Si šťastný? Pýtame sa často a kladnú odpoveď považujeme za opodstatnenie nepochopiteľného alebo čudného životného údelu. Strindbergova Hra snov, hraná na doskách Divadla Andreja Bagara v Nitre, sa snaží pozastaviť nad takouto odpoveďou. Uvažuje, či ľudský život môže nadobudnúť príchuť šťastia, či to nie je len pokus o zreálnenie ilúzie, o vytvorenie kúska neba na zemi.
Hneď po príchode do divadla sa dostávame z reality priamo do centra vzniku ilúzie. Prichádzame tam, kde sa herci usilujú sprítomniť a navodiť atmosféru príbehu, za ktorým do divadla chodíme. Na javisko. Herci si s divákmi vymenia miesto a realita divákmi stelesnená sa ocitne v neznámom, nikdy nenavštívenom priestore reflektorov, lán, rebríkov, inšpicientky a zatiahnutej opony. Keď sa opona zdvihne, diváci sa stávajú hercami, realita stojí na mieste ilúzie a tá zase začína svoju hru v hľadisku.
Hlas boha Indru v podaní Básnika (Juraj Hrčka) vysvetľuje dcére Agnes (Daniela Kuffelová/Miloslava Zelmanová), že život ľudí dole na Zemi nie je až taký bezstarostný, lesy a lúky také zelené a rieky také čisté, ako sa to javí z Božej perspektívy. Agnes napriek otcovmu dohováraniu neuverí a dostane povolenie zostúpiť k ľuďom, aby poznala krásny život pozemšťanov. Pri tom poodkrýva plachtami zahalené sedadlá v hľadisku a Básnik, ako hlas Boží si po operadlách kresiel bezstarostne, ladnými skokmi pláva nad realitou, ktorá patrí len divákom. Indrova dcéra vzala na seba ľudskú podobu, z Božej dcéry sa so všetkými ilúziami neskúseného Božieho potomka stal človek, predstava dobra a šťastia sa prevtelila do trpiaceho a nedokonalého tela. A to je dôvod, aby sa všetko vrátilo do starých koľají, diváci do hľadiska, herci na javisko, aby Agnes, Božia dcéra, mohla zistiť, čím všetkým musia biedni ľudia prejsť v tomto slzavom údolí.
Čakáme na šťastie Agnes musí prejsť všetkými možnými životnými cestami a vidieť všetky podoby existencie, aby spoznala, ako v skutočnosti Boh svet zariadil. Ako vo sne sa preto menia scény, ľudia sú raz deťmi, inokedy dospelými, starcami. Menia svoje vnútro a prepožičiavajú ho iným telám. Tak sa správajú postavy v Strindbergovej hre. Rozmnožujú sa a znova sa stretávajú.
Agnes na ceste svetom dostala pomocníka. Najprv ako dieťa rozpráva otcovi o zámku a kvetoch, ktoré vyrastajú zo špiny Zeme. Potom sa stáva čakateľkou na šťastie v divadelnej čakárni, kde herci a ostatní zamestnanci s obavou vítajú novú sezónu a neisté angažmán. Vrátnička (Adela Gáborová) je najskúsenejšou zamestnankyňou a podujme sa Agnes odovzdať všetky svoje skúsenosti v podobe šálu, do ktorého roky práce vplietli všetko ľudské utrpenie.
Tu Agnes pochopí, že na Zemi ľudia trpia, ale zároveň túžia zažiť nepoznané šťastie. Stretne sa s Dôstojníkom (Marek Majeský), ktorý neúnavne čaká pred divadlom na svoju Viktóriu, s lepičom plagátov (Anton Živčic), ktorého šťastím je zelený podberák. Všetci, temer dvadsiati ľudia, vo veľkej miestnosti javiska čakajú na svoje šťastie a v tom dlhom márnom čakaní skrsne v Dôstojníkovi otázka, čo sa to nachádza za tými veľkými dverami, ktoré ešte nikto neotvoril. Už roky tu čaká na Viktóriu, dvere sú však stále zavreté a nikto nevie, prečo. Vrátnička zvolá všetkých divadelníkov na otváranie dverí, no strážca verejného poriadku takémuto odhaľovaniu tajomstiev zabráni. Agnes s Dôstojníkom prichádzajú o jednu z ilúzií, nedosiahli právo, neodhalili nepoznané a odchádzajú hľadať pomoc u právnika.
Život v okovách Advokát (Ivan Vojtek) Agnes svojimi prudkými pohybmi a nadšením ohromí. Na promócii síce nedostane diplom, čo ho pripraví o jednu z mála ilúzií, ktoré mu po dlhoročnej práci s najväčšími zlodejmi ešte zostali, ale Agnes aj tak prijme ponuku na sobáš.
V malej štvorcovej konštrukcii teda žije svoju manželskú skúsenosť s Advokátom. Piecka v jej strede nestačí rozohriať ochladnuté city, ani ochrániť pred nepohodou zimy, preto musí Kristína (Ivana Kuxová) zalepiť všetky škáry. Obliepa dom i železnú konštrukciu zo všetkých strán, až sa v ňom nedá dýchať a manželské šťastie sa mení na boj o život.
Po rokoch vyprchá vášeň, zostanú len problémy s neporiadkom, ktorý Agnes neupratala, novinami, ktoré spálila a kapustou, ktorá musí byť na obed, lebo je lacná a výživná, ako presviedča Advokát. Nakoniec Agnes, Božia dcéra, korunuje svojho pozemského manžela tŕňovou korunou, hlavu mu zoberie do lona a za igelitovou stenou sa presvieti živý obraz ukrižovania Krista (scéna Aleš Votava, kostýmy Alexandra Grusková).
Božia dcéra prišla o ďalšiu ilúziu. Láska medzi ľuďmi je vec prchavá, nestála a šťastie trvá len niekoľko okamihov. To ešte posilní nešťastná škaredá Edit (Jana Valocká), ktorú si na zábave nik nevyberie za tanečníčku, a zúfalí zaľúbenci spáchajúci samovraždu. Aj tajomstvo záhadných dverí sa stane sklamaním. Najprv rektor univerzity (Marcel Ochránek) zmrazí ľudí čakajúcich na jeho rozhodnutie, keď všetkým vysvetlí, že rektori nie sú vo funkciách preto, aby rozhodovali, ale aby poslúchali vládne nariadenia. Potom zistí, že za dverami nič nie je a rozmetá všetky márne túžby po poznaní neznámeho.
Nočná mora Agnes spozná všetko utrpenie, navštívi aj karanténu, kde sú sústredené najhroznejšie výjavy a najnešťastnejšie osudy ľudí.
Jednotlivé obrazy hry plynulo prechádzajú jeden do druhého, bez akejkoľvek prekážky sa všetko mení, lebo rekvizity, lavičky, stoly, dokonca aj zábradlie schodiska a pultík divadelnej vrátničky sú na kolieskach. Scéna je úplne odhalená a žiadnej z mnohých postáv nič nebráni tomu, aby na svojej kolieskovej lavičke v choreografickom pohybe čakala na šťastie.
Ako v každom sne, nič sa nevyrieši. Zostáva len trpká príchuť, že ani v sprievode Básnika, ktorý Agnes vyslobodil z ríše zla v karanténe, sa na konci sveta v jaskyni nedovolá Boha, čo by urobil koniec s utrpením.
Agnes prežije jeden ľudský život naplnený utrpením, márnym čakaním na šťastie, ktoré spríjemňuje len pohyb na pohyblivej lavičke a zmierňuje istota, že ostatní trpia rovnako. Zo sna sa stáva nočná mora, no jediným šťastím je, že sa z nej môžeme zobudiť do reality. Tu je však problém. Realita a sen sa v divadle úplne zmiešali.
Každá ilúzia našla svoje zatratenie v spomienke na skutočnost, ktorá prenikla do sna na scéne. Každé úsilie sa skončilo neúspechom. Dôstojník sa svojej Viktórie nikdy nedočkal, Advokát nedostal svoj diplom, lepič plagátov zostal nešťastný zo svojho nového podberáka, lebo nebol taký zelený, ako si ho predstavoval a tajomstvo dverí bolo sklamaním.
Jediným možným návratom späť k otcovi je cesta ohňom. Do blčiaceho Agnesinho hrobu vhadzujú všetky postavy svoje trápenia, kúsky odevu, charakteristické rekvizity. Agnes spoznala utrpenie a odchádza za otcom. Ľudí zanecháva trpieť, lebo utrpenie je súčasťou ich snov, aj ich reality.
Spojenie sna so skutočnosťou, ilúzie s realitou a javiska so scénou na konci režisér znova hmotne zdôraznil dievčenským zborom, ktorý spolu s reprodukovanou hudbou v hľadisku postojačky spieva requiem za odchádzajúcou Agnes. A zase nevieme, kde je skutočnosť a kde výmysel, lebo na scéne visia mokré vankúše, v ktorých leží Básnik Strindberg a spotený sa teší na prebudenie z tohto zlého sna. Veď sa mu snívalo o vlastnom živote, Viktória bola jeho treťou ženou Harriet Bosseovou, utrpenie v karanténe tlmočením psychických problémov a čakanie na šťastie pred divadlom na začiatku novej sezóny pozná asi každý dramatik, keď majú uviesť jeho hru.
Možnosť prežívať Litovský režisér priblížil utrpenie a silu hry divákom aj prírodnými materiálmi, ktoré odkazujú na každodenný život a vytvárajú podvedomé asociácie. Drevo, voda, bavlna, perie, piesok sa nám spájajú s naším konkrétnym životom a pripomínajú každodenné momenty. Spolu s monumentálnou hudbou (Gierdius Puskunigis) sa nám výrazné a sugestívne obrazy vrývajú do vedomia a nútia nás zamyslieť sa nad vlastným spôsobom prežívania životného šťastia a utrpenia. Divadelná ilúzia zostane svojou farebnosťou ešte dlho v predstavách. Hra snov v Nitre je výtvarne veľmi pôsobivou inscenáciou.
Nedostatkom je, že slovo, akoby bolo nadbytočné a iba chabo dokresľovalo dianie na scéne, naznačovalo ako titulky atmosféru a miesto. Ale možno práve takto treba inscenovať Hru snov, veď v skutočnom snívaní sa tiež veľa nehovorí, hlavné je obrazové a farebné vnímanie. Keď musia trpieť aj Božie deti, nezostáva nám iné, len dúfať, že ilúziu zobudenia sa z nočnej mory nestratíme. Ani v divadle, ani v živote.
Autor (1975) je filológ
