Neviem, aké sú súčasné módne trendy. V čase, keď sa nosili či nosia čiapky štítkom dozadu a nohavice dolu široké a hore úzke, je možné, že komusi napadne obúvať si i topánky špičkou dozadu. Ba vlastne to už i napadlo. Najmä tých, ktorí hrdo kričia: „Vpred, priatelia!“ Dôsledkom takzvaného pokroku sú zmätky v učebniciach dejepisu a rozpaky pri pohľade na slovenskú literatúru dávnejšieho i nedávneho obdobia. Veď, o kom hovoriť deťom, keď vari okrem niekoľkých menej známych katolíckych básnikov nemáme spisovateľa, ktorý by nezanešváril naše písomníctvo zotrvávaním na nesprávnych a scestných pozíciách zástancu chudobných a utláčaných.
Už nešťastník Ján Kollár pred vari dvesto rokmi hrmel: „… tam k tomu přichyl se dubisku, jenž vzdoruje dávným až dosavádě časům…“ a vzorní učitelia slovenskej literatúry usilovne vysvetľovali, že tým dubiskom sa myslí Rusko (samozrejme, nie líder politického zoskupenia ANO, ale krajina). Alebo ako si vysvetliť úvahu Ondreja Trávu z Kukučínovej prózy Keď báčik z Chochoľova umrie, ktorý hovorí: „Život kupca nie je ver na závidenie – najmä u nás, v krajine roľníckej, kde kupectvo vzala do rúk kasta ľudí, ktorí ho znížili a zaniesli špinou… V tej chvíli zhnusila sa mu ľudská spoločnosť, ktorá dá šliapať po svojich zákonoch človeku ľahkému, bez všetkých mravných zásad.“ A to, prosím pekne, už vôbec necitujem takého Petra Jilemnického, Fraňa Kráľa, Františka Hečka a ďalších odsúdeniahodných autorov literárnych pamfletov a iných nepodarkov.
Aby bol zmätok ešte dokonalejší, objavujú sa reálne úsilia zasadiť kamsi do minulých storočí aj náš spoločensko-politický život, a územno-správne členenie zanešváriť terminológiou, o ktorej sme si mysleli, že je dávno prekonaná. Nostalgia je zrejme prenosná choroba, pretože až obdivuhodne rýchlo sa preniesla cez rieku Moravu na Slovensko. Tam majú na čele menších územných celkov hejtmanov, ktorí sú súčasťou akejsi rakúsko-uhorskej (presnejšie viac Rakúskej ako Uhorskej) tradície. V slovenských mestách a obciach by zrejme hajtman vyvolával skôr asociácie kozáckeho veliteľa (viď „… tam k tomu přichyl se dubisku…“), alebo prinajmenšom predstavu obecného sluhu.
Možno preto sme siahli ešte hlbšie a na dne truhlice sa objavil – župan. Pravda, niektorí jazykovedci vravia, že slovenská história ponúka skôr slovné spojenie „stoličný pán“, ale zrejme po nezaslúženom zosmiešnení požiadavky „jednej hviezdičky a jednej stoličky“ v Európskej únii je nám župan akýsi sympatickejší. Namiesto stolice, ktorá môže mať i pejoratívny zmysel v súvislosti s vylučovaním, by sa možno skôr hodil názov kreslo, lenže o kreslo sa bojuje skôr v parlamente a vo vláde ako v regiónoch. O čo sa však bojuje vždy, všade a za každých okolností, sú korytá alebo válovy. Veď už na novembrových námestiach sa neraz ozýval známy dutý hlas vyzývajúci vtedajších demonštrujúcich, dnes nezamestnaných slovami: „Utvorte koryto (alebo koridor?)!“ Napriek nespornej popularite tohto názvu mám obavy, že by sa sotva udomácnil. Veď si len predstavte, že by sa okoliu Košíc či Prešova z ničoho nič začalo hovoriť napríklad Východoslovenský válov, alebo krajina pri Trnave by niesla názov Západoslovenské koryto.
Nechajme si teda radšej našich županov. Sú praktickí a teplí najmä v zimnom období. Od názvu ich úradu možno vytvoriť i názvy funkcií ich podriadených: zástupca župana bude sako a tajomník košeľa. A práve k tomuto oblečeniu sa výborne hodia už vyššie spomínané topánky obuté špičkou dozadu.
