Kandidát, SR / ČR 2013, cynický thriller, 106 min. Premiéra 10. októbra 2013. Réžia: Jonáš Karásek, Scenár: Maroš Hečko, Michal Havran a Peter Balko Kamera: Tomáš Juríček. Hrajú: Marek Majeský, Roman Luknár, Michal Dlouhý, Michal Kubovčík, Monika Hilmerová, Pavel Nový, Milan Chalmovský, Ján Jackuliak, Pavel Slabý, Lukáš Pelč, Dušan Vicen, Michal Havran
Prídem do kina ako vždy, päť minút pred začiatkom. A tam rad ako nikdy! Len-len stíham. Kinosála plná. Reklama na reklamu spoľahlivo zabrala. Film je ľahký, hravý a za tou ľahkosťou naozaj ťaživý obraz: takto to je. Hra na hru.
Takí sme?
Na plátne sa rozpletá príbeh jednej veľkej manipulácie. Sú do nej zaplatené tajomné postavy s temnou minulosťou (eštebácky generál a jeho dcéra), žiarivé postavy s krásnou prítomnosťou (reklamní magnáti), sivé eminencie so stálou tisícročnou mocou (biskup) i otroci zo sídlisk (Blonďáčik a jeho druh, ktorí na čísi príkaz odpočúvajú). Každý každého sleduje, každý to predpokladá, ale každý si myslí, že práve on je v bezpečí. Asi iba Blonďáčik, chlapec z Petržalky nie. On si iba robí robotu: vie zamerať svoje „nádobíčko“ na klienta a vie ho odpočuť. Nerozmýšľa, pre koho to robí, lebo si zarába na živobytie. Smeje sa z toho, čo počuje. A žije, ako vie. Keď príde príležitosť, chopí sa jej. Od nablýskaných reklamných agentiek a agentov sa výrazne líši, ale iba prostredím a vecami. Jeho poteší obyčajné kávové sako, ich červené lodičky Prada, a šampanské Dom Pérignon. Aj Blonďáčik, aj mašinéria reklamy sú však iba otroci: obsluhujú svojho neznámeho chlebodarcu. Iba miera ich manipulácie a odmeny za ňu je rozdielna.
Kto je tým chlebodarcom?
„Zverejňujú (sa) správy amerických tajných služieb, rozkrývajú súvislosti, ukazujú svetu, aké kvantum vecí o vás môžu zistiť z odpočutých telefónov, účtov v banke a tak ďalej. Fajn, teraz to už vieme. Aký to má inak efekt? Voľačo sa vyriešilo? A čo nám to prinieslo? Viac pravdy, slobody? Vieme vôbec čosi také vstrebať, nejako to zmysluplne spracovať?“ hovorí jeden z tvorcov filmu Maroš Hečko.
Český sociológ Jan Keller skúma súčasnú spoločnosť očami vedy. Charakterizuje príslušníkov strednej triedy (novinárov, manipulátorov rôzneho druhu a príslušnosti) ako obslužnú vrstvu, ktorá plní ciele najvyššej triedy. A o tom je film Kandidát. Iba zdanlivo sledujeme príbeh vymysleného neznámeho chlapíka, ktorého za 60 dní predstaví reklamná agentúra davu a dav ho (dokonca už po smrti!) zvolí za prezidenta. Ten film je obrazovým príbehom stavu spoločnosti. Tej, v ktorej sme všetci hercami. Hráme sa na slobodu a slobodné voľby – a volíme si iba výsledky práce reklamných agentúr. Deň čo deň máme právo slobodne si zvoliť lož. Núti nás niekto? Čím jagavejšie tváre hráčov si mocní nakúpia, tým je kampaň na lož úspešnejšia.
Pozerám po očku na tú plnú kinosálu a premýšľam: koľko z tých dievčat a chlapcov okolo mňa vie, že v tom lieta tiež? Koľké a koľkí z nich sa napríklad tešia na švajčiarske dôchodky…? Sú (sme) obeťami „kreatívcov“, obslužnej triedy tých najmocnejších.
Film Kandidát je z tohto pohľadu mimoriadny. Nastavuje zrkadlo pre pamäť, na ktorú nám (ako hovorí Válek) dýchli. Mohli by sme mu vytknúť zbytočnú „aktualizáciu“ (ak je niekto temný, tak musí byť eštebák, prípadne biskup), mohli by sme mu vytknúť nevyrovnané herecké kreácie, mohli by sme mu vytknúť dve logické chyby, ale to sú úplne nepodstatné drobnosti. Niektoré dialógy by som si hrala donekonečna, tak som sa dobre zasmiala. Ale inak je to celé nekonečne smutné. Ale mimoriadne.
