Špinavá tvár vojny

Rok po začiatku invázie v Iraku sa stále častejšie objavuje jej špinavá tvár. Okrem „veľkých zlyhaní“ – nenašli sa žiadne zbrane hromadného ničenia a namiesto demokracie prinesenej na amerických hlavniach môže krajinu čakať občianska vojna – sa čoraz častejšie v médiách objavujú aj „malé“, ktoré sprevádzajú vojnu ako takú – zabíjanie civilistov ako pomsta za smrť vlastných vojakov, mučenie väzňov či biznis, ktorý si zo zabíjania urobili niektoré firmy. Nech už zohrala vyhliadka zisku v rozhodovaní sa o začatí invázie akúkoľvek úlohu (prepojenosť politickej a ekonomickej elity v USA naznačuje, že veľkú), niektoré firmy dokázali byť v „predávaní smrti“ veľmi efektívne. Na stránke www.warprofiteers.com, ktorú spravuje organizácia Corporate Watch, je zoznam tých „najlepších“. Začínajú ho zbrojárske podniky (Lockheed Martin, Boeing, Northrop Grumman, General Dynamics, Raytheon, United Technologies), ďalej Haliburton a General Electrics, ktoré majú kontrakty na „rekonštrukciu“ častí irackého priemyslu (hlavne ropného), Science Application International Corporation kontrolujúce médiá, či CSC/DynCorp podnikajúca v oblasti bezpečnosti (čo je eufemizmus pre prenajímanie novodobých žoldnierov). Práve bezpečnostné služby sú jedným z najrýchlejšie rastúcich sektorov irackej ekonomiky. Nenajímajú si ich len vlády – podnikatelia, ktorí prichádzajú po svoj kus koláča do Iraku, sú ochotní platiť za svoju ochranu v povstaním zmietanej krajine omnoho viac, než doma. Irak je preto populárnou destináciou pre mnohých moderných „rytierov šťasteny“. Veľkú väčšinu z nich tvoria peshmerga – bývalí Kurdskí bojovníci zo severného Iraku, ktorí dlhé roky bojovali s Husajnovou armádou. Lepšie platené miesta však zastávajú zahraniční žoldnieri, hlavne z Veľkej Británie a Juhoafrickej republiky. Ide väčšinou o príslušníkov špeciálnych policajných a vojenských jednotiek (niektorí z juhoafrických žoldnierov boli podľa správ v médiách príslušníkmi polovojenských jednotiek režimu apartheidu či jeho tajnej polície). Okupačná správa ich nepoužíva len na ochranu objektov či osôb, ale napríklad aj na vypočúvanie väzňov. Nedávno odhalené prípady mučenia väzňov vedú aj k súkromným firmám najatým na „získavanie informácií“. Rozkvet tohto biznisu v Iraku je taký veľký, že so sebou prináša aj niektoré nečakané a paradoxné dôsledky – v Británii i Juhoafrickej republike sa začína pociťovať nedostatok kvalifikovaného bezpečnostného personálu. Podľa juhoafrického denníka The Sunday Independent v Juhoafrickej policajnej službe, elitnej jednotke 100 mužov, používanej na ochranu vysoko postavených osôb, už polovica z nich požiadala o predčasné penzionovanie a chce odísť do Iraku. Čaká ich tam totiž asi šesťkrát vyšší plat. Dnes je jeden z desiatich ľudí v Iraku, ktorí tam prišli v súvislosti s inváziou, zamestnancom súkromnej firmy. Bohužiaľ, nesvedčí to o rozvoji turistického ruchu či zahraničného obchodu krajiny, ale o privatizácii vojny – boom bezpečnostných služieb je jedným z najvýraznejších znakov. Nie je tiež náhodou, že vo firme, ktorá získala najväčšie kontrakty v Iraku, bol predtým vysokým manažérom Dick Cheney – Haliburton, spolu so svojimi dodávateľmi získali kontrakty za viac ako 8 miliárd dolárov. Je to len špička ľadovca, zároveň však aj znak privatizácie zahraničnej politiky.