Je nedeľa. Zdanlivo ako každá iná, s pustými ulicami, ospanlivá, stíchnutá, sviatočná. A predsa pre Slovensko je sviatočne sviatočná. Slovenský olympijský výbor (SOV) vydá vizitky vyslancom nášho športu pre celosvetový sviatok, ktorý o mesiac odštartuje na druhej časti sveta v Sydney. SOV odmení olympijskými reťazami svojich najvíťaznejších. A po prvý raz príde medzi olympionikov do Slovenskej republiky prezident Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Juan Antonio Samaranch. Je nedeľa, ako každá iná. Prší.
„Máte čas, lietadlo z Lausanne mešká,“ víta ma pri vchode do hotela Hollyday Inn naša stálica v medzinárodnej olympijskej rodine, čestný predseda SOV profesor Vladimír Černušák.
Mal som čas. Mnoho známych tvárí na prvom poschodí vôbec neľutovalo, že sa stali hercami známej hry Čakanie na Godota. Kamil Haťapka, akoby šliapal na pedály, sa usiloval dohovoriť s o hlavu vyšším podpredsedom parlamentu Pavlom Hrušovským. Vicepremiér Ľubomír Fogaš, ešte v dovolenkovej pohode, sa zabával v kruhu športovcov. Popri prestretých stoloch sa mihli tváre veteránov žurnalistiky aj športu, od Štefana Mašlonku a Milana Valka po Jána Staršieho, Katarínu Ráczovú a Petra Šťastného, v tej chvíli ešte neovenčeného. A nechýbala nevyhnutná surovina všetkých rokovaní a uznesení, aj čakaní na ne: čierna káva, doplnená tentokrát pagáčikmi a vychladnutými kroasantmi.
Rokovaciu, ešte poloprázdnu, sieň zdobili tri premietacie plátna a dve pódiá: uprostred pre predsedníctvo a hostí a bočné pre módnu prehliadku. Stolíky, mikrofóny, slúchadlá, papier pripravený pre múdre poznámky a bielozelená ceruzka, pozornosť hotela.
„Už je tu,“ zašumelo do vône kávy a šumu diskusií o peknom lete. Bleskovo sa zaplnila sála do posledného miesta pri stolíkoch aj s radmi pri múroch popristavovaných stoličiek. Ale ešte chvíľu trvalo, kým vkročil do sály očakávaný hosť od Ženevského jazera, ktorý síce prišiel do Bratislavy už po tretíkrát, ale po prvý raz pred SOV: medzi priateľmi od detstva nazývaný don Juan. Kedysi minister, veľvyslanec, dnes pápež olympijského športu, najväčšej svetovej rodiny – Jeho Excelencia Juan Antonio markíz de Samaranch.
Prológ prológu V úvodnom slove na privítanie z úst čerstvého predsedu SOV Františka Chmelára zaznelo nečakané prekvapenie: prvých privítal zástupcov médií. To tu ešte nebolo! Až potom, po poklone predstaviteľom parlamentu, vlády, športovcom a vzácnym hosťom, vrcholiacej ováciami olympijskému prezidentovi, predniesol aj svoj príhovor. Pravdaže slávnostný, vrelý, nezabudnúc na ideály, ani prípravy na letné hry, ktoré odštartujú o mesiac v krajine protinožcov. Predseda Chmelár aj sám seba svojsky uvádzal a moderoval.
Príprava zasadania bola perfektná, až na to, že jej priebeh zatienili chrbty a zadné časti zástupov fotografov a kameramanov, ktorých zväčšeniny premietali súbežne až na troch premietacích plátnach. Naozaj zaujímavý film. Obecenstvo bolo zdvorilé. A hoci vonku za oblokmi priberal na sile prudký lejak, dnu bola atmosféra natoľko hrejivá, že by v nej momentálne prešla aj akákoľvek opozičná zmluva. Do tohto sviatočného očakávania a až posvätného ticha vstúpil túžobne vyčkávaný…
Pápež Ani ihlu by nebolo treba hľadať v kope sena, lebo v tomto tichu by sme presne odhadli smer a miesto jej dopadu. Vonku lialo ako z krhle, ale olympijská obloha žiarila slnečne jasne, keď elegantne, svižne, diplomaticky a s plnou náložou ideálov ju v Bratislave dokresľoval prvý zástupca olympských bohov na tejto zemi markíz de Samaranch. Vôkol bol Hollyday a my všetci v Inn. Zabudnuté všetky úplatky, machinácie, prideľovania olympiád, súboj veľmocí Coca Coly a jej víťazného hlavného mesta Atlanty s porazeným chudobným Akropolisom. Zatíchli škandály Salt Lake City, dopingy, komercializácia, labutia pieseň amaterizmu, rozprávky Coubertina, že je dôležitejšie zúčastniť sa než zvíťaziť. Ostala ako na bazilejskom koncile iba myšlienka veľkého zjednotenia, potreba mladosti víťaznej, čestne súťažiacej, fair-play, športu, bez ktorého niet kultúry, a kultúry, bez ktorej niet pokroku ľudstva. Vidina božsky nesmrteľného sna ľudstva po mieri.
Budúce storočie sa má na čo tešiť. Ak mlčia múzy – vravia zbrane. Ale aj naopak. Kiež sa pápežove slová, ktoré v rozličných obmenách za svoje dve úradujúce desaťročie predniesol v 193 krajinách, v 21. storočí už konečne splnia. Prológ svätej stolice olympijskej mal pozorných a vďačných poslucháčov.
Blitzkrieg Ak Nemci prepadli Poľsko a skoncovali s ním v „bleskovej vojne“ za mesiac, ba ak Moše Dajan a jeho druhovia vyprášili kožuch skoro stonásobnej presile za necelý týždeň, v pamätnej „päťdňovej vojne“, tak sa ťaženie karavány slovenských olympionikov na Sydney obišlo bez púštnych búrok a trvalo od štartu až do záverečnej oázy pokoja necelú polhodinku: presne 25 minút a 52 sekúnd. Prehovorili múzy a zbrane neblčali, ale mlčali. Čože sa všetko v tomto slovenskom rekorde udialo?
Poézia čísiel: ako odznelo takmer bez výhrad do Sydney pocestuje, ak nepribudnú ďalší nevyhnutní a ďalšie nevyhnutné vrásky, 176 osôb. Z toho 112 reprezentantov, ktorí budú súťažiť v dvanástich odvetviach. Veľa, či málo? Pôvodne malo byť vo výprave 130 členov.
Matka história nám pripomenula: v slovenskej premiére na Zimných olympijských hrách v Lillehammeri bolo 42 športovcov, zimu v Nagane zažilo o päť menej, teda 37, v Atlante na letnej premiére 1996 ich bolo už dupľovane: 71. Dovedna získalo Slovensko 31 bodov po jednej zlatej, striebornej a bronzovej medaile. Dosť? Málo?
Próza čísiel: „Chceme pôsobiť v olympijskom hnutí nie ako nedospelé rozmaznané dieťa,“ burácal slovenský predseda Chmelár a len tak mimochodom ukĺzlo, že SOV potrebuje ešte aspoň desať miliónov korún, pričom očakáva, že „rokovania s vládou budú úspešné, aby sme mali celý rok 2000 finančne zabezpečený“. Málokomu ušli pohľady, ktoré vtedy zablúdili k vicepremiérovi, no Ľubomír Fogaš vykúzlil oproti očakávaným miliónom iba typický milý, ničnesľubujúci úsmev.
A dráma? Keďže na olympiádu poputujú až tri kolektívne tímy, ktoré si zaslúžene túto poctu vybojovali, verejnosť očakávala primeranú pozornosť predovšetkým ich samých. Stalo sa, ale v zápornom zmysle: funkcionárska malicherná búrka v tábore víťazných basketbalistiek značne ochladila naše vari najhorúcejšie želiezko v olympijskom ohni. Každý má svoju pravdu, hlásal Pirandello a podpredseda vlády Fogaš správne povedal minulý mesiac pre SLOVO, že rodina si má škriepky vyriešiť nie v médiách, no doma a aj táto športová mohla počkať po olympiáde.
Keď premietali na troch plátnach mená nominovaných hráčok, zazreli sme v sále smutné oči Ivety Bielikovej, našej hviezdy, ktorá na austrálskej olympijskej oblohe bude chýbať a možno aj na stupni víťaziek, ak nám taký pristavia. Ešte horšie je to s futbalistami. Keďže doteraz pre klubovo-funkcionárske prehadzovačky nedošlo ani v hodine dvanástej k dohode, na plátnach premietali pre istotu 30 (!) mien, aby vraj z tohto „koša mohli vyberať“. Tak nielen v košoch basketbalistiek, ale aj futbalistov sú deravé sitá. Päť minút po dvanástej, ako ubezpečil F. Chmelár po návrate futbalových funkcionárov z Zürichu, očakáva ich vraj láskavý súhlas. Alebo neláskavý nesúhlas. To sa ešte načakáme.
„Keby nebolo vzácnej návštevy, asi by to tak bleskovo rýchlo neprešlo,“ vzdychol si slovenský Zeus. Ale aké hromobitie môže nasledovať, ak bubliny našich nádejí nedajbože spľasnú, to už nebude len rekordný blitzkrieg. A kto pôjde – hráči, či funkcionári – na blic?
Money, money, money… Kdeže sú časy, keď sa pláničkovci na majstrovstvá sveta a atléti na olympiádu museli poskladať z vreckového a občasných podarúnkov na vlak 2. triedy, kajutu v lodi a preskromné ubytovanie v slamníkoch? Sú športovci, pre ktorých najvyššou métou je stať sa vyslancom svojej vlasti. Ale aj takí, čo požadujú „náhradu ušlého zisku“. Alebo kyvadloví váhavci či hráči vo funkcionárskych a klubových tombolách.
Ale dosť bolo spomínania. Keď zacvendží ten zvláštny kov, čo vynašli Féničania a pomenovali ho peniazmi, hneď zaznie veselšia nôta. Slovensko-fénická pesnička má refrén: dva milióny korún za zlato, miliónik za striebro, 600-tisíc za bronz a ešte prípadné bodovanie 200, 150, či 100-tisíc korún. Dosť? Málo?
Sľubne to vychádza aj pre kolektívy: každému z medailového tímu pripadne za salvy slávy po 600, 400 alebo 300-tisíc. A: 200, 150 a 100 tisíc za bodové, teda od 4. po 6. miesto. Málo – veľa?
Zaujímavé: ani lístok obáv sa nepohol na strome olympijskej ekonomiky, ani vánok obáv nezašumel z predstavy, že by všetky kolektívy, všetci jednotlivci zvíťazili. Ani úsmev vicepremiéra nebol potrebný: potom by akékoľvek veľa bolo málo, hoci by vedľa prezidenta nesedel Fogaš, ale hoci aj Mikloš alebo pani Brigita.
Beautiful day Módnu prehliadku olympijských úborov od dresov, spoločenských šiat až po pohotovo pripravené gala pre medailistov na stupne víťazov sprevádzala už v Bratislave mnohosľubná pieseň We are the Champions! Originalitou sa teda SOV neblysol. Škoda. Za kanálom La Manche už v týchto chvíľach populárna írska kapela U2 pripravuje muziku pre Sydney a to spolu so skupinami Bon Jovi, Oasis, ba aj spevákom Ricky Martinom. A chcete poznať oficiálnu hymnu celej športovej udalosti? Je dávno známa – osvedčený Beautiful Day.
Krásny deň slovenských olympionikov sprevádzala prvoligová moderátorka Alena Heribanová, ktorá v nadšenom zápale obsypala vyprahnutý grécky Olymp sviežou zeleňou lúk. Ešteže k nim dobroprajne nepridala spiežovce oviec a vôňu bryndzových halušiek z antických salašov. Predstavila potom za to veľmi elegantne jej srdcu blízku – módu. Ochotnícke divadielko začalo mužom prikrytým posteľnou plachtou a v ruke trímajúcom čosi medzi kopijou a šabľou. „To je slovenský kroj?“ pošepol Samaranch s úsmevom susedovi, ale zrejme to bol iba malý grécky žart.
Vďačná rola pre Alenku z ríše divov módy to tento raz nebola. Lebo ani modely z Trenčína, ani z mojej rodnej Žiliny, ktorým som držal palce, nehýrili originalitou. Prevažovala šedivosť, šušťali umelinou a až na klobúčiky so širákmi málokto zatúžil ich obdivova na sebeť. Zároveň nás udivila aj lenivosť básnikov a pesničkárov – nevedeli dať na cestu našim športovcom, ak nie znelku či hymnu, tak aspoň moderný poetický pozdrav.
A predsa stojí za dverami ten deň, keď i v umení si opäť budeme môcť povedať: We are the Champions! Sme šampióni!
Šťastný Šťastný a zlatý Samaranch „Bol som tri razy v živote celkom šťastný,“ povedal mi po rokoch šťastím horiaci Peter Šťastný. „Prvý raz pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď sme si gratulovali v šatni belasých na Tehelnom poli k titulu hokejových majstrov Československa. Druhý raz, keď som si obliekal slovenský olympijský dres v Lillehammeri. A po tretíkrát, keď mi pán prezident Samaranch zavesil na prsia striebornú olympijskú reťaz.“ Šťastný Šťastný prišiel zo Saint Louis iba na skok, aby doskočil najvyššie v kariére.
Po prvý raz v histórii udeľoval SOV reťaz – zlatú. Po dlhom čase som zachytil chvenie z doatia v hlase Vladimíra Černušáka, ktorého oslávenec predtým nazval „priateľom milovaným, jedným z najlepších na svete“. Odôvodnenie bolo jednoduché, aj keď zachytilo iba úlomok zásluh muža, ktorý olympijské hnutie previedol časmi búrok a neistôt na najvyšší vrchol aktivity a spoločenského záujmu: J. A. markíz de Samaranch.
Keď sa potom na bratislavskom korze usadil vedľa sochy svojho konkurenta vo vládnutí Napoleona Bonaparta, s uspokojením si vydýchol: „Tak ty si, kolega, panoval o päť rokov menej ako ja.“ A zazdalo sa mi, že víťaz od Slavkova mu prikývol: „Aj ja som toho trocha menej povyhrával.“
A dážď? Le soleil d´Austerlitz se leva radieux. Slavkovské slnko vyšlo žiarivé. A bratislavské tiež.
Autor (1921) je spisovateľ a publicista
