Smer: iná hra

Keď ste sa prednedávnom spýtali niekoho na príbeh ľavicovej integrácie, odpoveď zväčša znela: nuda – žiadne očakávania, takmer žiadne sklamania. Nečakaný koniec nudy spôsobilo vyhlásenie strany Smer a Strany demokratickej ľavice o politickej vôli „spojiť svoje sily na regionálnej, ale celoslovenskej úrovni do jedného politického subjektu“. Nepreženiem, ak poviem, že je to udalosť, ktorá mení kvalitu hry na ľavicovej scéne. Nemyslím tým len faktické uznanie nemožnosti vzniku konkurencieschopnej politickej sily z prostredia strán SDĽ a SDA. Neverím ani tomu, že dva roky pre voľbami by sa uzatvárali len koaličné spojenectvá, ktoré by týždeň pred voľbami zabránili triešteniu ľavicového voliča. A ani vysvetlenia, že Smer týmto krokom rieši problém svojej medzinárodnej akceptovateľnosti, nestačia. To všetko je v hre, ale hrá sa o viac. V prvom rade prekvapila zmena postoja k integrácii strany Smer. Ešte pred letom sa zdalo, že Robert Fico „hrozienkovou metódou“, teda pritiahnutím schopnejších jednotlivcov, vyrieši integráciu vo svoj prospech: Podľa motta „schopní k nám – neschopní a ich strany do zániku“ sa zemanovský boj o prežitie jedného víťaza likvidáciou ostatných strán zdal realitou. Dnes sme svedkami iného príbehu. Nechajme stranou diskusie, či fúziou strany Smer so SDĽ vznikne nový politický subjekt, alebo nie. Faktom, je že to nebude tá istá strana. Z troch dôvodov. Po prvé, predpokladanou preregistráciu členov SDĽ za členov Smeru sa kolektívna skupina stáva plnohodnotnou súčasťou tejto strany. Aj keby to bolo okolo 50 % členov zo starej SDĽ, stále ide o 5 tisíc ľudí, ktorí „doplnia“ 7-tísícovú členskú základňu Smeru. Iste, palebná sila v regiónoch stúpne, s ňou však aj napätie, kto bude v regiónoch kráľom. Po druhé, „federalizáciou“ strany Smer vzniká otázka, či sa skupina starostov a regionálnych hráčov z SDĽ, ktorí za svoje postavenie v regiónoch nevďačia strane Smer, identifikuje so svojím novým straníckym tričkom. Pretože stabilné strany okrem záujmov držia pokope silou spoločných presvedčení a vôle. Tým je naznačený rozhodujúci problém. Ten spočíva v posune Smeru doľava. Ako som povedal, je to zmena kvality hry. Doterajší úspech Smeru bol poznačený akčným riešením situácií a aj dejiny „smerovania Smeru doľava“ sa ukazujú ako sled veľkých improvizácii. Predpokladaným prebratím zodpovednosti za pohyb doľava sa strana Smer koncepčnej práci nevyhne. Inými slovami, fúzia Smeru so SDĽ pomôže vyriešiť mocenskú alternatívu k politike dnešnej vlády, čo nie je pre stranícku politiku málo. Týmto sa však zásadný problém presadenia vlastnej sociálnodemokratickej agendy do politickej hry – nielen „truckomentáre“ cudzej politiky, ale vlastné témy – nerieši.