Prezident aj vláda vstupovali do nového roka zdôrazňujúc potrebu upevňovania hrdosti a povedomia Slovákov. Premiér Fico sa v Martine netajil, že aj on chce svojou troškou prispieť k budovaniu onej slovenskej hrdosti. „Dvadsiateho šiesteho januára 1688 sa narodil veľký vzor mojej vlády, Juraj Jánošík,“ povedal a pridal ešte niekoľko bonmotov o „civilizovaných starých Slovákoch“ uprostred barbarského mora. Nuž, aj mňa zamrzelo, že ani súčasný premiér nedokáže začať obdobie, keď ubolená slovenská hrdosť bude môcť nadviazať aj na niečo iné ako na folklórne tradície dlhodobo prezentované ako jediná pravá studnica „slovenskosti“. Za hrmot reakcií by sa však nemuselo hanbiť ani dvanásť hôrnych chlapcov. Ak boli premiérove slová detinské, populistické a patetické, reakcie „odborníkov“ boli jednoducho – trápne. „Jánošík sa fakticky správal ako kriminálnik,“ uviedla etnologička Eva Krekovičová a dodala, že „mýtu o spravodlivom Jánošíkovi dopomohli komunisti, ktorí ho rozvili z prostonárodných povestí 19. storočia. Odobrať majetky bohatým bolo heslom komunistického prevratu v roku 1948.“ Portál aktualne.sk dodáva, že mýty o Jánošíkovi vznikli v 19. storočí a národného hrdinu z neho urobili komunisti. Držím v rukách Smrť Jánošíkovu Jána Bottu vydanú v Turčianskom sv. Martine v roku 1909. V doslove, ktorý autor napísal v roku 1862, sa hovorí: „Jánošík žil v tú dobu neblahú, kde ľud – misera contribuens plebs – nemal nijakých práv: nie práva osobného, vlastníckeho, ba ani práva slobodne sťahovať sa. V tieto časy nevoľníctva zjavil sa Jánošík dobrodincom utiskovaného ľudu. Pochopiteľné…. že ľud zaľúbil sa do smelého tohto šuhaja a dľa povahy svojej odial si ho do báječného rúcha junáka slobody, zidealizoval si ho až do nesmrteľnosti… Smrť smyla s neho tône vín a on zjasal sa v kruhu svojich cností ako ideál bojovníka za voľnosť ľudu. A dľa týchto tradicionálnych čŕt pokúsil som sa ešte v r. 1847 sostaviť tento obraz. O skutočnej historii Jánošíkovej dozvedel som sa síce len r. 1866; ale čože bych bol mal z nej, kebych ju bol dostal i skôr? Nechcel som životopis písať toho prestupníka vo Sv. Mikuláši odpraveného, ale chcel som maľovať toho junáka svobody, ktorý rástol v duši slovenského ľudu celú päťstoročnú epochu poroby a ktorému onen azda iba meno, i to len zčiastky, dať mohol.“ Kto teda hovorí pravdu o dobe vzniku mýtu? Botto alebo internetový portál? Možno na Slovensku žijú ľudia, ktorí sú presvedčení o tom, že Jánošík skutočne rozdával chudobným, svadbil sa s rusalkami a zajali ho len vďaka babe-babečke podhodiacej mu pod nohy hrach. Azda preto sú zaskočení, keď sa z erudovaných úst dozvedajú, že národný symbol bol v skutočnosti vagabund, ktorý nielenže chudobným nemeral „červenú angliu od buka do buka“, ale dokonca si dovolil siahnuť na súkromné vlastníctvo feudálnych pánov. To, že on sám a tisíce jemu podobných boli v dobách nevoľníctva takisto len súkromným vlastníctvom, erudované ústa preventívne neuvedú. Koniec 17. storočia si tak o ilúziu obratí Slováci predstavia ako zabehanú demokraciu, ktorej dokonalo fungujúci trhový mechanizmus narušil až predchodca komunistického znárodnenia, kriminálnik Jánošík. Každý národ má ľudových hrdinov, z ktorých sa stali mýty. Často ide o historické postavy, zbojníkov alebo rytierov bojujúcich s veternými mlynmi. Ich povesť je však synkrézou ideí o anonymných „junákoch slobody“, nie písaním životopisu. Nerešpektovanie zákonov a zbojstvo je ich cnosťou, nie zločinom, veď žili v dobách, ktorých zákonom bolo nevoľníctvo alebo otroctvo. Spoločenský význam im všade v Európe pripísali romantickí básnici čerpajúci z ľudovej slovesnosti – od Byrona a Longfellowa cez Heineho, Goetheho, našich štúrovcov, cez Puškina až k Petöfimu. Model „ušľachtilého divocha“ je symbolom vzdoru proti tyranii, boja za ľudské práva, jednoducho – poetickým ospevovaním toho, čo je zmyslom našich životov – slobody. Niet pochýb, že komunizmu klišé „bohatým bral, chudobným dával“ politicky vyhovoval a že onen obraz mýtického zbojstva dokázal zneužiť na propagovanie svojich cieľov. Navyše v mnohých len utvrdil mylné a spoločensky nezdravé presvedčenie, že slovenské tradície môžeme rozvíjať jedine triádou valaška – oštiepok – fujara, že sme výlučne národ rabov, že tá mestská, „panská“ minulosť je minulosťou len tých druhých. Tak sme to videli my a tak to radi videli tí, ktorí nás potrebovali zosmiešňovať. Ale čoho sa to Jánošík dožíva dnes? Rovnakého hlúpeho zneužitia. V hysterickej dobe nadvlády médií sa nám niekto usiluje nahovoriť, že máme k mýtom pristupovať ako k realite, že symbol slobody máme redukovať na kriminálnika, že obraz hrdinu za práva ľudu stvorili komunisti vedno so znárodňovaním, že Bottove spevy sú vlastne hymnou zločincov. Som presvedčená, že čerpať v ľudovej slovesnosti sa dá aj šikovnejšie, ako to predviedol premiér. Prečo však kvôli jeho slovám opätovne vešať Jánošíka? Nedali by sa aj dnes pochopiť skôr symbolicky? Pred niekoľkými rokmi bola v SNG výstava s názvom Slovenský mýtus. Mottom výstavy boli slová historika umenia, na ktorého meno si, žiaľ, nespomínam: „Význam mýtu nespočíva v historickej pravdivosti, ale v tom, čo symbolizuje.“ Bottov Jánošík to obhajuje sám: Zomreť! tak výrok, – dobre, ja chodil po zboji; Ale kto viacej zbíjal, ja, či kati moji?
