Solidarita niečo stojí

Reklama na produkt jednej banky ubezpečuje, že ak si ho kúpime, „staneme sa Dobrým anjelom a nič nás to nebude stáť“. Bingo! Spravíme niečo dobré, prispejeme na charitu, ale nevyjde nás to pridraho, dokonca to budeme mať zadarmo. Peniaze sa predsa dajú využiť omnoho zmysluplnejšie – trebárs na kúpu štýlového značkového oblečenia. Ukázať Slovensku, ako človek o seba dbá, ako je in. Aj podľa Smotánky je dnes v móde práve toto. Charita či solidarita dnes v móde nie sú. Niečo totiž stoja a nedajú sa obliecť. Článok s rovnakým titulkom, ako má tento, by sme pokojne mohli nájsť v konkurenčnom týždenníku alebo v iných mainstreamových médiách. Novinári by nás presviedčali, že sociálna politika, pomoc chudobným, nezamestnaným, či inak lenivým ľuďom nie je zadarmo. Že je štátnym násilím na poctivcoch, ktorí drú od svitu do mrku, a že vynútené prerozdelenie je len legalizovanou krádežou ich ťažko zarobeného majetku. Tento argumentačný verklík je dobre namazaný a jeho melódie ovládame naspamäť aj odzadu. Na stránkach Slova protisociálne mantry nedostávajú priestor. Máme dosť dobrých dôvodov sa s nimi nestotožňovať a polemizovať s nimi. Ale o to tu teraz nejde. Napriek svojim defektom sú neoliberálne odrhovačky v istom zmysle dokonca pravdivé a výstižné. Sú totiž dokonalým odrazom doby, v ktorej žijeme, alebo možno ešte lepšie by bolo povedať, že túto dobu na svoj obraz dokonale formujú. Je to doba dravcov, doba úspešných, doba novodobej šľachty, kde len hlúpi strádajú a kde sa pojmy ako kolektívna zodpovednosť, súcit a solidarita jednoducho nenosia. Plané sťažnosti však nepomôžu. Pravici jednoducho treba dať za pravdu v tom, že solidarita nie je v nijakom prípade zadarmo. Ale nie je jedinou možnosťou ľavice túto pravdu relativizovať. Technokratická sociálna demokracia síce naďalej môže tvrdiť, že redistribúcia je vlastne „investícia“ do spoločnosti a že je teda aj na prospech tým, ktorí na ňu najviac prispievajú. Vykastrovaná ľavica môže ďalej pragmaticky dôvodiť, že polarizovaná a chudobná spoločnosť je rozbuška a hrozba pre demokraciu, teda pre aj pre bohatých. Úlohou poctivej ľavice (keby na Slovensku dáka bola) by však nemalo byť defenzívne forsírovať ekonomizujúce prospechárske argumenty o tom, že napokon sa solidarita vypláca. Tieto síce môžu byť pravdivé a z prvoplánového hľadiska verejnej mienky aj úspešnejšie. Dlhodobo však treba v spoločnosti kultivovať pocit vzájomnej zodpovednosti a nezištného sociálneho cítenia. Netreba zahmlievať, že solidarita niečo stojí. Treba však presviedčať, že už z princípu stojí za to.