Nechcime sa zapojiť do známeho nekonečného sporu, čo bolo skôr – sliepka alebo vajce. Rovnako však vyzerá pokuso rozlúštenie jedného z hlavných hlavolamov Afriky konca 20. storočia – či najskôr vznikli etnické a medzištátne vojny,a až potom sa objavil dopyt po zbraniach a celé zreťazenie dôsledkov ich dodávok, alebo naopak.
Ak sme dnes svedkami neúspešných pokusov OSN prerušiť začarovaný kruh násilia, etnických, kmeňových vojen a štátnych prevratov, militarizácie a jej dôsledkov, dochádzame neodvratne k záveru o spoluzodpovednosti neafrických síl, štátov, spoločností a politických asociácií za vývoj na tomto najnepokojnejšom kontinente. Korene dneška siahajú do čias koloniálneho súperenia mocností o deľbu mocenských sfér, kde s výnimkou relatívne stabilného severoafrického Maghrebu a apartheidom maskovanej „stability“ Juhoafrickej republiky sa kontinent zmietal v pôrodných kŕčoch antikolonialistického boja za samostatnosť. Väčšinu „pôrodov“ však s odstupom 40 a viac rokov pokladáme za predčasnú a ako s nedonosenými deťmi boli s novovzniknutými štátmi veľké „zdravotné ťažkosti“. Proces emancipácie sa totiž odohrával na pozadí studenej vojny, pod zástavami „protiimperialistického boja“ porobených národov, kde tieto národy boli zálohou svetovej revolúcie. Pod týmito heslami prúdili do Afriky nielen marxisticky orientovaní poradcovia, ale aj zbrane na „boj proti imperializmu“ a finančné krytie oslobodzovacích hnutí.
Zástava a hymna Prvá generácia afrických vodcov, ako napr. Ghančan Kwame Nkrumah či Guinejčan Sekou Touré, živelne volili socialistickú (neskôr definovanú ako nekapitalistickú) orientáciu, pretože dúfali, že sa im tak podarí preskočiť fázu prvotnej akumulácie kapitálu a dostať sa priamo do spoločnosti blahobytu. Z týchto romantických predstáv Afrika postupne vytriezvovala a objavovala nerealistickosť afrického socializmu naštepeného na zaostalosť.
Pre stúpencov Západu to bolo jednoduchšie. Tam sa naplno rozvinuli neokolonialistické zásady typu „zástava a hymna“, všetko iné zostávalo pri starom. Ani táto cesta rozvoja nepriniesla Afrike žiadne zázračné výsledky, ak nerátame vznik úzkej vrstvy štátnej byrokracie, vzniknutej väčšinou z vojenských prevratov, ktorá skoro pochopila, že nemôže zabezpečiť prosperitu a blahobyt pre svojich občanov, a tak sa usilovala zabezpečiť si ho pre seba. Svedčia o tom diktátori ako Mobutu Sesse Seko, „cisár“ Bokassa a rad iných, spolu s ich kontami vo švajčiarskych bankách. Koniec studenej vojny ukončil aj súperenie Východ-Západ na africkej pôde, Afrika stratila pre obidvoch súperov svoj strategický význam a zostalo to podstatné – nerastné bohatstvo, kde sa hlavná orientácia preniesla na ropu a diamanty.
Vojna o ropu a diamanty Nemožno poprieť etnický základ veľkého počtu medziafrických konfliktov, prinajmenšom v prípade genocídnej vojny medzi Tutsiami a Hutmi (a nielen na území Rwandy), ale regionálna vojna o územie Konžskej demokratickej republiky je vojnou o ropné a diamantové polia na rwandsko-konžskom pomedzí, pri ugandsko-konžských hraniciach. Osobitný je záujem Angoly o zlaté a diamantové polia Katangy, ktorá je skôr prekliatím Konga, ako jeho bohatstvom. Nepochopíme neschopnosť medziafrických ozbrojených síl skoncovať s občianskou vojnou v Sierra Leone, v ktorej hrá hlavnú úlohu Zjednotený revolučný front (RUF) Fodaya Sankoha v spojenectve s liberijským dobrodruhom Charlesom Taylorom, ak zabúdame na ich rozhodujúci podiel na ilegálnom obchode s diamantmi.
Nepomohlo ani embargo OSN, pretože čierny obchod s diamantmi prináša obrovské zisky. Počet karátov diamantov oficiálne importovaných z Guiney do Belgicka a Holandska tvorí iba necelú štvrtinu celkového množstva, takže 75 percent ich pochádza z ilegálnych zdrojov. Odhady OSN hovoria o ročnom zisku pre RUF v rozsahu 25 až 125 miliónov USD. V poslednom čase sa pole pôsobnosti Sankohových revolucionárov presúva aj do pralesnej časti Guiney. Vojny v Afrike sa kriminalizujú, vojenskí a politickí vodcovia sa podobajú na lúpežných rytierov európskeho stredoveku. Americkí afrikanisti hovoria už dlhší čas o 1. veľkej africkej vojne.
Zbrane ako biznis Táto situácia zrodila jedno z najodpornejších odvetví medzinárodného obchodu – dodávky zbraní do Afriky. Je to mimoriadne ziskový biznis. Preto sa vytvorili rôzne systémy obchádzania embarga OSN na vývoz zbraní do týchto oblastí, v ktorých už niet rozdielov medzi Západom a Východom, obchodníci so smrťou uzatvárajú špeciálne joint ventures, napr. francúzsko-bulharských či francúzsko-slovenských dodávateľov, ako to názorne preukázal nedávno pred svetovou verejnosťou otvorený škandál francúzskych politikov a obchodníkov pri dodávkach zbraní do Angoly (niekedy súčasne na stranu oficiálnej vlády aj na stranu vzbúrencov UNITA Jonasa Sawimbiho), do Kamerunu, Čadu, Gabunu, Burkiny Fasso a iných štátov, ktoré sa napokon stávajú len medziskladom na dodávky rôznym ilegálnym režimom.
V afére figurujú známe mená – syn bývalého francúzskeho prezidenta Jean-Christophe Mitterrand, bývalý minister vnútra a nádejný prezidentský kandidát Charles Pasqua, popri šedej eminencii Pierrovi Falconem, ruskom emigrantovi Arkadijovi Gajdamakovi a hlavnej osobe všetkých zbrojných dodávok do Afriky, Viktorovi Vasiljevičovi Buttovi, ktorého početné letecké spoločnosti zbrane do afrických štátov dopravujú. Jeho lietadlá pilotujú Rusi a Ukrajinci a v poslednom čase ich niekoľko havarovalo aj s nákladom. V týchto aférach sa okrem bulharských, ukrajinských a ruských dodávateľov objavili aj slovenské firmy, ktoré mali podľa francúzskych zdrojov s pomocou francúzskych znalcov Afriky dodávať zbrane a vojenský materiál do Angoly a iných štátov.
Niečo o dôsledkoch Po 25 rokoch občianskej vojny v Angole je v susedných krajinách celkom 4,5 milióna utečencov, ktorí živoria v táboroch a vďačia za svoj život pomoci Vysokého komisariátu OSN pre utečencov. Ich návratu domov bránia jednak časté zmeny kontroly medzi vládnymi orgánmi a silami UNITA, jednak neustále ďalšie zamorovanie územia mínami. Afriku gniavi pandémia AIDS, ktorá obracia na science fiction aj tie úprimne mienené rozvojové plány.
Podiel afrického vývozu na svetovom obchode neustále klesá aj napriek exportu ropy, zlata a diamantov, pretože väčšina obchodných transakcií prebieha ilegálne a zisky nesmerujú do rozvoja infraštruktúry a vzdelania. Africké elity demokratického zamerania väčšinou podľahnú nemilosrdným ozbrojeným prevratom a vojenským sprisahaniam a záchranou nebol ani systém jednej politickej strany, ani hra na multipartajnú hru „demokratických síl“. Afriku čaká pokračovanie politických, ekonomických a vojenských konfliktov, cez ktoré sa cesty k demokratickej spoločnosti zdajú ešte príliš vzdialené.
