„A čo myslíte, prečo som tu dnes celkom sama?“ najmä tónom hlasu ma skôr informovala, než sa spytovala pani, ktorá pravidelne skresáva moje tvrdohlavé vlasy do ako-tak znesiteľnej podoby. „A takto prázdno je tu už niekoľko mesiacov,“ vzdychla a dodala, že v ich Hair styling studiu (roky predtým, a vlastne aj teraz obyčajné kaderníctvo) riešia rapídny úbytok zákazníčok dovolenkami a podaktoré kolegyne aj prácou na polovičný úväzok. Tá, ktorá „tam dnes bola celkom sama“, sa zoštíhleniu klientely ani veľmi nečudovala. „Veď je jasné, že ak bude mať niekto ledva na chlieb, nepôjde si dať robiť frizúru. A ako dlho si nás tu za takých okolností budú ochotní držať v plnom počte, je vo hviezdach,“ zaznela v konštatovaní jej obava zo straty zamestnania. Príklad, ktorý sa našim slovutným mysliteľom vidí taký komunálny, že už nepochybne znechutene preskočili na čosi vznešenejšie. Lenže tá pani vysvetlila podstatu dopadu krízy na ľudí, ktorí ju ponesú na svojich pleciach predovšetkým (ak nie výlučne) tak lapidárne, že zrozumiteľnejšie by to nevysvetlil hádam ani držiteľ Nobelovej ceny. Čo hovoria správy Nemecká spolková republika môže v roku 2009 prísť v dôsledku krízy o 215-tisíc pracovných miest, uviedla koncom minulého týždňa slovenská spravodajská televízia. Iný údaj ešte krátko predtým uvádzal asi 150-tisíc ľudí. Napriek tomu, že sa Slovensko v štatistike nezamestnanosti Európskeho štatistického úradu za prvý polrok roka 2008 posunulo na predposlednú priečku (hneď za Španielsko), vníma Inštitút zamestnanosti počet ľudí bez práce na Slovensku ako vážny problém. Stále totiž platí, že spomedzi všetkých nezamestnaných je v SR viac ako 70 percent ľudí bez práce dlhšie ako rok, a teda stráca pracovné návyky, čiže aj šancu znova sa zamestnať. Percento dlhodobo nezamestnaných u nás pritom patrí k najvyšším spomedzi všetkých krajín Európskej únie. Na druhom mieste, s podielom dlhodobo nezamestnaných na celkovom počte nezamestnaných 58,8 percenta je Bulharsko, potom nasleduje Nemecko s 56,6 percenta a Česká republika s 52,2 percenta ľudí. Novozvolený prezident Spojených štátov amerických Barrack Obama pred pár dňami oznámil, že chce v USA zachrániť 2,5 milióna pracovných miest. Vítaná snaha v situácii, keď je podľa tej istej správy spomalenie ekonomiky USA spojené s najhoršou úverovou krízou v posledných 70-ich rokoch. Obama však zároveň upozornil aj na pravdepodobnosť, že ešte predtým, ako sa situácia zlepší, sa najprv zhorší a ak USA nebudú konať rýchlo a odvážne, môžu prísť ich občania na budúci rok o milióny pracovných miest. A pripomenul riziko upadnutia štátu do deflačnej špirály, ktorá môže viesť k ďalšiemu zvýšeniu veľkej zadlženosti. Kolotoč Počet ľudí poberajúcich dávky v nezamestnanosti sa v USA nedávno dostal na najvyššiu úroveň od decembra roku 1982. Počet občanov žiadajúcich o túto dávku vzrástol podľa údajov z médií tento mesiac najvyššie za posledných šestnásť rokov a v tejto súvislosti sa v krajine predpokladá nielen hlboká, ale aj dlhotrvajúca recesia. Hoci je pravdepodobné, že nad dávkou v nezamestnanosti pre občanov USA by zajasal aj nejeden zamestnaný a možno aj zamestnaný občan Slovenska, dá sa predpokladať, že ľudia bez zamestnania (a to platí všade, kde sa zmenší počet pracovných príležitostí) už nebudú môcť nakupovať toľko ako dosiaľ. Ak sa bude menej nakupovať, bude treba viac prepúšťať, pretože nikto nechce prísť o svoj zisk ani nechce mať nižší plat. Ak sa bude viac prepúšťať bez vytvárania nových miest, bude sa podľa všetkého aj menej nakupovať. Ak sa bude menej nakupovať, nebude treba toľko vyrábať. Ak sa bude menej vyrábať, nebude treba zamestnávať toľko ľudí… Na tento nepríjemný kruh a jeho možné vyústenie si možno ešte podaktorí pamätajú z hodín dejepisu, filozofie či politickej ekonómie. Iní ho už v istých formách zažili už aj u nás a aj na vlastnej koži. Ďalší ho možno vnímali podvedome, keď na miestach, kde boli zvyknutí nakupovať nejaké konkrétne produkty, sa v krátkom čase vymenilo niekoľko rozličných predajní či inštitúcií – podľa toho, kto si mohol dovoliť platiť aké nájomné či rekonštrukciu, ktorých sa robí požehnane. Aspoň stavbári, jedna z nedostatkových profesií súčasnosti by teda mohli pokojne správať. Keby však pri všeobecnej recesii nehrozilo, že o byty a iné stavby alebo ich rekonštrukciu klesne záujem a v pritlmenom stavebníctve sa nikto nebude trhať ani o stavbárov. Ešteže oni sú zvyknutí za prácou migrovať. Všetci však nie sme stavbári. Napriek tomu sa mnohým zamestnancom, ktorých teraz prepúšťajú odporúča, ba v lepšom prípade ponúka, za prácou cestovať. Alebo sa presídliť. A tí, ktorí váhajú, prípadne takúto možnosť dokonca odmietnu, sa stávajú terčom odsúdenia. Spoza stola Malú mieru migrácie za prácou vyčítali zhruba pred piatimi až siedmimi rokmi občanom Slovenska najmä vtedajší predstavitelia ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Ako motiváciu na to, aby sa ľudia za prácou presídlili, označovali desaťtisícový bonus na sťahovanie, poskytovaný v rámci vtedajšej sociálnej reformy. Bolo to síce viac ako nič, ale už aj pri vtedajších cenách bytov a nájmov pôsobila táto suma motivujúco nanajvýš na špekulantov. Odmietanie vzdať sa vlastnej strechy nad hlavou však mnohí pokladali za špekulantstvo tiež. Súčasné prieskumy poklesu počtu poberateľov sociálnych dávok signalizujú, že mnohým občanom sa neoplatí ísť pracovať, pretože poberanie dávok je pre nich ekonomicky výhodnejšie. Mnohí ich za to odsudzujeme. Koľkí z nás, nielen nezamestnaných, ale aj bohatých majiteľov fabrík či veľkých podnikov a korporácií, alebo aspoň zamestnaných občanov si však v prípade rozhodovania medzi ekonomickou výhodnosťou a nevýhodnosťou zvolí nevýhodnosť? Je pozitívne, že postupné zatváranie celých fabrík či ich prevádzok je niekde aj v súčasnosti spojené s ponukou pracovných miest v iných lokalitách. Tým, ktorí ich svojim prepusteným zamestnancom ponúkajú, slúži ku cti snaha nájsť náhradné zamestnanie aspoň tým, ktorých profesie sú žiadané. Menej ctihodné je paušálne odsudzovanie tých, ktorí pri takýchto ponukách váhajú, alebo ich dokonca odmietnu, odborníkmi aj „odborníkmi“ spoza stolov televíznych či rozhlasových štúdií, a trápne je bezkontextové porovnávanie vzdialeností u nás a špeciálne v zámorskom zahraničí. A hovorí to viac o kritizujúcich ako o kritizovaných. Navyše sa situácia zmenila. Najmä mladšie ročníky za prácou do zahraničia migrujú, alebo sa tam vysťahúvajú, len sa tak za nimi práši. Predstavte si seba Pre päťdesiatpäť- či šesťdesiatročného človeka, ktorý má z hodiny na hodinu zmeniť svoj modus vivendi aj domáca migrácia znamená niekoľko hodín denne za prácou dochádzať, alebo sa presťahovať do ubytovne či podnájmu a žiť rytmom týždňovkára. Prvá možnosť je pre človeka, ktorý nemá auto ani príjmy, čo by mu ho umožňovali denne používať, pri zdecimovanej sieti medzimestskej hromadnej dopravy v SR, niekedy vyslovene neuskutočniteľná. Druhá znamená absolútnu stratu súkromia. V oboch prípadoch, najmä, ak si už na človeka na prahu staroby siahli choroby, nielen psychicky, ale ani fyzicky nie vždy zvládnuteľná možnosť. Kopať teda do toho, kto dochádzanie či sťahovanie v takejto situácii veľmi zvažuje? Pritom to vždy nemusí byť optimálne riešenie ani pre mladých, ktorým sa pre dlhodobé rozdelenie môžu rozpadnúť rodiny. Hoci vzhľadom na v súčasnosti proklamované a podporované tendencie namiesto budovania vzťahov zbierať najmä sexuálne zážitky, to trendy určujúca časť spoločnosti pokladá za normálne. Nezamestnanosť sa definuje ako stav, keď je časť pracovných síl mimo pracovného procesu, nezamestnaný ako osoba schopná pracovať, ktorá si však nemôže nájsť platenú prácu. Podľa Medzinárodnej organizácie práce osoba nad pätnásť rokov aktívne si hľadajúca zamestnanie, pripravená nastúpiť doň do štrnástich dní. Chudoba, ktorá takmer automaticky znamená sociálne vylúčenie – hrozí podľa Eurostatu asi pätnástim percentám (asi 56 miliónom) obyvateľov Európskej únie. Štyri z ukazovateľov chudoby, ktorá, ako napokon ukazuje aj stále väčšiu časť sveta zachvacujúca kríza, nie je nebezpečná len pre chudobných, sú pritom spojené s nezamestnanosťou. Nebezpečná je najmä dlhodobá nezamestnanosť trvajúca rok a veľmi dlhodobá trvajúca najmenej dva roky. Na Slovensku tvorí dlhodobá nezamestnanosť, ktorá nás v tomto ukazovateli vyniesla na čelo nelichotivého rebríčka, už spomenutých 70 percent. Podľa dostupných údajov je to o 20 percent viac ako pred piatimi rokmi. Tí, čo zamestnanie majú, sú zvyčajne presvedčení, že za nezamestnanosť si môže každý sám. Môže za to teda lenivosť nezamestnaných? Bude za nezamestnanosť a neskôr možno nezamestnateľnosť, ktorá sa vo svete začína usádzať v dôsledku svetovej hospodárskej krízy, zodpovedný výlučne každý sám? Znamenajú pády do sociálnej siete len zlyhanie občanov? Je dôvod obávať sa, že snaha presunúť zodpovednosť za tento nárast výlučne na plecia nezamestnaných jednotlivcov je účelová. A nepomôže nielen tým, ktorí nemajú a nebudú mať za čo živiť trh a jeho dodávateľov – teda výrobcov svojimi nákupmi. Nepomôže ani výrobcom, nepomôže ani tým, ktorí sa ňou oháňajú; nepomôže nikomu. Nezamestnanosť ekonomiku neoživí Dlhodobo nezamestnaní pritom nestrácajú len možnosť nakupovať. Strácajú aj kvalifikáciu, pracovné návyky a motiváciu pracovať. Cítia, že spoločnosť s nimi už neráta. Ponechaním výlučne na seba samých v nich zabíja snahu o sebarealizáciu. „Spoločnosť sa nesmie tváriť, ako by voči jednotlivcom nemala nijaké povinnosti a ich problémy sa jej netýkali. Ani to, že jednotlivec je povinný riešiť si problémy výlučne podľa ňou nadiktovaných predstáv,“ zdôraznila mi bezmála pred desiatimi rokmi, keď sa robili jedny z prvých, podľa nej neveľmi šťastných krokov sociálnej reformy, riaditeľka dnes už neexistujúceho kresťansko-spoločenského Inštitútu pre ženu a rodinu. Jej bývalí kolegovia, odborníci z ministerstiev, jej preto, že ustavične žiadala, aby aktivizovali nielen nezamestnaných a chudobných, ale aj seba, mali plné zuby. O pár rokov neskôr, zhruba pred piatimi rokmi, keď takmer nebolo týždňa, že by sa v svetovom ekonomickom spravodajstve nebola objavila správa o krachoch veľkých firiem a koncernov či o hromadnom prepúšťaní zamestnancov, mali zase plné zuby každého, kto sa usiloval zreálniť nadšenie z vlny zahraničných investorov. Je pravda – vytŕhali kormidelníkom štátu tŕne z piat, pomohli aj zamestnanosti, rastu ekonomiky aj HDP. Pravda však bola a je aj to, že k nám prichádzali predovšetkým pre lacnú pracovnú silu s vtedy ešte výbornou kvalifikovanosťou a vzdelanosťou, aby ušli pred hrozbou recesie v materskej krajine a najmä preto, že náš štát ich oproti vlastným podnikateľom neraz až neúmerne zvýhodňoval. Hlasy, aby sa rovnaká pozornosť a výhody, ktoré by im pomohli rozbehnúť výrobu a podnikanie, venovala domácim výrobcom, sa označovali, a napokon stále označujú, za reakčné. Aj upozornenia, že cudzí investori sa po takých desiatich rokoch, keď na východ od nás nájdu ešte lacnejšie pracovné sily a vypršia im finančné prázdniny, pôjdu aj s fabrikami o pár tisíc kilometrov ďalej. Za reakčné sa považovali takisto aj hlasy tých, ktorým sa nepáčilo rozpredávanie našich energetických a iných zdrojov zahraničiu. Vyrieši to prepúšťanie? Podľa Inštitútu zamestnanosti príklady zo zahraničia ukazujú, že s dlhodobou nezamestnanosťou sa dá bojovať len individuálnym prístupom a motivovať dlhodobo nezamestnaných, aby si hľadali prácu, by mal systém sociálnych dávok. Koľkých spomedzi množstva prepustených na celom svete sa podarí nájsť miesta v čase, keď, ako uvádzajú médiá, Európa zažíva ďalšie ekonomické otrasy a spomalenie rastu svojich ekonomík a zvýšenie nezamestnanosti ohlásili aj Nemecko a Veľká Británia? Za individuálny prístup v tejto situácii zrejme možno pokladať aj migráciu za prácou. Ako sa však migrujúcim bude dariť uspieť v čase hospodárskej recesie, je otázne. Veď vo Veľkej Británii dosiahla miera nezamestnanosti najvyššiu úroveň od roku 1997 (nezamestnaných je 1,825 milióna Britov) a za posledné tri mesiace tam prišlo o prácu 140-tisíc ľudí. V Nemecku sa predpokladá, že do konca roka 2009 by malo o prácu prísť asi 150-tisíc, iné zdroje uvádzajú aj viac) ľudí. Navyše celá eurozóna s 307 miliónmi obyvateľov ohlasuje, že tu výrazne vzrastie nezamestnanosť, pretože je technicky v recesii. Aj podľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny SR bude vývoj nezamestnanosti na Slovensku závisieť od toho, ako sa bude vyvíjať trh práce v zahraničí, najmä v krajinách, kde pracuje veľa Slovákov, teda v Írsku, Nemecku či v Českej republike. Úrad rapídny nárast nezamestnanosti neočakáva. Konkrétne správy zo zahraničia, napríklad z Írska, ktoré bolo ešte donedávna krajinou zasľúbenou pre každého, kto sa chcel mať lepšie, ako by sa mohol mať doma, však hovoria, že mnohí cudzinci už odtiaľ utekajú. Podľa amerického ministerstva práce museli zamestnávatelia v októbri prepustiť 240-tisíc a v septembri 284-tisíc ľudí. Za prvých desať mesiacov tohto roka tam prišlo o prácu 1,2 milióna zamestnancov a úbytok pracovných miest je väčší, ako sa predpokladalo. Zníženie počtu pracovníkov v automobilke Ford a plánovanie zníženia výdavkov na mzdy do konca januára 2009 o 10 percent hovorí tiež samo za seba. Úsilie štátov zvládnuť tento prepad s čo najmenšími následkami na občanov môže byť sympatické. Očakávané ovocie však sotva prinesú administratívne opatrenia. Tak ako kaderníctvu nevyriešia zníženie počtu zákazníčok dovolenky, ba ani prepúšťanie zamestnankýň.
