Po úspešnom básnickom hite Mám bosé srdce (Arkus, Senica 1998) sa básnik Vojtech Kondrót prihovára čitateľovi ďalšou uhrančivou knihou Súkromná modlitba (Odkaz, Bratislava 2001), ktorá syntetizuje cyklus najnovších veršov s výberom mapujúcim vrcholné kóty autorovej doterajšej tvorby, reprezentovanej predchádzajúcimi trinástimi výraznými knižnými súbormi básní.
Vojtech Kondrót opäť utvrdzuje kultúrnu verejnosť v presvedčení, že jeho diela majú dlhú životnosť. Básnik s matematickou presnosťou mieri ďalekonosnými lyrickými prostriedkami najmä do hĺbky – správne v nej tuší životadarné pramene, bez ktorých by bola budúcnosť len bezobsažným pojmom. Zrelý autor ukazuje, že vždy má kam ísť. Neúnavne smeruje k novým objavom na rozhraní detailov každodenného života a panorámy výnimočných udalostí. Na srdci mu leží osud iných, pokorne ide za hlasom, ktorý mu naliehavo znie vo vlastnej hrudi. Kondrót má srdce na pravom mieste, teda vľavo. Do básní nevdojak vkladá jeho nákazlivý tlkot. Sú to dramatické transplantácie významov, transfúzie myšlienok – zásahy, ktoré siahajú za hranice zvetraného snenia i konvenčného básnenia.
Presné dávkovanie poetických a mysliteľských korenín
Exaktný básnik už niekoľko desaťročí systematicky zostupuje na dno duše, aby z jej tajomných hĺbok prinášal na povrch vzácne poklady a vzrušujúce správy. Analyzuje skutočnosť z hľadiska vecnosti a večnosti. Výsledkom jeho cieľavedomého úsilia je poézia, ktorá sa chveje, aby zo seba mohla striasť osudový strach, trasie sa o život, v ktorom drieme spoľahlivo načasovaná smrť.
Kondrótove lyrické kúzla spočívajú v presnom dávkovaní poetických a mysliteľských korenín. Jeho tvorba nemôže spôsobiť otravu nadbytočným atramentom, skôr núti k sústredenej pozornosti úsporným používaním básnickej munície. S trochou nadsázky by sa dalo povedať, že v Kondrótovej poézii je o to menej slov, o čo viac je v nej podmanivej obraznosti, parádnych žonglérskych čísel a závažných autorských posolstiev.
Bezbranný básnik
Poetickými modlitbami Vojtech Kondrót súkromne i verejne, skromne i odvážne prehovára do duše zľahostajneného ľudstva, aby v ňom prebúdzal vedomie zodpovednosti za doterajší i budúci osud našej ľahko zraniteľnej planéty. Sugestívnymi lyrickými svedectvami dokumentuje, že ani bezbranný básnik nie je celkom bezmocný zoči-voči cynickým prejavom arogantnej ozbrojenej moci – či už ide o genocídu spaľujúcu nevinné ľudské obete v plameňoch II. setovej vojny v mene fašistickej ideológie, alebo o ich chladnokrvné vraždenie v plameňoch súčasného svetového mieru v mene demokracie a prosperujúceho zbrojného priemyslu.
Autor (1956) je tajomník Spolku slovenských spisovateľov
