Sociálnodemokratický model alebo stratená príležitosť? (5)

Prinesie hospodárska politika novej vlády výrazné zmeny? A ako sa Ficova exekutíva naozaj postaví k daňovej politike? Hospodárstvo V tejto časti Programového vyhlásenia vlády (PVV) je rukopis HZDS najčitateľnejší, no nie je proti gustu ani SMER-u. Ficovi i Mečiarovi nie sú vzdialené štátne zásahy do hospodárstva; z rokov 1994 – 1998 si pamätáme definovanie strategických podnikov, milionársku daň, ekonomickú dimenziu diplomacie, rôzne podporné politiky (napr. podpora exportu, zaostávajúcich odvetví a pod.). Je prirodzené, že hospodárska politika má podporovať hospodársky rast, no nechcem robiť závery z toho, že PVV odhaduje nižšiu dynamiku hospodárskeho rastu na nasledujúce roky ako napríklad NBS. Nižšia dynamika hospodárskeho rastu môže spomaliť reálny konvergenčný proces, no toto spomalenie hospodárskeho rastu môže mať viaceré príčiny. Z vnútorných to môže byť politika NBS, rozpočtová politika a pod. I keď miera rastu HDP je dôležitá, nepovažujem ju za najdôležitejší hospodársky ukazovateľ, resp. je iba jedným z nich. Rovnako dôležité je, ako sa tento rast dosahuje (náklady rastu), aké sa ním generujú pracovné príležitosti (rast zamestnanosti) a ako sa ním vytvorený produkt rozdeľuje (zmenšovanie alebo rast nerovností). Sociálnodemokratická politika nie je posadnutá rastom ako takým. Tzv. jobless growth, ktorý negeneruje dosť nových pracovných príležitostí a ktorý je založený na nízkych mzdách, je nezdaňovaný, resp. zdaňovaný nízkymi daňami, takže neprispieva na moderný sociálny štát, nemôže byť ideálom sociálnej demokracie a vyhovuje iba tej časti podnikateľskej sféry, ktorá je krátkozrako pažravá. V predchádzajúcej časti som argumentovala, že hlavnou prioritou PVV by mala byť zamestnanosť. Za jej dosiahnutie by mali niesť prvoradú zodpovednosť tzv. ekonomickí ministri, predovšetkým ministri hospodárstva a financií. Od nich čakám, že budú analyzovať faktory tzv. „jobless growth“, ktorý u nás prevažne prebiehal, a navrhnú, ako usmerňovať hospodársky rast tak, aby generoval väčší počet pracovných príležitostí. Ministerstvo hospodárstva by si malo preto určiť poradie dôležitosti priorít. Podpora začínajúcich malých a stredných podnikov Podpora začínajúcich malých a stredných podnikov a mikropodnikateľov, napr. odstupňovaná podľa počtu nových pracovných miest, ktoré vzniknú v prvých rokoch, si vyžaduje politiku na podporu rizikového kapitálu a úzku kooperáciu s bankovým sektorom, počnúc SZRB a Eximbankou. Okrem počiatočného kapitálu je pre začínajúcich podnikateľov potrebné zlepšiť mnohé iné veci a napr. kvitovať zámer znižovať administratívnu náročnosť pri štarte v PVV. Podpora investícií Pokračovanie v udržiavaní priateľského prostredia pre zahraničných investorov v žiadnom prípade neznamená, že ich treba preplácať ako doteraz: nastavenie investičných stimulov je iracionálne, deformuje podnikateľské prostredie, vyberá víťazov podľa najlepšieho vedomia vlády, a nie podľa prirodzeného rozhodnutia trhu, poskytuje priestor na korupciu a z hľadiska nákladov na vytváranie nového pracovného miesta je niekoľkonásobne drahšie ako napr. v malom a strednom podnikaní. Ale záväzok PVV „zrovnoprávniť domácich investorov“ so zahraničnými investormi a ubezpečovanie zahraničných investorov ministrom Jahnátkom, že ich výhody zostanú zachované – nevieme, či staré alebo nové – nás musia viesť k ostražitosti. Podpora konkurencieschopnosti Tu by sa Fico mohol zhodnúť s Dzurindom, no nemal by sa. Rozhodujúce totiž je, ako sa konkurencieschopnosť dosahuje. Hospodárstvo SR nemôže byť inak ako otvorené a exportne orientované – je to dané jeho ekonomickým rozmerom. Preto má byť konkurencieschopné. Otázkou je, ako sa stať konkurencieschopnejším? Fiškálnym dumpigom, t. j. daňovou konkurenciou a dotáciami do podnikovej sféry, i keď podľa pravidiel poskytovania štátnej pomoci v EÚ? Sociálnym dumpingom, t. j. nízkymi mzdami, nízkou ochranou zamestnanca, dlhým pracovným rokom? Environmentálnym dumpingom? Alebo sa dosahuje vysokou produktivitou práce vyžadujúcou investície do vzdelania, do inovácií, do vedy a aplikovaného výskumu a správaním sa podniku k zamestnancovi ako k „najdôležitejšiemu kapitálu“? A priaznivým podnikateľským prostredím, v ktorom je uspokojivá vymáhateľnosť práva, nízka administratívna náročnosť, minimálna korupcia a pod.? Nová vláda a jej vyhlásenie na väčšinu z týchto otázok nedáva odpoveď. Hospodárska diverzifikácia V oblasti diverzifikácie a minimalizácie hospodárskej zraniteľnosti SR PVV identifikuje ako kľúčovú energetickú zraniteľnosť slovenského hospodárstva. Možno s ním súhlasiť, že energetická bezpečnosť SR je nízka: je daná jednostrannou závislosťou od dovozu ropy a plynu z Ruskej federácie, ďalej vysokou energetickou náročnosťou sektora podnikov a sektora domácností – a porastie vyradením časti kapacít jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. No PVV ignoruje iné prvky zraniteľnosti a potreby diverzifikácie. Mám tu na mysli prílišnú závislosť slovenského hospodárstva od niekoľkých odvetví sekundárnej sféry (predovšetkým automobilový priemysel), poddimenzovaný sektor služieb a štvrtý sektor (veda a vzdelanie), nedostatočne rozvinuté malé a stredné podnikanie atď. Pri vysokej otvorenosti slovenského hospodárstva si oveľa väčší priestor vyžaduje predvídanie rizík z vonkajšieho hospodárskeho rozvoja. Nemám na mysli iba nový skokový rast cien energií (podľa katastrofického scenára Standard and Poor´s by ropa mohla zdražieť až na 250 USD za barel), no i možnú destabilizáciu svetového hospodárstva, ktorej základom sú existujúce nerovnosti (USA – Čína, India a pod.) a ktorá môže mať veľmi negatívny vplyv na európske hospodárstvo a hospodárstvo SR. Energetika R. Fico nikdy nemal ďaleko k Mečiarovi v otázke strategických podnikov (rovnako ako napr. v dostavbe Mochoviec). Sú tu dve ideologicky nezmieriteľné stanoviská: neoliberálne, podľa ktorého je štát ex definitione horší vlastník čohokoľvek a Ficovo-Mečiarovo stanovisko proti privatizácii strategických podnikov. (Predpokladám, že pod strategickými podnikmi má PVV na mysli podniky poskytujúce služby vo všeobecnom záujme, hoci možno mu ide o skoro identický zoznam, aký bol v Mečiarovom zákone). Otázka, či štát takéto podniky má alebo nemá vo svojich rukách, je dôležitá, no dôležitejšie je, či sa zabezpečí plnenie ich povinností takým spôsobom, ako ich formulujú direktívy EÚ (plynulosť služieb, univerzálnosť, kvalita, cenová dostupnosť, ochrana spotrebiteľa a pod.). Vrhať sa strmhlav do odkupovania 60 percent podielu elektrární od Enelu je prinajmenšom predčasné. Tu možno poradiť pokračovať v rokovaní napr. o cenách, o nových investíciách (ENEL-u, MOL-u) napríklad do energií z obnoviteľných zdrojov, ako sa napr. zaväzujú resp. investujú ropné spoločnosti ako BP, SHELL atď. Podľa HN.online sú zisky spoločností v biznise s elektrinou väčšie v distribučných spoločnostiach a ich náklady sa na tvorbe cien podieľajú väčším dielom ako výroba elektriny. Medzery sú v cenotvorbe, za ktorú nesie zodpovednosť regulačný úrad – a pre sektor domácností (a čiastočne i podnikateľov) – v daňovej politike. Korektné vzťahy s podnikateľskou sférou Tie by mali zahŕňať nefinančný i finančný sektor, zahraničných i domácich podnikateľov. Podpora súťaže, postihovanie praktík zo zneužívania prevahy na trhu, liberalizovanie trhov a efektívna regulácia sú žiaduce. No netreba sa pozrieť pozornejšie i na niektoré finančné skupiny a ich rastúcu moc v hospodárskom a dokonca i vo verejnom sektore? PVV si, žiaľ, takéto zámery – v rozpore so sociálnodemokratickou politikou – nekladie. Pritom bol to práve R. Fico, ktorý nešťastne obvinil európskych socialistov, že sú v područí medzinárodných korporácií. Od vlády s dominanciou SMER-SD by sme tiež čakali, že explicitne podporí všetky iniciatívy smerujúce k zlepšeniu správania sa podnikov, podnikateľskú etiku, sociálnu zodpovednosť podnikov a pod. Nová vláda by mala propagovať model podnikania (tzv. stakeholder model), v ktorom podnik v rozhodovacom procese berie do úvahy záujmy všetkých účastníkov (vlastníkov, zamestnancov, regiónu, spotrebiteľov a pod.) na rozdiel od dnes dominujúceho modelu podnikania, ktorý zohľadňuje iba záujmy vlastníkov a/alebo manažmentu (tzv. shareholder model). Vlastníctvo – ako sme sa naučili – je totiž spoločenský vzťah, je to i záväzok voči spoločnosti. Vedomostná ekonomika PVV sa hlási k podpore „vedomostnej ekonomiky“. Žiaľ, investície SR do vedy a výskumu patria medzi najnižšie medzi štátmi OECD a EÚ. Podľa OECD v r. 2005 do vedy a výskumu najviac investovalo Švédsko a Fínsko: 3,98 percenta a 3,49 percenta HDP. Zámer PVV dosiahnuť 1,8 percenta HDP investícií do vedy a výskumu z verejných zdrojov je náročný v porovnaní s dnešnou situáciou, no v medzinárodnom meradle to tak nie je. Zdrojom investícií do vedy a výskumu môžu byť i podniky: Podľa Európskej komisie v r. 2002 sa podnikateľská sféra podieľala na investíciách do vedy a výskumu podielom 55,6 percenta v EÚ, v USA 63,1 percenta a v Japonsku 73,9 percenta (FT, 24/10/05). Prečo sú také rozdiely? Sú podniky USA a Japonska vystavené väčšej konkurencii a to ich núti viac inovovať a preto investovať do „výroby“ nových poznatkov? Možno čiastočne. No okrem toho vlády používajú i efektívnu daňovú stimuláciu investícií podnikov do vedy a výskumu, do vzdelania (napr. i do učňovského vzdelania) a pod. Čo je rozumné: nezdaňovať dividendy alebo tieto investície? Žiaľ, PVV si takúto otázku nekladie. Autorka je prezidentka Progresívneho fóra (Pokračovanie v budúcom čísle)