Kniha dvojice ruských autorov Iľju Ilfa a Jevgenija Petrova Zlaté teľa vzbudila po svojom vyjdení na naše pomery značný ohlas. A kritici sa tentokrát vzácne zhodli, pretože ich úvahám dominuje jedna a tá istá otázka: Ako to, že niečo také vôbec mohlo vyjsť?
Hneď na začiatok treba podotknúť, že spomínaná otázka, ktorú si v poznámke na obale knihy kladie Stanislav Ščepka, ktorej venoval jednu úvahu aj Ján Štrasser a zaoberal sa ňou aj znalec diela Iľfa a Petrova Kornel Földvári, sa netýka ani grafickej úpravy knihy, ani kvality prekladu a už vonkoncom sa čitateľom nesnaží vsugerovať, že ide o nejaký literárny paškvil. Práve naopak – štvrté vydanie Zlatého teľaťa (prvé slovenské pochádza z roku 1958), ktoré vyšlo vo vydavateľstve Europa, patriace do „rodiny“ LCA, možno hodnotiť naozaj v superlatívoch. Vynikajúci a časom overený preklad Jána Ferenčíka umocňuje aj celkový dizajn knihy, evokujúci ruskú výtvarnú avantgardu v 20-tych rokov minulého storočia. Preklad je navyše doplnený vysvetlivkami, pochádzajúcimi z rukopisnej pozostalosti Jána Ferenčíka, ktoré spracoval Martin Plch. Prečo potom tak radikálne položená úvodná otázka?
Z jednoduchého dôvodu – nikomu nejde do hlavy, ako mohli koncom 20-tych a začiatkom 30-tych rokov počas Stalinovej éry vyjsť knihy, ktoré sú absolútnou a dokonale rafinovanou karikatúrou pomerov vo vtedajšom sovietskom Rusku (áno, knihy – pretože, ak chceme hovoriť o románe Zlaté teľa, nesmieme zabudnúť ani na iný román Iľfa a Petrova – 12 stoličiek, v ktorom sa kultová postava Ostapa Bendera alias Veľkého kombinátora, hlavného hrdinu oboch kníh, zrodila). A zaujímavou je aj ďalšia otázka: Ako to, že to ich autori prežili?
Kritici, alebo konformisti?
Možno predchádzajúca otázka vyznieva pateticky, ale ak sa v románe, ktorý vyšiel v roku 1931 (kedy sa strieľalo aj za krivý pohľad) nájdu miesta, kde hlavný hrdina napr. hovorí: „Chcem odtiaľto odísť. Medzi mnou a sovietskym režimom vznikli v poslednom roku vážne nezhody. On chce budovať socializmus, a ja nechcem. Mňa nudí budovať socializmus.“ „´ovietsky režim mi vzal všetko,“ dumal bývalý okružný škôldozorca, „postavenie, vyznamenania, honor i peniaze v banke. Ba zmocnil sa aj mojich myšlienok. Ale jestvuje sféra, do ktorej boľševici nepreniknú – to sú sny, ktoré človeku zosiela Boh. Noc mi prinesie uspokojenie…“, tak obvinenie z konformizmu zrejme nebude celkom na mieste. Všeobecne sa má za to, že Iľf s Petrovom mohli písať a publikovať satirické romány hlavne preto, lebo v nich nešlo o spochybnenie sovietskeho zriadenia a jeho základných princípov, ale o kritiku toho, čo mu predchádzalo – trhového kapitalizmu so všetkými jeho „nešvármi“, ktoré ľudí viedli k tomu, aby sa orientovali len na veci hmotné.
To je tiež jeden zo spôsobov, ako možno čítať Zlaté teľa so všetkými jeho ironickými poznámkami na adresu nepmanov.
Svet veĽký a svet maličký
V doslove (poplatnom svojej dobe) k výberu z poviedok Iľfa a Petrova, ktorý pod názvom Intrigy vyšiel v Slovenskom spisovateli v roku 1986 ako prvý zväzok edície Žihadlice, tento spôsob čítania, založený na konfrontácii pokrokového sovietskeho sveta s tým „nesovietskym“, navrhuje aj jeho autor Ivan Slimák. Odvoláva sa pri tom na úryvok, ktorý mnohí pokladajú za kľúč k celému dielu. Je to vlastne začiatok deviatej kapitoly Zlatého teľaťa, príznačne nazvanej Opäť kríza žánru: „Súbežne s veľkým svetom, v ktorom žijú veľkí ľudia a veľké veci, jestvuje maličký svet s maličkými ľuďmi a maličkými vecami. Vo veľkom svete vynašli Dieselov motor, napísali Mŕtve duše, vystavali Dneperskú hydrocentrálu a vykonali let okolo sveta. V maličkom svete vynašli kvičiaci balónik ´ujdi-ujdi´, napísali pesničku Dievča z fabriky a zhotovili nohavice typu diplomat. Vo veľkom svete ovláda ľudí úsilie obšťasňovať ľudstvo. Maličký svet je vzdialený takýmto túžbam. Jeho obyvatelia majú jedinú túžbu – dajako vyžiť a nemať pritom pocit hladu. Maličkí ľudia sa ponáhľajú za veľkými. Uvedomujú si, že musia kráčať s duchom času, lebo len vtedy bude mať ich tovarík odbyt. Za sovietskych čias, po tom, čo vo veľkom svete vznikli ideologické pevnosti, v maličkom svete badať oživenie. Všetky drobnučké vynálezy mravčieho sveta sa podmurúvajú žulovým základom ´komunistickej´ ideológie. Na balónikoch ´ujdi-ujdi´ je zobrazený Chamberlain, veľmi sa ponášajúci na toho, čo kreslia v Izvestijach. V populárnej pesničke chce múdry sústružník dosiahnuť lásku komsomolky, a preto v refrénoch spĺňa, ba až prekračuje výrobno-finančný plán. A kým sa vo veľkom svete zúrivo diskutuje, aký má byť nový spôsob života, v maličkom svete je už všetko hotové: jestvuje kravata Sen úderníka, tolstojovská košeľa gladkovka, sadrová soška Kúpajúca sa kolchozníčka a dámske korkové podpazušné vložky Láska pracovitých včielok.“ Ruský semiológ Michail Epštejn v eseji Odložená irónia alebo radosť z písania taktiež cituje tento úryvok, číta ho však celkom inak: „Zlaté teľa je stroboskopom, ktorý odráža všetky farebné svetelné lúče, smerujúce k nemu. Tí, čo si zvykli vidieť čierno-bielo sú potom z takejto farebnosti zmätení a často používajú rozličné filtre, aby ju mohli ´napasovať´ na svoj svet. Preto v nej vidia buď inklináciu k servilite alebo prvoplánovú satiru, zbavenú akejkoľvek vrstevnatosti. Pravda je však iná: Iľf s Petrovom nastavovali zrkadlo svetu, v ktorom žili – to zrkadlo však neodrážalo konkrétnu ideológiu. Ich totiž oveľa viac, ako ´veľký svet, v ktorom sa zúrivo diskutuje o tom, aký má byť nový spôsob života´ zaujímal svet ´maličkých ľudí a maličkých vecí, v ktorom je už všetko hotové´. Preto román Zlaté teľa nemožno čítať ako nejaké vyrovnávanie sa so sovietskou skutočnosťou alebo so sovietskym režimom. V skutočnosti je to totiž vyrovnávanie sa s ľuďmi, ktorí v ňom museli žiť a hľadať si svoje cesty, ako prežiť. To je to, čo ich románu dáva nadčasový charakter. Pred podobnú úlohu je totiž postavený každý z nás a extrémnosť pomerov v sovietskom Rusku iba dovolila autorom dať vyniknúť určitým povahovým črtám, ktoré zrejme nikomu nie sú príliš vzdialené. V každom z nás totiž žije aspoň kúsok Veľkého kombinátora.“
Ruský easy rider
V každom prípade (a bez ohľadu na spôsob čítania) možno povedať, že hlavná dejová línia románu, v ktorej sa Veľký kombinátor Ostap Bender spolu so svojimi kumpánmi snaží vypátrať tajného milionára Korejka a privlastniť si jeho bohatstvo, aby sa mohol vydať do vysnívaného Ria de Janiero, dáva opäť príležitosť vyniknúť inteligentnej a nespútanej fantázii autorov, ktorí hlavného hrdinu nechávajú prechádzať množstvom temer absurdných situácií, ktoré (až na jednu výnimku) vždy s prehľadom vyrieši. Nejde však o samoúčelný humor, ale o humor, pri ktorom zvykne mraziť v chrbte. Zlaté teľa je kniha smiešna a tragická zároveň. A keď si uvedomíme, že veľký kombinátor sa za svojím cieľom vydáva na 1000-kilometrovú cestu v predpotopnom automobile Lorenz-Dietrich, ktorý spolu so svojími spolucestovateľmi vznešene pomenujú Antilopa Gnu, možno s trochou nadsádzky povedať, že ide o jeden z prvých „románov na ceste“. Možno aj preto na jeho konci zostáva hlavný hrdina zmätený a nevie čo ďalej. To sa zvykne stávať ľuďom, pre ktorých je v skutočnosti cieľom samotná cesta. A možno je pravda oveľa prozaickejšia – ak by totiž autori nechali hlavného hrdinu dokonale triumfovať a užívať si milión v Riu, román by asi nikdy nemohol vyjsť. Zrejme by to bolo na sovietsku cenzúru už priveľa. Napriek tomu zostane pre mňa Veľký kombinátor Ostap Bender prototypom ruského easy ridera. Aj keď ho možno oveľa lepšie charakterizoval A. Fadejev, keď v liste jeho autorom napísal: „Ten váš Ostap Bender je skvelý hrdina. Aj keď je v skutočnosti poriadna kurva.“ (Odessa, 8/1997)
(Iľf Petrov: Zlaté teľa. L.C.A. Group – Vydavateľstvo Európa. Preklad Ján Ferenčík )
