Volal sa Marek. Volal, žiaľ. Marek tu už nie je. Naposledy som ho videl obšmietať sa pred potravinami. Zarastená tvár, neumyté vlasy, zhrbené telo nesúce potupu. Oči plné hladu, špinavé ruky, zabrýzgané od zeme. Od zeme, nie však od zlodejčín. Nie, nebol to zlodej. Často bol hladný, necítil dotyk tepla. Bol tlačený k múru. Nedokázal však kradnúť, radšej žobral. A ani nie na uliciach, ale medzi panelákmi od svojich „známych“. Vedel som, že mu môžem niečo dať. Že ho neuvidím vzápätí za to kupovať fľašky, sugescie tepla. Vážil si korunky, ktoré dostal. Pozeral sa na ne s nádejou a vedel ich pekne poobracať. Neblufoval. Bol za ne naozaj vďačný, ochotný kedykoľvek s niečím vypomôcť. Ctil si prehodené slovo, podanú ruku, nadobudnutú dôstojnosť, ponúknutý prst. Denne bojoval so svojím osudom. Uprostred zápasu si ho však našiel neodňateľný rozsudok. Jeho telo som zazrel v tráve pred obchodným domom, postupne obkolesované prizerajúcimi sa okoloidúcimi. Počiatočnú nádej nahradila konečná nemohúcnosť. Nehybný ľudský korpus, tvár bez mimiky, zmrznuté kosti a bunky. A ľudia sa dívali, rozprávali, súdili aj odsúdili. Každý ho zrazu poznal, každý o ňom počul. Marek. Bezdomovec. Človek odsúdený na odsúdenie. Bytosť, čo pritiahne pozornosť až po smrti. A oni, slepí, sa ďalej dívali. Nevyžaroval z nich súcit. Skôr všetko navôkol prerážala akási nedefinovateľná otupenosť. Nebolo možné si to nevšimnúť. Stále prichádzali, zisťovali, telefonovali, jojkali, božekali. Dozvedeli sa, že je to Marek. Akýsi sídliskový bezdomovec. Vytiahli mobily a fotili. Fotili! Bezbranné, nehybné, zmrznuté telo. Smrť ako tlačová beseda. Smútok ako reality šou. Bolesť ako odoslaná ememeska. Prichádzali. Nazerali, poškuľovali, obkročovali nevládnu bytosť. Rozprávali, vtipkovali, jedli. Vzduchom sa šírila úľava. Nemusíme sa báť! Nikomu sa napokon nič zlé nestalo. Veď to bol iba on! Bezdomovec. Bude mu tak hádam lepšie; a nám tiež. Môžeme nastúpiť do áut, poprezerať fotky, navliecť zimné plášte, tváriť sa vážne a akosi inteligentne. Smelo vykročiť na vianočné nákupy. Marek, nech ti je tam hore skutočne lepšie, ako tu u nás dolu, kdesi na (ne)ľudskom prízemí. Autor je novinár
