Ivan Kolenič (1965). Vyštudoval SUPŠ v Bratislave. Vydal básnické zbierky: Prinesené búrkou (1986); Rock and roll (1990); Pôvabné hry aristokracie (1991); Slasti anarchie (1993); Korienky neviditeľnosti (1994); Nespíš a nežne zapieraš (1997). Prózy: Mlčať (1992); Porušenie raja (1993); Ako z cigariet dym (1996); Jeden úsmev stačí (1999). Žije v Bratislave. Na voľnej nohe. Čítaš literárne časopisy? Veľmi málo, sporadicky. Asi iba keď tam mám nejakú svoju vec alebo keď ma niekto upozorní, že tam nájdem niečo zaujímavé. Napriek tomu, že slovenská literárna kritika ťa nemá príliš v láske, zdá sa, že takým alebo onakým spôsobom uznáva tvoj talent. Berieš kritikov vážne? Ani jedného. Keď ma nemajú radi, to je ich problém – ani ja ich nemám rád. Pre mňa je najdôležitejšie len to, či sa moja knižka páči ľuďom, či si ju kúpia a či si v nej nájdu dačo pre seba. Ak nejaký kritik má s tým problém, tak nech si vytrie zadok. Takže máš pocit, že človek, ktorý kupuje Koleniča, vie, čo kupuje. Myslím si, že môj čitateľ je inteligentný človek. Už funguješ ako značka… Určite. (Smiech) Podaktorí ťa zaraďujú k literárnej skupine, ktorá si s obľubou hovorí „barbarská generácia“. Ako to vnímaš ty sám a ako to vníma barbarská generácia? Barbarská generácia je barbarská tým, že nevie písať, a kto nevie písať a píše, je barbar. To je jednoznačná vec. To, že ma k tejto generácii priraďujú, je jedno velikánske nedorozumenie, ktoré sa so mnou vlečie. To, že patrím k barbarskej generácii, som sa o sebe dočítal už aj v nejakých antológiách. Ja sa ospravedlňujem všetkým svojim čitateľom, ja nemám nič spoločné s barbarskou generáciou. To všetko vymyslel Ján Litvák, ktorý proti mojej vôli zaradil moje meno do ich smiešneho spolku. Ja som sa tam nikdy nehrabal, nikdy som tam nehcel byť. Janko, prepáč, ja k vám naozaj nepatrím. Ja sa absolútne dištancujem. Nemáš niekedy pocit, že stagnuješ? Ja tomu slovu nerozumiem. Robím to, čo ma baví, a hotovo. Teraz som nerobil strašne dlho nič. Nechcelo sa mi a basta. Ako dlho? Posledná knižka mi vyšla v deväťdesiatom deviatom. Potom sa mi nechcelo písať. A nieže písať – nechcelo sa mi robiť vôbec nič. Možnože ani žiť. Nemyslím si, že nepísať znamená stagnovať. Skôr som sa pýtal na to, či nemáš pocit stagnácie pri písaní… Nemám ten pocit. Niekde som to o sebe počul aj čítal, ale ja nemám ten pocit. Niektorá knižka sa vydarí, iná zas nie. Ale práve v tom je to: mám rád experiment a skúšam. Bol by som strašne rád, keby každá moja knižka bola úplne iná. Nie vždy sa to podarí. Keď píšeš knižku, tak máš predsa pocit, že to robíš najlepšie, ako len vieš. Predsa nevydám z rúk niečo, na čom by bolo vidno, že stagnujem. To by bola hovadina, nie? Ktorú zo svojich kníh máš rád najmenej? Ktorú by si prepísal? To by bol úder pod pás pre tých, ktorí si ju kúpili. (Smiech, zdvihnuté obočie.) Neprezradím ti to. Určite niektoré mám radšej, niektoré menej. Keby som povedal, ktorú nemilujem, a čitateľ by práve tú mal najradšej… no vieš si predstaviť, čo by sa stalo? (Úsmev.) Hoci treba povedať, že ani jedna z mojich kníh nie je zlá… Tak aspoň prezraď to, či tá tvoja „neobľúbená“ kniha je zbierka básní alebo próza… Je to kniha básní. (Namrzený výraz.)
A teraz niečo iné. Kedy sa žilo Koleničovi-spisovateľovi lepšie: za socializmu alebo dnes, v časoch slobody slova a trhového hospodárstva? Vždy sa mi žilo rovnako. Ja si žijem svoj život. Nemal si za komunistov ťažkosti s vydávaním básní? Už tú prvú knižku, ktorá mi horko-ťažko vyšla, zosekali, zredigovali, scenzurovali… Ktorú? Prinesené búrkou. Dnes by ju už asi nebol problém znovu vydať. V pôvodnej verzii, čo povieš? S Olegom Pastierom chystáme reedíciu mojich štyroch kníh. Dúfam, že všetko dobre dopadne, veľmi sa na to teším. Počul som, že sa tvojho nového rukopisu ujalo vydavateľstvo Slovart… Je to próza a volá sa Daj zbohom básneniu. V čom je iná ako tvoje predchádzajúce prozaické pokusy? Každá moja knižka je iná ako tá predošlá. Možnože je to velikášstvo, ale ja si to naozaj myslím. Každú knihu sa usilujem napísať inak. No a táto nová vec bude… Kurník, mám o tom hovoriť? Pravdaže. Konečne som sa dostal do tímu ľudí, ktorých vydávanie kníh naozaj baví a z ktorých cítiť, že sú to profesionáli. Som teda nesmierne rád, že môžem vydať knihu vo vydavateľstve Slovart, ktoré s rukopismi zaobchádza naozaj na úrovni. Kniha by mala vyjsť niekedy na jar. Asi v apríli, či kedy. Teším sa ja a teší sa aj vydavateľ. Táram sprostosti. To robí ten diktafón. Keď mám pred sebou mikrofón, tak trošku neviem rozprávať… Ale napíš to celé normálne. Tak, ako som to povedal. Napíšem. Hovorme teraz o zbierke básní Na výslní, ktorá vyšla minulý rok vo vydavateľstve Ikar. Ťažko sa mi hovorí o knihe, ktorá vyšla len prednedávnom. Stanovisko k nej by som vedel zaujať po roku, po dvoch, keď si ju spätne prečítam. Ivan, dokážeš oddeliť, odmyslieť autora kvalitných textov od jeho politických názorov? Napríklad Štefan Moravčík v istom období „používal“ svoj básnický talent na to, aby sa, takpovediac, dosť nepríjemným spôsobom vyjadroval k politickému dianiu. Možno ani nie ten jeho spôsob bol nepríjemný, ale to, že sa priklonil k házédeesákom vyznačujúcim sa poklesnutou politickou kultúrou… Házetdées nie je moja strana. Čo sa však týka Štefana Moravčíka, rád by som povedal, ak mi to odpustí, že mojím životným šťastím je, že som stretol také „zvíra preukrutné“, ako to o sebe rád vravieva. Myslím si, že ak je na Slovensku niekto čistokrvný básnik, tak je to práve Štefan Moravčík. Považujem ho za mimoriadne veľkú slovenskú osobnosť. (Sledovanie čašníčky.) Evička? (Bokom, pošepky.) Tá má sexepíl, čo? Štefan Moravčík ma naučil chápať poéziu ako hru, a nie ako bolehlav. Števo nemá rád nejaké literárne ťažoby a ja tiež nie. Čo to je tá „literárna ťažoba“? To je celá európska filozofia. Teda mám na mysli tú, ktorá je jednoznačne mlátením prázdnej slamy. Ale to by sme už išli do vecí metafyzických a to by som ja veľmi nerád. Ale Štefan mi dúfam odpustí, a možnože bude aj rád, že sme od bežnej poézie prišli až po metafyziku práve kvôli nemu. Dá sa povedať, že povinnosťou spisovateľa je obratne klamať svojho čitateľa. Často však hrozí, že spisovateľ oklame aj sám seba. Vieš presne rozlíšiť, kedy sa už oklamávaš? To je strašné klišé, čo hovoríš. (Prekvapený výraz.) Vlastne tej otázke ani nerozumiem. Podľa mňa spisovateľ nikoho neklame, len sa štylizuje. Štylizuje sa, pretože vytvára umelecké dielo. Ak píšem knižku v prvej osobe, tak niektoré veci nadsadím, iné zas podsadím. Príbeh musí mať šťavu. Ak to má byť srdcervúce, tak nech je. Ak to má byť akčné, tak potom nech je to čo najakčnejšie. Neznášam nudné knižky. Neznášam nudné umenie.
Neuvažoval si o tom, že by si napísal rozprávkovú knižku, fantasy či science-fiction? Ježišmária, ja stále píšem fantasy. Celý môj život je fantasy. Rozprávku nie. Nemám deti. A rozprávky ma nebavia. Nechcel by si si nájsť nejaké pravidelné zamestnanie, ktoré by ozaj slušne vynášalo, čo ja viem, šiel by si robiť manažéra? Alebo čo takto písať radšej bestsellerové romány? A ja nepíšem bestsellery? (Smiech.) Svojím spôsobom… Možno. Moje pokusy o zamestnanie stroskotali, až som si jedného dňa povedal, že to už ďalej nebudem skúšať. Písanie je moje zamestnanie. Keď sa ma niekto pýta, či mám z toho radosť, nuž, neviem. Nemám z toho radosť. Je to moja práca. Niekedy je to veľmi ťažká vec. Ráno sa zobudiť, keď máš nejaký termín, a niečo napísať… Myslím si však, že som dosť dobrý profík na to, aby som to zmákol… vždycky… Keď sa ráno zobudím, som schopný za dve hodiny napísať poviedku. A z čoho teda žiješ? Normálne vyžiješ z jednorazového honoráru za knihu? Zadelíš si peniaze? Napríklad celý týždeň ješ fazuľovú konzervu? Na toto nebudem odpovedať vôbec. (Tvrdý výraz.) Je to tajomstvo môjho životného štýlu. Čo nenávidíš na súčasnej slovenskej literatúre? Ja ju vôbec nepoznám. Občas mi niekto strčí do ruky knižku, že to je od nejakého súčasného autora. Ja si ju vezmem, pozriem, no väčšinou to končí na desiatej strane a potom knižka putuje do koša. Pokiaľ v nej nie je venovanie. Knižku s venovaním si založím medzi ostatné knihy, nemám to srdce zahodiť ju. Z toho, čo som videl alebo zbežne prelistoval, súčasná slovenská literatúra – existuje vôbec? Ja som začínal veľmi mladý a mňa tí starší spisovatelia, moji kamaráti, Rudo Sloboda, Ivan Štrpka, Vinco Šikula, okamžite vzali medzi seba. Hoci dnes sú to už asi nemoderné mená, ja si ich veľmi vážim.To boli naozaj spisovatelia. Svojím naturelom i tým, ako sa správali, ako vedeli písať. Napísali niekoľko veľkých knižiek. Dalo sa s nimi do rána rozprávať – o literatúre. Dá sa baviť s týmito mladými o literatúre do rána? Oni poznajú to, čo poznajú. Ich vec. A tie malé vydavateľstvá… Ja si myslím, že… Nechcem nikoho uraziť, ale… Ja si vždycky poviem, že sú to nejaké módne trendy alebo čo… No, dobre, robte si, čo chcete, nakoniec sa aj tak vrátime k tomu, čo sa dá čítať a čo má nejakú kvalitu… Možnože som krutý, ale je to tak… Neskončila ti ešte páska? Keď skončí, tak mašinka cvakne a pásku prehodím na druhú stranu. A dáme si ešte pivo? (Obava v hlase.) Jasné. Neznepokojuj sa. Ako vnímaš tvorbu slovenských poetiek? Dobrá otázka. Ja som si cez Vianoce pozrel, znovu, takmer po desiatich rokoch, Táňu Lehenovú, jej dve knižky. Neviem o nijakej inej babe, ktorá by pred osemdesiatym deviatym a krátko potom, písala takú kvalitnú poéziu. Okrem Petry Malúchovej, no. (Smiech.) Lehenová bola naozaj dobrá. Ja by som jej tam strašne veľa vecí vytkol. Takto: ona keď tú poéziu robila, bola v istej literárnej, sociálnej, politickej situácii. Evička? (Privolávanie čašníčky.) Ešte jedno čierne pivo poprosím. A vodku? Vodku. No ale k tej Lehenovej. Neviem si predstaviť, že by taká poézia vyšla dnes, a že by to zaujalo ľudí a kritikov do takej miery ako vtedy. Lehenová vo svojej poézii všeličo absorbovala. Ja tam cítim Ivana Štrpku, muziku, najmä džez a rockovú hudbu. Tie jej texty sú strašne hutné. Neviem, či by to dnes niekto chápal… Ak teda ženská poézia, tak mi prichádza na um naozaj len Táňa Lehenová a… Ak mi našepkáš, možno si spomeniem. Vieš o niekom? V poslednom čase sa objavili mená celkom pozoruhodných autoriek: Ružičková, Pácalová, Ferenčuhová, Kucbelová… Ale hovoríme o poetkách, nie o ženách, ktoré napíšu básničku. Čo si taký nabrúsený? Smiem sa spýtať, kedy si mal naposledy sex? Prečo by som to mal zverejňovať? Neviem predsa, kedy tento rozhovor vyjde, a keby som povedal, že včera a noviny vyjdú o týždeň, ľudia si budú myslieť, že sexujem len raz za týždeň. (Smiech.) Môžem dať do rozhovoru aj dátum, ak by si chcel… A nemôžeme sa baviť o sexe v iných dimenziách? Môžeme. A v akých? Šťavnatejších. Ovplyvňuje ťa frekvencia pohlavných aktov pri tvorbe? Ale vôbec nie. To sú nezmysly. Sex je určite dobrý na to, aby človeku dodal viacej optimizmu… Aj mozog sa prekrví… Teda okrem iných častí tela… Máš nejakú obľúbenú značku prezervatívu? Ja sa ospravedlňujem, ale o prezervatívoch vôbec nič neviem. Raz sme jeden nafúkli a potom nás naháňali policajti. Bolo to ešte za starých čias. Peter Telúch doniesol prezervatívy a spýtal sa ma, či chcem jeden, no ja som povedal nie. On sa však nenechal odbiť, tak som jeden vzal a nafúkol. Jaj, a mal som ešte jeden. Napustil som doňho vodu a praskol. Nebojíš sa, že roznášaš nejakú škodlivú mikroflóru? (Ticho.) Ja som zdravý človek. Viem si vybrať na úrovni. Ja však nehovorím o pohlavných chorobách, ale o mikroflóre… Pozri, ja so ženami mám problémy celý život. Alebo ženy so mnou? So mnou sa asi nedá žiť, to je jasná vec. Pritom však môj život sa točí okolo bolestných afér so ženami. Viem sa strašne zaľúbiť. To by si si nebol pomyslel, čo? (Smiech.) Pravda je však taká, že sa viem strašne zamilovať. Ženy potrebujem k životu. Mimochodom, teraz som slobodný. Áno? Tak daj telefónne číslo… Komu? (Šibalský úsmev.) Všetkým čitateľkám, ktoré budú tento rozhovor čítať… Vážené čitateľky, moje telefónne číslo je v redakcii.