faktom je, že vaše meno sa stalo symbolom človeka – reformátora v štátnej inštitúcii. Mnohí vyhlasujú, že takého Rybníčka by aj oni potrebovali. Zatiaľ sa vám podarila prvá časť navrhovanej reformy, a to najmä vďaka silnej, i finančnej, podpore od štátu. – Nechcem, aby to vyznelo egoisticky, ale je to preto, že som to bol ja, komu sa podarilo napísať projekt, presvedčiť o ňom radu a politikov, začať reformu a opäť presvedčiť radu a politikov, že je potrebná, ale treba na ňu aj peniaze. Mojím predchodcom sa to nepodarilo, hoci si myslím, že tiež mali istú politickú podporu. Ale ich prvé kroky ukázali, že to, čo hovorili na začiatku, nesúviselo s tým, čo začali robiť, keď do televízie prišli. Funkcia ústredného riaditeľa STV je aj o tom, že musíte komunikovať a presvedčiť politikov a vládu o apolitickosti tejto inštitúcie, jej nezávislosti a normálnom fungovaní. Bez podpory politikov a vlády by som však túto reformu uskutočniť nemohol. O reforme televízie sa v minulosti hovorilo vždy vtedy, keď sa porušil jej verejnoprávny charakter. Inak povedané, ak bol politický tlak na vyváženosť spravodajstva taký silný, že verejnoprávna služba sa vo veľkej miere redukovala na politické spravodajstvo. Druhým momentom na potrebu reformy bolo neúnosné financovanie. Môže však nastať i katastrofický scenár, že televízia sa politikov veľmi nedotýka, nemá ani veľké dlhy, ale aj napriek tomu je zlá. Tu už nie je priestor pre nijaké reformy – obe strany sú spokojné. Dá sa naformulovať cieľ verejnoprávnej služby? – Nedokážem ho naformulovať ani ja, ani vy. Sú to prázdne reči. Pretože každý si tento cieľ naformuluje podľa toho, čo mu bude vyhovovať. Prestaňme sa už konečne skrývať za verejnoprávnosť, robili sme tak desať rokov a štátny rozpočet to stálo takmer 8 miliárd korún. Vo svojom projekte hovorím o tom, že najlepšia definícia verejnej služby, akú poznám, je definícia BBC. A dá sa dokonca aplikovať aj na Slovensko. Ja však potrebujem čas, aby som dokázal, že moja reforma má zmysel. Stanovil som si rok a pol. V lete budúceho roka ja a môj tím reformu definitívne dokončíme z organizačnej, finančnej aj programovej stránky. Na rozdiel od svojich predchodcov realizujem jasnú predstavu. Áno, môže vyvolávať otázky, či toto je tá verejnoprávna služba, alebo nie. Ale až o rok, rok a pol sa budeme môcť baviť, či toto je tá správna reforma, alebo nie je. Ešte som urobil len prvý krok, z ľudského hľadiska veľmi závažný, prepustil som ľudí. Teraz bude nasledovať krok číslo dva – postaviť úplne novú organizačnú štruktúru a začať vysielať s novým programom. Krok číslo tri bude hodnotenie toho, či sa mi to podarilo, alebo nie. Na jednej strane sme hovorili o politickej podpore, na druhej strane nepocítili ste nejaký tlak, keď ste rozhodovali o prepúšťaní zamestnancov? – Nie, nepocítil som. Samozrejme, že som sa stretol s tým, že sa politici zaujímali o priebeh prepúšťania, či je najmä právne v poriadku. Na zastavenie reformy však nebol vyvíjaný nijaký tlak. Zvolili ste taktiku, že takáto reforma sa, v pozitívnom slova zmysle, dá lepšie robiť z pozície outsidera. Nesie v sebe však aj riziko, že môžete šliapnuť aj vedľa. – Garantujem vám jednu vec. Na mojom mieste by mohli sedieť tisíce lepších manažérov, ako som ja, pri takejto reforme je vždy riziko, že môžu urobiť chybu. Mojou výhodou skutočne je, že som nemal nijaké väzby dovnútra. Okrem toho mám skúsenosti s televíznou prácou, jednu televíziu som zakladal. A mám aj nevídanú politickú podporu, ktorú aj využijem. Reforma musí byť razantná a rýchla. Musím vedieť, čo chcem, kam chcem televíziu dotiahnuť, ako by mala fungovať. Bolo potrebné nájsť šikovných ľudí okolo seba, a ja som ich našiel, lebo sám to človek nezvládne. To je celé tajomstvo. Prirodzene, že chyby robím aj ja. Je možné, že odišli ľudia, ktorí nemali odísť, a zostali takí, ktorí odísť naopak mali. Z tohto pohľadu však nemôžem pripustiť diskusiu. Dôležitý je výsledok a ten ma zaujíma. V televízii zostali ľudia, ktorých potrebujem, aby som v rámci reformy udržal televíziu v chode v priebehu niekoľkých mesiacov. Prepúšťanie vyžadovalo človeka, ktorý nemá väzby dovnútra, inak by sa reforma nedala uskutočniť. Nezanedbateľný bol sociálny aspekt, s ktorým som sa musel vysporiadať. Mojou úlohou totiž je postaviť televíziu na nohy. Úlohou programu PRO Slovakia je podporovať verejný záujem, resp. z verejných prostriedkov podporovať iniciatívy, ktorými sa tento verejný záujem realizuje. Aj model televíznej tvorby by mohol byť založený na podobnej agentúre. – V budúcnosti STV zostane a ministerstvo kultúry zanikne. A nebude ani fond PRO Slovakia, ak aj áno, tak určite v inej podobe. STV by mala v budúcnosti suplovať ministerstvo kultúry a prebrať aj úlohu koproducenta slovenskej filmovej a dokumentárnej tvorby. Budeme zvažovať každú korunu, do čoho ju investujeme. Zmyslom každej televízie je, že musí investovať minimálne do diel, ktoré sa jej nejakým spôsobom vrátia, ktoré budú budovať jej značku. V prípade televízie bude jasne čitateľné, kto tie peniaze dáva, odkiaľ idú. Vo svojej profesionálnej kariére ste pôsobili ako výkonný riaditeľ Inštitútu pre verejné otázky, odkiaľ ste prešli do súkromnej sféry, potom do verejnej. Zhodou okolností vysoký štátny úradník v tom istom čase odišiel zo štátnej sféry do súkromnej, zhodou okolností do tej istej, odkiaľ ste vy odišli. Ako sa pozeráte na takúto migráciu medzi verejnou a súkromnou sférou? Nemôže dôjsť k nejakému latentnému konfliktu? – Absolútne nie. Verejná služba nemôže byť hrozbou pre súkromnú. Práve naopak, jedna druhú potrebujú. V IVO som pracoval ako v súkromnou think-tanku, potom som prešiel do súkromnej sféry. Musím povedať, médiá ma vždy lákali, veď som to aj vyštudoval. Vždy som chcel nielen robiť v televízii, ale ju aj viesť. Splnil sa mi sen. Nesmieme však zabudnúť, v akom prostredí, aspoň moja generácia vyrastala. V inštitúcii ako STV som nechcel pracovať, lebo som ju považoval za skostnatenú, socialistickú, za inštitúciu, kde sa nedá profesionálne, ani inak, vyrásť. V súkromnej televízii Markíza som pracovať nechcel. Nevyhovoval mi jej štýl vedenia a spôsob fungovania. Išiel som preto pracovať pre finančnú skupinu, ktorá vlastnila televíziu v Českej republike. Pol roka som sa zaoberal analýzou slovenského mediálneho prostredia, až sa mi ich podarilo presvedčiť, priviesť sem zahraničného investora a začať vytvárať, aj keď komerčnú, televíziu. Hlavná filozofia bola založená na postupe – priviesť investora, investovať a aby sa peniaze investorovi vrátili. Tam som pocítil príležitosť byť pri niečom, v čom nie je ideológia, ale čistý podnikateľský zámer. Pre mňa bola pozícia generálneho riaditeľa príležitosťou robiť to, čo ma baví, čo som vyštudoval, ale bol to aj veľmi dobrý odrazový mostík zaujímať sa o funkciu riaditeľa vo verejnoprávnej inštitúcii. Ako ste už povedali, o prácu v STV ste nemali nikdy záujem. Čo spôsobilo ten obrat? – Chcel som využiť príležitosť stať sa riaditeľom televízie, a teda vplyvným človekom, ktorý bude mať rozhodujúce slovo pri zmenách v tej inštitúcii. Je to iné, ako keby som bol v STV obyčajný redaktor. Zlom nastal vtedy, keď som si povedal, že toto je šanca, ktorá sa už nemusí naskytnúť. A ja som ju využil. Máte nejakú predstavu o výške sledovanosti jednotlivých kanálov STV? Čo je v tejto oblasti vaším cieľom? – Chcem, aby STV bola mienkotvorná inštitúcia. To sa dá dokázať len cez profesionálne spravodajstvo a publicistiku. Mojou ambíciou je, aby mala STV v priebehu dvoch-troch rokov najsilnejšie a najsledovanejšie spravodajstvo. Spravodajstvo, ktoré sa bude považovať za istý obraz fungovania tejto spoločnosti. Chcem, aby sa sledovanosť pohybovala v takých číslach, ktoré zaručia slušný príjem z reklamy, ktorý pomôže viac investovať do programu a technológií. Kvalitné spravodajstvo však súvisí aj s kvalitnými a vyškolenými redaktormi. Aj v STV vidieť trend svedčiaci o tom, že vekový priemer redaktorov v slovenských médiách je skutočne nízky. – Problém stojí inak – za posledné roky na Slovensku nevyrástla kvalitná skupina novinárov stredného veku, ktorá by bola aj istým príkladom pre mladú generáciu. Svedčí to aj o stave slovenskej žurnalistiky. Mladí, atraktívni, úspešní ľudia nie sú len na obálkach časopisov, ale komerčné televízie ich chcú mať aj na svojich obrazovkách. – Som iného názoru. Budem hľadať aj zrelých ľudí v strednom veku. Od ľudí v STV budem vyžadovať patričné vzdelanie, aby sa vyznali v problematike. To sa však nenaučia za dva, tri roky. Bol by som rád, ak by sa STV stala slovenskou výkladnou skriňou z novinárskeho hľadiska. Aj mojím snom sú novinárske elity stredného veku, ako vidieť napr. v nemeckých televíziách. Reklama sa môže často obrátiť proti verejnej službe, môže vyvíjať na ňu veľký tlak. Nebojíte sa, že kladením dôrazu na reklamu si dávate slučku okolo krku? – Nie. STV dostala na účet 250 miliónov na vyplatenie odstupného prepusteným zamestnancom. Ešte však potrebuje jednu injekciu na pokrytie dlhov a prevádzku. Od budúceho roka si trúfate hospodáriť len s príjmami z koncesionárskych poplatkov, z reklamy a iných činností. – Ak sa zvýšia koncesionárske poplatky na sto korún a budú ich platiť aj dôchodcovia v hodnote päťdesiat korún, prinesie to do budúceho roka asi 700 miliónov korún. V tej chvíli nepotrebujem transferovú kapitolu štátneho rozpočtu, vyžijem z toho, čo mám. Ak však v parlamente neschvália koncesionárske poplatky v mnou navrhovanej výške, moja teória padá. Budem potrebovať peniaze zo štátneho rozpočtu. Existuje ešte jeden variant, nad ktorým špekuluje Pavol Rusko. A to, že síce zvýšime koncesionárske poplatky na 33 percent, ale necháme zatiaľ všetkých oslobodených, čiže ani dôchodcovia nebudú platiť už spomínaných 50 korún mesačne. Pre mňa to znamená mínus 250 miliónov korún a tie peniaze by mi chýbali. Na druhej strane by to bolo v rozpore s tým, v čom mi dali poslanci dôveru. V mojom projekte sa totiž explicitne hovorí o zvýšení o 33 percent a o 50 korunách pre dôchodcov. Doteraz bola výhradným predajcom reklamného času v STV spoločnosť Arbo media, ktorej ste ku koncu tohto roka vypovedali zmluvu. Vo februári ste nevedeli povedať, kto bude predávať reklamný čas v televízii. Dnes to už viete? – O tom, akým spôsobom sa bude predávať reklamný čas v STV, je ešte predčasné hovoriť. Rozhodne sa o tom v najbližších dvoch-troch mesiacoch. Momentálne je to ešte Arbo media a do konca roka to tak aj zostane. Televízia pre nadbytočnosť prepustila viac ako tisíc zamestnancov. Odborári tvrdia, že spôsob prepúšťania je nezákonný. O výpovediach s vami však rokovali odborári v štúdiách v Banskej Bystrici a v Košiciach. Bratislavskí odborári vás kritizujú, že s nimi nekomunikujete. – Odborári v STV mali po dlhom čase pred sebou tím, ktorý sa rozhodol k takémuto kroku a všetko si to dobre premyslel. Bratislavské odbory v STV odmietli rokovať a hájiť zamestnancov televízie. Ponúkol som im jedenásť termínov na stretnutie, neprišli ani na jedno. Podľa môjho názoru bratislavskí odborári úplne zlyhali, čo je aj dôsledok toho, že mnohým z nich išlo najmä o vlastné miesta na najvyšších postoch. Celá situácia, čo sa udiala v STV, je len obrazom odborov na Slovensku. Mohlo sa na základe rokovania dospieť aj k nejakej dohode, čo sa týka počtu prepustených? – Odborári v Banskej Bystrici a v Košiciach sa s nami nakoniec stretli. Po rokovaniach s nimi sme v Košiciach neprepustili troch či štyroch ľudí. Nikdy som nepripúšťal možnosť, že by sme sa nemali s odborármi stretnúť a nerokovať. Ani vo sne mi nenapadlo, že sa rokovanie s odbormi neuskutoční. Naopak, pripravoval som sa na veľmi tvrdé vyjednávanie s odbormi. Všade inde vo svete totiž tvrdo rokujú. Odborári zastávajú názor, že došlo k porušeniu Zákonníka práce. – Legislatívci pri tvorbe súčasného Zákonníka práce nemysleli na jednu vec. Nikde v ňom nie je napísané, čo sa stane, ak jeden z dvoch partnerov odignoruje toho druhého. Odborári sa spoliehajú na to, čo je tam napísané, že pokiaľ sa menný zoznam neprerokuje s odbormi, výpovede sú neplatné. Čo však znamená pojem prerokovať? Je to písomná podoba alebo ide o stretnutie zoči-voči? Obrátil som sa na Inšpektorát práce, aby mi poradili, ako mám donútiť odbory, aby si so mnou sadli za rokovací stôl. Nový Zákonník práce už hovorí o tom, že sa výpovede musia na oboch stranách prerokovať do desiatich dní. Inak sa to považuje za prerokované. To bol ten spor. Nakoniec sa ukázalo, že 824 pracovníkov STV podpísalo dohodu o ukončení pracovného pomeru. V rámci vašej reformy sa uvažuje aj o opustení výškovej budovy v Mlynskej doline. Aké s ňou máte plány? – Už sa šíria fámy, že do televízie som prišiel iba preto, aby som sa postaral o túto budovu. Budem sa usilovať, aby sme túto budovu vyčistili, vysťahovali sa z nej do privátnych priestorov, kde sú vyhovujúcejšie podmienky. Do tretieho poschodia sa bude budova využívať naďalej, sú v nej dabingové štúdiá. Záleží na tom, ako sa štát vysporiada s prevodom majetku štátu do vlastníctva televízie. Najradšej by som však tú budovu získal, predal alebo prenajal a všetky peniaze, ktoré by sa takto získali, investoval do rozvoja televízie. To je jediná cesta. Máte politickú podporu, obklopili ste sa spolupracovníkmi, ktorí sú vám blízki. Existuje niečo, čo by vás vo vašom reformnom ťažení zastavilo? – Svojej funkcie by som sa vzdal, keby parlament rozhodol, že STV nebude mať reklamu. Nechcel by som, nevedel a nebavilo by ma riadiť Slovenskú televíziu bez tohto veľmi silného motivačného manažérskeho zdroja. V anglosaských médiách prebehla veľká diskusia o spravodajstve z Iraku. Verejnoprávna BBC prezentovala názory, ktoré boli v rozpore s pozíciou Tonyho Blaira, naopak súkromné televízie v USA zastávali veľmi provládny názor, čo je dosť paradoxné. Vysvetlením môžu byť práve ekonomické záujmy a reklama je istá páka na televíziu. – Rovnako negatívny rozmer by mal aj fakt, keby reklama v STV nebola, a všetko by bolo financované zo štátneho rozpočtu. Najsmiešnejšie je myslieť si, že televízia sa dá zneužiť. Akokoľvek ju však urazíte alebo zneužijete, ona vám to vráti. Musíte k nej pristupovať citlivo, je to dáma, ktorú ak urazíte, zničí vás. Televízia ani riaditeľ televízie nemajú moc, obaja majú vplyv. Televízia má vplyv na tých, ktorí majú moc. Aký je teda pomer medzi vplyvom a mocou u riaditeľa televízie? – Iné je to vo verejnoprávnej televízii, iné v súkromnej. V súkromnej máte peniaze, robíte zisky, to stačí. Vo verejnoprávnej televízii okrem toho, že normálne hospodárite, musíte sa usilovať aj o vzájomný rešpekt u politikov i u divákov. Ide tu aj o určitú prestíž – televízia verejnej služby má najlepších redaktorov, diskutérov, hostí, rozoberá spoločenské témy, robí profesionálne spravodajstvo, je mienkotvorná. To znamená, že pre každého novinára je možnosť robiť vo verejnoprávnej televízii redaktora či moderátora nejakej politickej diskusie v rámci maličkého Slovenska asi vrchol kariéry. Čo znamená verejnoprávna televízia pre občana Slovenska? – Vstupom do EÚ získa STV rozmer, ktorý nebude vlastný nijakej inej televízii, a to, že jej druhý okruh dokáže udržiavať isté kultúrne a národné tradície krajiny. Koncesionársky poplatok sa tak stáva akýmsi prvkom dobrovoľného príspevku na niečo, čo neodvysiela nijaká iná komerčná televízia. A viete prečo? Pre jednu vec: už aj TV Markíza vysielala, síce pred voľbami, záznam z folklórneho festivalu vo Východnej, vysiela programy Business In a pod. Pre mňa ide o isté nebezpečenstvo v tom slova zmysle, že kedykoľvek môže prísť komerčná televízia, ktorá má peniaze, a povedať, že vôbec nepotrebujeme verejnoprávnu televíziu, máme dostatok peňazí na to, aby sme vedeli odfinancovať aj program verejnej služby. Načo je nám potom verejnoprávna televízia? – Práve z tohto dôvodu je kľúčové udržať verejnoprávnu televíziu a koncesionárske poplatky, lebo tá vám dokáže dať ešte viac verejných programov a ešte viac menšinových žánrov. Má na to vyčlenené jedno celé 24-hodinové spektrum STV. Zároveň ponúka ešte jeden komunikatívnejší program. Reforma Slovenskej televízie nespočíva len v znižovaní počtu zamestnancov, v novej programovej štruktúre, ale určite aj v technologickej obnove zariadení. Ako je na tom STV z tejto stránky? – V tejto inštitúcii sa minimálne desať-trinásť rokov neinvestovalo do techniky. Reforma, tá nie je len o programe, ale aj o výmene technologického parku, o zmene organizačnej štruktúry, vzťahov, musí sa zmeniť celá filozofia a úcta k tejto firme. Ak sa postupne uskutoční aj táto technologická reforma, potom sa bude dať rozprávať aj o programe. Preto tvrdím, že potrebujem rok a pol na to, aby som dokázal, že to, čo robím, má zmysel. A buď ma to nechajú dokončiť, alebo nenechajú. Považujem za neseriózne počas priebehu reformy, a súvisí to aj s pripravovaným zákonom o STV, meniť pravidlá hry.
S hosťom SLOVA sa zhovárali Damas Gruska a Martina Nemethová
