Hoci sa to zdá takmer neuveriteľné, ale už je to tak: s pánom farárom Vlastimilom V. Protivínskym z Rakvíc na Břeclavsku mám čosi spoločné. Ako pred pár dňami priznal v televízii, keď bol malý, chcel byť komunistom. Ja som zas v čase detstva, čo bolo približne o tridsať rokov skôr, ako svoje detstvo prežíval pán farár Protivínsky, chcel byť kňazom. Možno keby sa naše detské sny boli splnili, mohol som byť ja dobrým kňazom a on sa zas ako komunista mohol ocitnúť takmer mimo zákona na jednej z najspodnejších spoločenských priečok tohto režimu. Čím intenzívnejšie však prežívam hektickú súčasnosť, tým viac pochybujem, že by som tým, čomu sa dnes všeobecne hovorí dobrý kňaz, skutočne bol. Pokiaľ by som, samozrejme, nenosil čierne kňazské rúcho i cez oči, ako to často vidím a pociťujem všade okolo seba. I v prípade vyššie spomínaného pána farára.
Pred rokom, keď pri voľbách do senátu na Břeclavsku hrozilo, že zvíťazia komunisti, začal pán farár Protivínsky s aktívnou politickou prácou. Zhotovil letáky, v ktorých veľmi dôrazne varoval svojich farníkov pred komunistickou stranou. „Ako kňaz som povinný nielen upozorňovať na prípadné zlo, ale tiež sa proti akémukoľvek zlu postaviť. Preto vás vyzývam: Zastavte nástup komunizmu,“ zneli plamenné slová adresované miestnym babičkám, ktoré už na prvý pohľad nerozoznávajú saleziánov od partizánov, a ktorým môže kedykoľvek ktokoľvek navravieť, že pred pár rokmi ešte vládol v časti sveta komunizmus. Chápem, že kňaz má, alebo mal by mať povinnosť nielen „zapaľovať sviečky na oltári“, ako pán Protivínsky sám hovorí, ale aktívne bojovať proti akémukoľvek zlu. V tom prípade je však zbytočné čakať do volieb, nech by v nich hrozilo víťazstvo kohokoľvek. Stačí iba sledovať dennú tlač, ktorá sa stala akýmsi breviárom „zla nášho každodenného“, a bojovať možno až do roztrhania sutany. V tom prípade by však mnohí cirkevní predstavitelia musel prestať byť v úctivom predklone pred štátnou mocou, bez ohľadu na to, či je ľavicová alebo pravicová, ale by museli v súlade s Bibliou vyháňať hriešnikov z raja a kupcov z chrámov.
V mojom okolí žije mladý človek, ktorý je približne vo veku pána farára Protivínskeho, ba trochu sa i naňho ponáša. Nie je kňazom a nikdy nebol ani komunistom. Pracuje vo firme, ktorá disponuje s ním a s jeho časom 48 hodín denne vo všedný deň i vo sviatok, ktorá mu dávkuje dovolenku ako Hoffmanské kvapky, a žiadosť o voľno kvôli chorobe pokladá za trestný čin rovnajúci sa svojou spoločenskou nebezpečnosťou úkladnej vražde. Tento mladý človek je vlastne starý, hoci momentálne si to ešte vari viac uvedomuje jeho okolie ako on sám. Na jeho živote a osamelej vyčerpanosti sa podpísalo hneď niekoľko ziel súčasnosti. Možno pozná svet viac, ako sme poznali my v jeho veku, ale nemá sa s kým podeliť o zážitky. Možno má na bankovom konte viac peňazí ako sme zarobili my za celý život, ale nemá s kým vybudovať za ne spoločný domov. Možno by mal viac túžob a snov ako sme mali my, lenže nemá kedy snívať. A poznám aj iného mladého muža, ktorý opakovane prišiel o prácu, začal požívať alkohol, rozpadla sa mu rodina a sám sa stal bezdomovcom. Jeho bývalá manželka sa pokúsila o samovraždu.
Spomínam si tiež na istého kňaza, ktorý v novembri 1989 rečnil na jednej pražskej tribúne a kričal s davom: „Gusto, je tu husto!“ O pár rokov ho v cirkevnej hierarchii povýšili, a keď všetko dobre pôjde, možno onedlho bude aj pápežom. Som presvedčený, že ani vo Vatikáne by sa ho nikdy nespýtali, kam sa podela jeho láska k blížnemu. Napriek tomu stále tvrdím, že sme si s pánom farárom Protivínskym podobní. Dokonca ani nestojíme na opačných stranách barikády, pretože obom sa nám bridí zlo v akejkoľvek forme. Možno keby sme sa niekedy stretli, dokázali by sme si i porozumieť. Na rozdiel od neho však ja nemám strach z návratu komunizmu. Nemôže sa predsa vrátiť to, čo tu, ani nikde vo svete nikdy nebolo.
