Napriek krachu niekoľkých významných nebankových subjektov, dodnes v Bratislave možno vidieť ich veľkoplošné reklamy. Napríklad neďaleko našej redakcie visí tá, čo pripomína reklamný slogan o usmievajúcich sa peniazoch. Lenže akoby sa úsmev nášho národného hrdinu z najväčšej bankovky premenil na ironický úškrn… Zdá sa, že pre tých, čo uverili sľubom o veľkých výnosoch, správa, že prišli prakticky o všetky svoje peniaze, nie je poslednou Jóbovou zvesťou. Hrozí vraj, že im ešte vyrúbia dane zo zisku. A tí, čo boli tzv. tichými spoločníkmi, budú musieť peniaze hádam aj vrátiť, pretože ich dostali v rozpore so zákonom. Nemohli totiž dostávať zálohy na budúci výnos. Mali by sme ostro odmietať výsmešné stanovisko voči tým, čo prišli o celoživotné úspory, ktoré dnes vyjadruje ironický úškrn z plagátu. Nie je ich málo a môže sa z nich za určitých okolností stať vplyvná nátlaková skupina. Lenže oni, samozrejme, nestoja o súcit, chceli by účinnú pomoc a to už nie je také jednoduché. Štát totiž môže preberať záruky iba za podnikanie bánk, nie však za nebankové finančné operácie. Podnikatelia v tejto oblasti nerešpektujú viaceré základné pravidlá. Vedia síce vymámiť od klientov peniaze, no nie je jasné, akými investíciami chcú vytvoriť také mohutné zisky, aké sľubuje ich reklama. Dokonca, ak sa pozrieme na výsledky ich hospodárenia, od počiatku vykazujú straty, takže ich podnikanie je dočasné. V prvej vhodnej chvíli s ním hodlajú skoncovať. Pre istý druh finančných podvodov je najvhodnejším prostredím práve trhová ekonomika. Dal by sa vymenovať dlhý rad kvázipodnikateľov, ktorí vidinou veľkého výnosu ožobračili masy tých, čo potom prišli takmer o všetko. Mechanizmus týchto podvodov sa rôznil, spoločné však bolo to, že si títo podvodníci vedeli nájsť priateľov v najvyšších politických kruhoch a veľmi často vyviazli bez spravodlivého trestu. Kto si dnes spomenie na také mená ako Harry Jelínek, Serge Staviski, Cornelius Herz či na iných vagabundov veľkého formátu, ktorí dokázali nájsť okrem vplyvných známostí aj medzery v zákonoch umožňujúce vyhýbať sa čo najúčinnejšie postihu. Pre obete tohto druhu podvodníkov je však najhoršie to, že sotva zoženú primeranú pomoc. Okrem vplyvných známostí títo šaľbiari mali premyslené ako dostať miliónové zisky do cudziny. Štát ich nemohol odškodniť. Každé podnikanie je spojené s rizikom, a vari sa majú odškodniť všetci tí, čo utrpeli majetkovú ujmu, pretože uverili pochybným podnikateľom? Historická skúsenosť nás učí, že sa nezriedka našli politické sily, ktoré z hnevu oklamaných chceli vytĺkať politický kapitál. Sľubujú, že ak im obete finančných machinácií budú dôverovať, zabezpečia, aby im štát nahradil všetko, o čo ich podvodníci pripravili. Napríklad vo Francúzsku tridsiatych rokov minulého storočia hnev tých, čo podviedol štréber Staviski, chceli využiť tamojší fašisti a dokonca sa pokúsili o puč. Samozrejme analógie, najmä tie historické, krívajú, takže na ich základe sa nedajú robiť prognózy vývoja. Lenže už padli obvinenia, že isté politické kruhy chcú zneužiť nešťastie iných v nastávajúcich voľbách. Sľuby sú predsa tým najlacnejším tovarom, hoci sa tak príjemne počúvajú. A to politici vedia veľmi dobre, nech už patria ku ktorejkoľvek strane. Občania by mali uvážiť, čo je reálny prísľub a čo povestné mazanie medu okolo úst.
