Do odchodu lode z Janova nám ostávali ešte dve hodiny. Uchodení mestom šli sme si vybrať z úschovne batožinu. Všimli sme si, že okienko s nápisom OLBIA je už otvorené. Vzal som kupóny, kúpené v Bratislave, a dal ich sympatickému mužovi. Bez slova vytrhol listy Genova – Olbia, Class: Paluba. Už turistická nocľaháreň v podpalubí, nehovoriac o kajute II. triedy, bola dvojnásobne drahšia ako Paluba. S palubným lístkom vás loď len vezie, nik vám nemusí ustielať a ak sa chcete najesť, tak za svoje v bufete. No a čo? Ruky si umyjete aj na záchode, ráno si tam opláchnete tvár a noc strávite na palube. Rozkoš. Júnová noc na vlnách dvoch morí – Ligúrskeho a Tyrrhenského, vpravo Korzika, vľavo Elba, vánok, mesiac, partnerka a hŕba študentiek vôkol! Môžete si priať niečo viac? Janov – Olbia Sympaťák vytrhol z oboch bločkov kupón Genova – Olbia, Paluba a vyplatená suma. Nebol naučený čítať malichernosti a aj tak by nevedel, čo Paluba znamená, dôležitá bola suma. Vyťukal ju do počítača, vyhodil aktuálny kurz, dostal ekvivalent v talianskej mene, z toho mu vyšla trieda a ešte mu počítač povedal, či má cestujúci doplácať alebo mu lodná spoločnosť vráti drobné. Najprv dal peniaze, kým mu tlačiareň nevyhotovila lístky. Vydal mi štyridsaťtisíc lír, asi osemsto korún a dve šífkarty. Na oboch lodných lístkoch jasne stálo: I. trieda. Tak teda nie, nijaká dusná kabína! – myslím si v duchu. Ja chcem dýchať more! A ústa medzitým hovorili: ,,Scusi, signore, my sme zaplatili palubu, capisci…!“ Frekvencia jeho odpovede prekonala mieru mojej taliančiny. Musel som si vziať na pomoc spolucestujúcu, hovoriacu po taliansky. Človek musí vedieť, s kým ide do Sardínie! Nastal niekoľkominútový dialóg. Konečne signor pochopil. Rátal Sk ako švédske koruny. Najprv zhabal peniaze, čo vydal, potom kdesi telefonoval. Pochopil som, že do ich centrály. Priznal si chybu, upozornili ho dvaja ,,slovacci“ a opýtal sa, či je prvá trieda ešte voľná. Okej. Molto grazzie. Vylúdil úsmev, aký dokážu len Taliani. ,,Firma,“ riekol, ,,si váži vašu korektnosť a ponúka vám apartmán v I. triede. Naši pracovníci vám odnesú batožinu, večera sa podáva o deviatej hodine, v Olbii ste o siedmej ráno… Buon viaggio a veľa slnka!“ Talian. Akoby nevedel, že na Sardínii v lete nezaprší. Janusove tváre Sardínia. Ostrov ako pol Slovenska. Obyvateľov má len tretinu, zato oveľa viac kôz a oviec. Kopce sú zväčša holé, iba riedke krovie, burina, pýr. To spásajú kozy. Na trhoch je viac kozieho syra ako ovčieho. A jedlá z nich patria k sardínskej kuchyni ako jahňacina, kozacina a ryby. Veď ešte aj krajina má názov od rybičiek. Či naopak? Muselo sa tu kedysi loviť ohromné množstvo tých malých šupináčov, napchatých do plechoviek ako sardinky, keď dostali meno podľa ostrova. Sotva nájdete v Európe krajinu, v ktorej sa vystriedalo toľko pánov, na kúsku hornatej zeme, kde 250 dní do roka praží slnko a sto dní leje ako z krhly. Ak náhodou neprší, ak je niekoľko zimných dní sucho, fúka víchor a hvízda v jaskyniach ako na obrovských píšťalách. O prvých obyvateľoch ostrova svedčia predhistorické sídla – nuragy. Svetová rarita. Masívne vežovité stavby, zväčša v tvare odseknutého kužeľa, ešte z doby bronzovej. Niekde dodnes vytvárajú komplex pevností a obydlí, dalo by sa povedať – dediny bez ulíc, iba hadovitá medzierka, ktorou môže nanajvýš prejsť človek alebo naložený somár. Najznámejšia takáto dedina je Su Nuraxi. V strede nájdete archaikum, centrálnu vežu, zhromažďovací priestor a mohutné hradby s okrúhlymi baštami. Pod nimi obydlia, obohnané ďalšími opevneniami z kameňa a hliny a v ich cípoch ešte šesť veží. Na opevnenie sa postupne prisávala spleť nových a nových kutíc, masívnych, oválnych alebo podkovitých, len s úzkou štrbinou na vstup. Slúžili ako domy, pevnosti, úkryty pred útočníkmi, aj ako hrobky. Vznikli približne 1500 rokov pred naším letopočtom. Krajina je nimi posypaná. Non plus ultra Kúsok od prístavného mesta Olbia sa tiahne do mora veľký polostrov, atraktívny svojím pozadím – korkové lesy (zásobujú celý taliansky vinársky priemysel štopľami), dediny, v ktorých ešte nosia kroje a udržalo sa jedno zo starých remesiel – košikárstvo. Tam, kde more splýva s nebom, vytŕča do výšky šesťsto metrov mohutný skalný ostrov Tavolara, medzi ním a plážami sa ligocú malé ostrovčeky – lákavé ciele výletov na motorových člnoch. Široké pásy jemného piesku, kde-tu prerušované hradbou skál, len aby sa oko nenudilo, len aby sa vytvorila intimita, len aby sa mali kde bronzové dámy opaľovať. Letoviská Costa Smeraldy – Smaragdového pobrežia vznikali od začiatku 60. rokov, obdobia explózie tunajšieho turizmu. Jedným z výbežkov pobrežia je Marinella – sto kamenných bungalovov, tenisové kurty, pizzeria, pruh krpatých stromov, večne zelené vavrínové kríky a divo rastúca bazalka. Kilometre odtiaľ je Cala di volpe, Zátoka vlkov, s prepychovým hotelom, postaveným v štýle starých kláštorov. Samý nemecký milionár a hviezdy z Holywoodu. Za zátokou v riedkom poraste sú poschovávané letné sídla európskych bossov. Z cesty vidíte iba strechy, a čo sa skrýva dolu svahom, môžeme len tušiť. Potom ešte prístav, úžasné Porto Cervo, stovky plachetníc a motorových člnov, elegantné jachty, medzi nimi aj loď jedného z najmajetnejších ľudí sveta – Aga Chána, nad nimi mestečko, akýsi dôkaz fantázie a kreativity talianskej architektúry. Atmosféra pohody a súkromia je to, čo človeka, ktorý zažil pláže v Černomorí a na Jadrane, najviac prekvapí. Vzácny výsledok urbanistického myslenia, neopojeného gigantomániou. Človečia architektúra. Vždy vedeli spievať a stavať. Stačí povedať Carusso alebo Pavarotti. Pozrieť sa na Neapol, Florenciu, či Benátky. Alebo na Bojnice, Smolenice a Zvolenský zámok. Čaro bungalovov Sto kamenných bungalovov. Skôr chatrčí. Primkýnajú sa hrebeňovito k sebe, vytvárajú uličky, sledujúce vrstevnice malého briežka nad morom. Celú osadu Marinellu postavili v štýle starých dedinských domov. Pred každým záhradka, dva-tri stromy, v ich tieni hrubo otesaný stôl a lavice, v kúte sprcha, aby ste si piesok z pláže nenosili do obydlia. Za hrubými kamennými múrmi hala s okienkom do kuchyne – otvorom na podávanie jedál. Biela štuková omietka, hladená špachtľou, aj s nerovnosťami, ktoré pripomenú, že ste v kamennej stavbe. Kuchyňa – plynový sporák, ligotavý drez, chladnička s mrazničkou, umývačka riadu. Predsienka, z nej trojo dverí – do kúpeľne s práčkou a do dvoch izieb. Z jednej je východ do záhradky za domom, ako dve dlane, dostatočnej však, aby ste natiahli šnúru na sušenie plaviek a uterákov, ľahli si do chladnej trávy a opreli nafukovačky o kamenné múry, ktoré vás delia na oboch stranách od susedov. Privát s jemným luxusom. Pohodlie. Ešte malá chladnička v hale, na ranný nákup, výsledok pravidelnej prechádzky, kilometer ta, kilometer späť, aj s fľašou ľahkého vína, ktoré ste si vzali takpovediac od cesty a ktoré je v tom obchodíku za facku. Týždenný nákup je však lepšie robiť v Olbii, na trhu alebo v tržnici. Autobusom je to štvrťhodina. Ak sa vám práve nechce, nič to. Tržnica príde za vami. Podvečer sa objaví voz, plný ovocia a zeleniny. Dva-trikrát do týždňa si dovolíte pizzeriu, drobnú a útulnú, s cenami, ktoré neomráčia. Raz do týždňa reštauráciu v miniatúrnom hoteli nad osadou. Peňaženka to síce pocíti, nuž, vravíte si, veď je to raz do týždňa a raz sme na svete. Inak je deň čo deň rovnaký. Vzduch, plný mora. Slnko. A večerné túlačky. Snobské zákutia Spomenuli sme už hotel v Zátoke vlkov, v štýle moslimských kláštorov. Pečať arabských vpádov, stopa maorskej kultúry. Z ulice je to nevzhľadné monštrum – priečelie hotela je obrátené do átria. Tým sa vytvára v celom rozľahlom objekte príjemný chlad. A navyše sa ukrýva pred očami turistických más všetok prepych – umelý prieplav od mora, aby panstvo nemalo k člnom ďaleko, umelé lido s navozeným pieskom, anglický trávnik s ležadlami, stolíkmi, striebornými nádobami s ľadom a fľašou uprostred, kožušníctvo, klenotníctvo, kozmetika, športové potreby, pohľadnice, liehoviny, butiky s talianskou módou a predajničky ľudových výrobkov… Hosť nemusí opustiť hotel, ak len náhodou nechce spoznať okolie. V interiéri amfory vytiahnuté z mora, staré sardínske truhlice, strop z historických stavieb, zničených časom a nájazdmi, ešte sú na hradách dávne nápisy, vyrezávané do sčernetého dreva… Človeku sa chce zhlboka nadýchať, keď vyjde z tejto snobskej stuchliny na morský breh, zaliaty zapadajúcim slnkom. Tatranská koliba na Maddalene Malý kus zeme, a hovorí sa tu tromi jazykmi – taliansky, sardínsky a na západnom pobreží katalánsky, svedectvo nájazdov z Pyrenejského polostrova. Uzavreté údolia – ako aj u nás – vytvorili veľkú pestrosť krojov a zvykov. Najbližší sú im Korzičania. Nenechajme sa pomýliť, že Sardínia je v Taliansku a Korzika je francúzska. To v etnografii nič neznamená. Oba ostrovy majú pôvodné obyvateľstvo sesterské. To len nedávno, pred 230 rokmi Janov strelil Korziku Francúzom, keď mu už nedochodilo na jeho ustavičné vojny. S Korzikou im nechtiac predal aj dieťa menom Bonaparte. Vidíte, aj tak sa robia dejiny. Skúste sa pozrieť do atlasu, uvidíte, ako blízko pri sebe ležia oba ostrovy. A ešte sa medzi ne zmestili La Maddalena a Caprera – Kozí ostrov a zopár ostrovčekov. V druhej svetovej vojne bola Maddalena jednou z najväčších morských pevností. Uzatvárala úžinu Bonifacio a kontrolovala akýkoľvek pohyb v Ligúrskom mori. Dnes patrí turistom. Zo sardínskeho prístavu Palau tam každú polhodinu odchádza trajekt. Sedem kilometrov dlhá vyhliadková cesta vás povedie ostrovom a otočným mostom dovedie aj na Capreru. Neďaleko mosta stojí Garibaldiho dom. Tu veľký zjednotiteľ Talianska, revolucionár a národný hrdina zomrel v júni 1882. V dome nájdete zbierku pamiatok, pred ním pamätník a za budovou v olivovom háji jeho hrob. Pri návrate z Caprery na Maddalenu zbadáte stavbu podobnú našim kolibám. Nemýlite sa. To jeden ostrovan bol v zime 1969 vo Vysokých Tatrách. Rád chodieval aj do smokoveckej koliby. Unesený atmosférou si dal podobnú postaviť doma. Vyzerá nad morom priamo neskutočne. Tá smokovecká dávno vyhorela, táto stojí. Ešte aj v tomto kúte sveta nájde našinec kúsok svojej vlasti.
