Sociálnodemokratický model alebo stratená príležitosť? (2)

Podľa slovenských sociológov E. Kvapilovej a D. Gerberyho základný prístup k sociálnym reformám v SR od roku 2002 bol založený na presvedčení, že je potrebné prinútiť ľudí participovať na svojej inklúzii. Podľa nich tomu odpovedali i nástroje politiky trhu práce (ako i nástroje mnohých iných politík). Neoliberáli tvrdia, že ľudia sú nezamestnaní z lenivosti. Preto Miklošova sociálna politika (ktorej vykonávateľom bol Ľ. Kaník) bola riadená heslom „Pracovať sa oplatí“. Lenže táto politika nemohla byť účinná z dvoch dôvodov. Po prvé: tvrdá politika biča (zníženie dávok v nezamestnanosti a dávok sociálnej pomoci a podobne) bola doplnená málo účinnou politikou medu (nízka mzda versus vysoké náklady napríklad na dochádzku do zamestnania a podobne vyraďovali automaticky desaťtisíce z možnosti sa zamestnať). Po druhé: takáto politika mohla byť účinná iba za predpokladu dostatočnej ponuky práce na trhu. A ponuka práce predstavovala desatinu až dvadsatinu dopytu po práci – naviac popri existujúcich geografických a kvalifikačných diskrepanciách medzi dopytom a ponukou práce. Mantrou neoliberálov je i „flexibilita trhu práce“. Flexibilita v ich interpretácii – je ľahkosť najímania a prepúšťania z práce („hiring“ a „firing“). Takto úzko interpretovaná flexibilita trhu práce sa stáva predmetom záujmu zamestnávateľa a predmetom odporu zamestnancov v podmienkach vysokej nezamestnanosti (vysokej prevahy dopytu nad ponukou práce). Rázne zoškrtanie ochrany zamestnanca v Zákonníku práce pod hlavičkou „flexibility trhu práce“ bolo dôsledkom neschopnosti politiky predchádzajúcej vlády dosiahnuť priaznivejšie výsledky v raste zamestnanosti a skutočnom znižovaní nezamestnanosti. Bez výraznejšieho pokroku v raste zamestnanosti môže byť obmedzovanie miklošovskej „flexibility trhu práce“ neproduktívne. Je otázne, či by bolo riešením kopírovať napríklad dánske skúsenosti kombinácie flexibility a sociálnej ochrany v prípade nezamestnanosti – takzvanej „flexsecurity“? Programové vyhlásenie vlády (PVV) sa k tejto možnosti nevyjadruje. Treba si však uvedomiť, že účinnosť „flexsecurity“ – okrem mnohých iných predpokladov – predpokladá aspoň polovičnú mieru nezamestnanosti ako je u nás. Inak je finančne ťažko udržateľná. To znova podčiarkuje nutnosť postaviť ako prioritu číslo 1 zamestnanosť. Vzdelanie I. Mikloš (I. Mikloš: Reformy vedia robiť aj ľavičiari. O Ficovi to neplatí. HN online, 2.6.2006) vyzdvihol „ľavicového a pritom veľmi proreformného politika“ Tony Blaira za spoplatnenie školstva. Dodal: „A neurobil to preto, že je to pravicový návrh, ale preto, že je rozumný“. Ešte v roku 2003 (pred novým zvýšením ročných poplatkov na britských univerzitách k 1. septembru 2006) bývalý minister školstva Charles Clarke povedal: „Triedno – sociálne rozdiely medzi tými, ktorí vstupujú do vzdelávacieho procesu vyššieho stupňa, sú národnou hanbou. Študenti pochádzajúci zo stredných vrstiev idú na univerzitu trikrát častejšie ako tí, ktorí pochádzajú z chudobnejšieho prostredia“. Možnosť získať pôžičku na štúdium túto nepriaznivú štatistiku nerieši. Zadĺženosť chudobnejších študentov vo Veľkej Británie od roku 1998 vzrástla dva a polkrát a je v priemere o 43 percent vyššia ako u študentov z lepšie situovaných rodín. Rastúci dlh a neistota, či sa po skončení štúdií podarí získať „job“, odrádzajú od univerzitného štúdia. Podľa The Guardian (10.08.2006) pravdepodobnosť zapísať sa na univerzitu pre mladých chlapcov a dievčatá z vyšších príjmových skupín je viac ako 50 percent, z chudobnejších rodín – 10 percent. A ako britský denník dodáva: univerzity sa rozrastajú ako „uzatvorené dielne plné hlúpych detí zo strednej vrstvy“. Chvalabohu, že Fico odskočil od „tretej cesty“ a v otázke nespoplatňovať vysokoškolské štúdium – záväzok v programového vyhlásenia vlády – to platí viacnásobne. Vzdelanie je kľúčové z hľadiska možnosti získať „slušnú prácu“. Je kľúčové z hľadiska sociálnej inklúzie. Vytvára predpoklady pre kompetentnejší prístup k zdraviu. Atď., atď. Iba civilizovaná vzdelaná spoločnosť môže naozaj napĺňať základné ľudské a európske hodnoty. Vzdelanie nie je ako ktorýkoľvek iný tovar: dostupný iba tomu, kto si ho môže dovoliť kúpiť. Je to respektíve treba ho interpretovať ako verejný statok: z dostupnosti k nemu nemožno nikoho vylúčiť. Isteže je otázkou, či takto možno interpretovať každé vzdelávanie. Pochybnosti by však nemali byť u hlavného vzdelávacieho cyklu (základné, stredné, denné vysokoškolské štúdium). Slovensko – v rozpore s tým, v čom sa, respektíve sme sa, utvrdzovali – nepatrí v európskom meradle k žiadnym šampiónom vo vzdelávaní. Má jedno z najnižších percent populácie s terciárnym vzdelaním, jedno z najnižších percent s celoživotným vzdelávaním, v úrovni vzdelávania (predovšetkým vysokoškolského) nemôže súťažiť s poprednými západnými univerzitami. „Narobenie“ univerzít v rokoch Dzurindovej vlády (zabudli už, ako kritizovali Mečiarove univerzity v období 1994-1998!) situáciu iba zhoršuje. Vzdelávací proces je nepružný, ani nereaguje na potreby trhu, namiesto toho, aby ich predvídal. Je odtrhnutý od praxe, od spolupráce s podnikateľskou sférou (učňovské a vysoké školstvo) – a výsledkom je, že ani poddimenzované zdroje na jeho financovanie nie sú vynakladané dosť efektívne. Flexibilita trhu práce zahrnuje aj iný rozmer, ktorý sa v rétorike Dzurindovej vlády ignoroval – a to profesnú flexibilitu, ktorá vyžaduje dobre rozvinuté a diverzifikované možnosti rekvalifikácie, trainingu – formou rôznych kurzov – i pre najťažšie zamestnateľnú vrstvu – dlhodobo nezamestnaných so základným vzdelaním. Časť o vzdelávaní PVV (a žiaľ ani prvé kroky vlády konkrétne paušálne 10-percentné krátenie výdavkov v rozpočte roku 2006) nepresviedčajú dostatočne, že vzdelanie je prioritou číslo 2 novej vlády. Slohovú úlohu o slovenskej Lisabonskej stratégii vypracovali už usilovní a nepochybne sčítaní mladí poradcovia ministra I. Mikloša na ministerstve financií. Ficova vláda ju musí radikálne prepracovať – musí to byť stratégia prechodu na konkurencieschopnú vedomostnú ekonomiku, založenú na dlhodobom udržateľnom raste vo všetkých troch zložkách: ekonomickej, sociálnej a environmentálnej, ktorá umožní „slušnú prácu“ a sociálnu inklúziu. Ale vedomostnú ekonomiku (či ekonomiku založenú na poznatkoch) nestačí iba propagovať, treba ju realizovať. A prvoradú úlohu musí zohrávať vzdelanie: jeho úroveň, dostupnosť a využiteľnosť. Ak tu vláda zlyhá, zlyhá v kritickom bode Lisabonskej stratégie. Zdravie Európska sociálna charta (1996, revidovaná v roku 1999, SR ratifikovala chartu z roku 1996 a je signatárom revidovanej charty z roku 1999, zatiaľ ju neratifikovala) zaručuje univerzálnu dostupnosť každého k zdravotníckym službám, kladie dôraz na prevenciu, zdravé prostredie, ochranu zdravia pri práci a ochranu materstva. EÚ nemá spoločnú zdravotnú politiku, no formuluje určité spoločné zásady a usiluje o koordináciu národných politík prostredníctvom otvorenej metódy koordinácie. Základným princípom zdravotníckej starostlivosti v EÚ je univerzálna dostupnosť k nej. Je to v markantnom protiklade napríklad s politikou v USA, ktorá neumožňuje asi 46 miliónom Američanov dostupnosť k zdravotníckej starostlivosti. Podľa OECD Health Data 2006 výdavky na zdravotnú starostlivosť vzrástli medzi rokmi 1990-2004 vo všetkých členských štátoch OECD (s výnimkou Fínska) v priemere zo 7 percent HDP na 8,9 percenta HDP a pravdepodobne porastú ďalej, pretože starnutie populácie s vyššími nárokmi na zdravotnícku starostlivosť je faktom, ako i nové liečebné metódy, ktoré sú spravidla drahšie ako staré liečebné metódy. Zdravie by malo byť prioritou PVV číslo 3: je predpokladom vzdelávania sa a neskôr zamestnania sa jednotlivca. Je predpokladom dosahovania vysokej produktivity práce (v USA sú to podniky, ktoré poisťujú svojich zamestnancov u zdravotných poisťovní), je predpokladom znižovania výdavkov v zdravotníctve (najlacnejšie je predchádzať ochoreniu). Zdravie sa nemôže redukovať na zdravotnú starostlivosť, je komplexnejšie. Takýto komplexnejší prístup v čas-ti o zdravotníctve chýba. Znovu zapracoval úzky rezortný škriatok. Kto a čo urobí pre zdravie spoločnosti a ako bude k tomu vláda motivovať okrem verejného sektora jednotlivca, médiá, nevládny sektor, podnikateľov a tak ďalej nevieme. Treba zaujať postoj k politike nemocenských dávok, ktorá nominálne znížila chorobnosť, ako si tlieskal Ľ. Kaník, no ktorá bude mať dlhodobý mimoriadne negatívny dopad na zdravie. No i k nízkej mzdovej úrovni, ktorá núti k zvýšenému pracovnému nasadeniu (dve zamestnania, nadčasy a podobne) a vedie k ohrozeniu zdravia a dlhodobo nie je „požehnaním“. Zavedenie ako ani zrušenie „Zajacových“ dvadsaťkorunáčok, či 20 korún za recepty finančné ťažkosti v zdravotníctve neriešia, respektíve podstatne nezhoršujú. Nepochybne od ich zavedenia sa čakalo, že budú mať markantnejšie sekundárne účinky na šetrenie výdavkov v zdravotníctve. Skutočnosť nepotvrdila očakávania. V roku 2004 spotreba liekov klesla, no už v roku 2005 medziročný rast dosiahol až 13 percent (podľa SME, 23.11.2005: Spotreba liekov a hospodárnosť). Podľa ročenky OECD SR v roku 2006 vynakladala na zdravotníctvo 5,9 percenta HDP a na rebríčku bola spomedzi štátov OECD druhá odspodu (pod ňou je už len Kórea s 5,6 percenta). Podľa výdavkov v zdravotníctve na hlavu (spolu verejných a súkromných) je SR tretia odzadu. Je to argument pre zvýšenie výdavkov do zdravotníctva? Dostalo sa zdravotníctvo pod kritickú hranicu, keď finančne limitovaná dostupnosť k zdravotníckym službám a finančne limitovaná úroveň poskytovania zdravotníckych služieb môžu mať vážne dopady na zdravie? Existujú o tom kvalifikované štúdie? Ak nie, postará sa o ich vypracovanie nová vláda? Dzurindova vláda sa rozhodla „splniť päťročnicu za štyri roky“: jej mantrou sa stalo zavedenie eura v roku 2009. Tomuto podriadila všetko ostatné. Prečo, môžeme sa dovtípiť, vykladať si to po svojom. Čo si asi povedali guvernér Šramko v prvom rozhovore s Počiatkom a Ficom, že toho druhého o eure v roku 2009 presvedčili? Euru 2009 za Dzurindovej vlády sa podriadili výdavky do vzdelania, vedy, zdravia, budovania infraštruktúry, podpory malého a stredného podnikania a podobne. Všetko nasvedčuje, že takáto politika bude pokračovať. Nutnosť zvýšenia výdavkov do zdravotníctva vôbec nie je v protiklade s nutnosťou ich efektívneho vynakladania. Hovorievala som (ako ministerka financií), že dávať do nereformovaného zdravotníctva nové finančné zdroje je ako liať vodu do deravej kade. Zajacova reforma podľa prieskumu IVO z roku. 2005 sa vo verejnosti zo všetkých reforiem predchádzajúcej vlády hodnotila najnepriaznivejšie: 74 percent ju hodnotilo ako zlú, ktorú bude treba zásadne revidovať. Hodené zdravotnícke plášte namiesto rukavice bývalému premiérovi pri návšteve fakultnej nemocnice koncom marca tohto roka, emigrácia mladých lekárov a zdravotných sestier do ČR, Veľkej Británie a inde potvrdzujú, že frustrovaný nie je iba pacient. Dosiahla Zajacova reforma „aspoň“ zámer zvýšiť efektívnosť vynakladaných výdavkov? V liekovej politike ako ukazuje porovnanie rastu výdavkov 2005/2004 sa rast výdavkov nepodarilo zastaviť. Podnikateľské, t.j. ako sa očakáva – racionálnejšie správanie má priniesť komercionalizácia zdravotníckych poisťovní a zdravotníckych zariadení. Odhliadnime od podozrení, ktoré „hodili“ do tváre M. Dzurindu zhromaždení vo Fakultnej nemocnici, že sa odpredávajú najlukratívnejšie časti zdravotníckych zariadení vopred určeným privatizérom (hlavná metóda privatizácie za Mečiara bola rovnako predmetom ostrej kritiky politických strán tvoriacich predchádzajúcu vládu počas ich opozície v rokoch 1994 – 1998). Odhliadnime od toho (a to už je ťažšie), že zdravotnícke zariadenia do značnej miery ovládli 2 – 3 finančné skupiny, pre ktoré je podnikanie v zdravotníctve ako podnikanie na ktoromkoľvek inom čiastkovom trhu. Napokon umožnila im to Zajacova reforma a jeho presvedčenie, že zdravie je rovnaký tovar ako ktorýkoľvek iný. Nie je to tovar ako každý iný a je na to veľa dôvodov. Jedným z nich je, že medzi „kupujúcim“ (pacientom) a „predávajúcim“ (poskytovateľom zdravotníckej starostlivosti) existuje informačná asymetria: viem posúdiť, že tento kabát je na moju mieru, či spĺňa moje nároky na kvalitu, farbu a podobne, ale či bola dobre diagnostifikovaná moja choroba a dobre navrhnutá terapia, viem posúdiť iba zriedka. Moja ochrana ako „kupujúceho“ musí byť v tomto prípade neporovnateľne väčšia. Posilnenie verejnej kontrolnej funkcie (aspoň v zámere) bolo a je nepochybne správne, treba však ísť ďalej, napríklad zavedením určitých normatívov. Autorka je prezidentkou Progresívneho fóra (Pokračovanie v budúcom čísle)