„Mozog je aparát, ktorým si myslíme, že myslíme.“ – Ambrose Bierce
„Všimol som si, že keď v kozube horí oheň,
moje deti sa nedožadujú televízneho vysielania.“ – Umberto Eco
Platón (428–348 p. n. l.) v Protagorovi podáva takýto výklad, ba vlastne opravu dávneho mýtu: „Bol kedysi čas, že bohovia boli, lež smrteľných rodov nebolo. […] Keď ich potom bohovia chceli priviesť na svetlo, prikázali Prometeovi a Epimeteovi, aby ich vystrojili; a každému druhu aby udelili schopnosti, ako sa patrí a ako náleží. Na to Epimeteus požiadal Prometea, aby sám smel vykonať toto dielo. »Až všetko rozdám a podelím,« vravel, »pozrieš sa mi na to.« Prometea presvedčil – a rozdeľoval. Pri tom jednému dával silu bez rýchlosti a slabších vystrojil rýchlosťou. Jedných opatril výzbrojou, iným dával bezbrannú prirodzenosť, ale tiež nejakú inú schopnosť k záchrane. Pretože daktorých obdaril malosťou, jedným priodel útek na krídlach, iným zas poskytol obydlia pod zemou s dostatkom priestoru, a práve tým im prispel na ochranu. Aj ostatné vlastnosti takto náležito rozdával. […] No Epimeteus nepobral veľa rozumu, a teda ani nespozoroval, že rozdal už všetky schopnosti medzi zvieratá: Rod smrteľných ľudí nechal nevystrojený. Rozpačito nad tým stál drahný čas, nevediac, čo ďalej. Tu príde k nemu Prometeus, aby sa pozrel na výsledok, a vidí, ako ostatní živočíchovia majú všetko v náležitej miere, len človeka nájde nahého, bez obuvi, bez pokrývky a úplne bezbranného. […] Prometeus z tej príčiny, aby sa nejako vyvliekol z ťažkostí a našiel záchranu pre človeka, ukradol Héfaistovi a Aténe za žmeň remesla, ale aj spolu s ohňom – lebo veď nebolo, aby sa imaním oheň mohol stať bez zručnosti – a ako taký ho potom daroval človeku.“ ––– Biblickému „Na počiatku bolo Slovo.“ (Evanjelium podľa Jána) predchádzala – dokonca niekoľko desaťročí pred Platónom – Aischylova (525–456 p. n. l.) tragédia Pripútaný Prometeus, kde čítame čosi podobné: „Ale počujte, ako smrteľní dávno biedne žili, deťom rovní; až ja som ťažko poznateľné hviezd i východy im ukázal, i západy. Aj počítanie, znamenitý výmysel som vynašiel, tiež písmen skladbu, čo pamäťou je všetkého, plodnou matkou vied“ (verš 442–461). No ešte pred tým (verš 250) Prometeus pred súdom Zboru antickej tragédie priznáva čosi mimoriadne dôležité: „A do ich sŕdc? – Ta uložil som slepé nádeje.“ ––– Novodobá lingvistika a sociológia postupne objavuje, ako sa tieto veci majú detailne, vo svojej vlastnej atómovej architektúre. Vo svojom vlastnom mikrokozme, sídliacom, nuž kde inde, ak nie v samom našom jedinečnom mozgu. Tam sídli schopnosť spočítať si mzdu (ak nejakú máme), ale aj schopnosť vytvoriť teóriu relativity či teóriu strún. – Pritom, žiaľ, i nadanie klaňať sa mýtom. Aj mýtom zmyslu zbaveným. Napríklad mýtu o neomylnosti prezidenta USA, ktorému predchádzal mýtus o neomylnosti tzv. historického materializmu, a ešte predtým o neomylnosti generalissima Stalina či Veľkého Kormidelníka Maa. Historicky – to všetko sú zmyslu zbavené náhradky biblicky zmysluplného mýtu o neomylnosti pápeža. ––– Francúzsky lingvista Roland Barthes (1915–1980) prísne rozlíšil rozdiely medzi konceptom technickým (architektúra ako taká, či architektúra osobného počítača), medzi konceptom vedeckým (exaktný termín, exaktná teória) a konceptom mýtu: „Koncept [mýtu] je pevne vymedzený: je zároveň historický aj intencionálny; je pohnútkou, pre ktorú vôbec možno mýtus vyrieknuť. […] Do tohto konceptu sa, pravdu povediac, nevkladá ani tak skutočnosť, ako skôr »určité« poznanie skutočnosti; prechodom od zmyslu k forme mýtický obraz stráca hodnotu poznania. Pravda, výlučne preto, aby lepšie pojal »poznanie« poskytnuté mýtom. »Poznanie« obsiahnuté v mýtickom koncepte je v skutočnosti poznaním zmäteným. Tvoria ho nejasné, neobmedzené asociácie. Túto otvorenú povahu mýtického konceptu treba náležite zdôrazniť: rozhodne nejde o nejakú abstraktnú, očistenú podstatu; jadrom je beztvaré, nestále, hmlisté zhustenie – jeho jednota a súdržnosť spočívajú predovšetkým v jeho funkcii.“ (Mythologies, 1957) ––– Oným „zhustením“ nám Barthes pripomína Freudovu Verdichtung: zhustenie, kondenzáciu psychickú, čiže afektívny skrat mysle vo vzťahu k celkom určitému jej obsahu. Preto na inom mieste, neskôr, vo svojej inauguračnej prednáške na Collége de France (1977), môže Barthes konštatovať: „Reč, ako výkon každého jazyka, nie je ani reakčná, ani pokrokárska; je jednoducho »fašistická«, lebo fašizmus neznamená brániť nám hovoriť, lež nútiť nás hovoriť [celkom určitým, násilne daným spôsobom]. Sotva sme reč predniesli, hoci aj v najhlbšej intimite subjektu, vstupuje vždy do služieb nejakej moci. V každom hovore sa preto nevyhnutne črtajú dve rubriky: autoritatívnosť tvrdenia, a zároveň stádovitosť opakovania.“ ––– Toto všetko je v súlade s poznatkami zakladateľa modernej lingvistiky Ferdinanda de Saussure (1857–1913) a jeho trpkým konštatovaním: „Psychologicky je naše myslenie, ak odhliadneme od jeho vyjadrenia slovami, čírou amorfnou a nezreteľnou masou. Filozofovia a lingvisti vždy svorne uznávali, že bez pomoci znakov [termínov] by sme neboli schopní rozlíšiť dve idey jasne a trvale. Sama o sebe je myšlienka ako hmlovina, kde vo vnútri nič nie je nevyhnutne vymedzené. Vopred dané idey neexistujú a nič nie je zreteľné pred objavením sa jazyka.“ ––– Saussure pravdaže v 19. storočí nemohol vedieť, čo dokáže televízia!… Ale tušil: „Podobne, ako šachová hra spočíva úplne na kombinácii rôznych figúrok, aj jazyk má povahu systému založeného výlučne na protiklade svojich konkrétnych jednotiek. Nezaobídeme sa ani bez ich znalosti, ani bez toho, aby sme sa k nim pri každom kroku nemuseli vracať […]. Zvláštnou a nápadnou črtou jazyka je teda skutočnosť, že nám neponúka entity, postrehnuteľné na prvý pohľad, kde by sme nemuseli pochybovať o tom, či vôbec existujú a či sa konštituujú skrze svoju funkciu.“ To je princíp televízie, ktorá kultúre hodila spiatočku a jazyk nahradila chaoticky mýtickým obrazom. Bohorovne pripravila človeka o znaky/termíny a – s Platónom povedané – aj o oheň občianskej vášne (pathémata), neoddeliteľný od zručnosti (téchné) zaobchodiť s pátosom. Virtuálnymi znakmi, simulákrami (Baudrillard, 1968), nahradila skutočnosť precízneho označovania udalosti, osôb, situácií.
Michelangelo: Stvorenie Adama, freska
To je princíp miznutia reality, ako ho omnoho neskôr (1980) formuloval Paul Virilio. Nejde však len o miznutie reality rýchlosťou svetla (včerajšie televízne noviny, ktorých signál je dnes niekde okolo Jupitera či Pluta, nemožno dostihnúť, pretože rýchlosť šírenia elektromagnetických polí – v tom i rýchlosť svetla – je limitná). Nejde ani o miznutie reality reflexie politického diania u toho, kto nesleduje, alebo aj sleduje, pravda, falzifikujúce, televízne spravodajstvo, tlač či rozhlas. Nejde dokonca ani o miznutie reality u človeka či rodiny, kde na stolíku stojí nefungujúci televízny prijímač, ktorý len bráni výhľadu na kus steny, na kus reality, vlastného bytu. Problém je ďalekosiahlejší, ba až ďalekohľadnejší… Básnicky mi totiž súvisí s hviezdami na nebi. Vedeli to už tesci, čo v bájnej baťka Škultétyho hore drvia tesali: „Ak som drevorubač a práve som pomenoval strom, ktorý zotnem, potom tento strom vyslovujem, nehovorím o ňom, nech už má moja veta akúkoľvek formu. To znamená, že moja reč je aktívna, že je tranzitívne spätá so svojím predmetom: medzi stromom a mnou nie je nič iné než moja práca, t.j. určitý čin,“ (Barthes, Mythologies, 1957). Vedeli to už starí tesci: Ak hovoríme o hviezdach, naša reč je sakrálna. Barthes-lingvista vraví neutralisticky – „ne-tranzitívna“. Veď čo môžeme zmeniť na hviezdach na nebi, ktoré sú predmetom aktu Stvorenia Všehomíra? Veď čo môžeme zmeniť na hviezdach masmédií, ktoré ľubovoľne tvorí a zmazáva a znovu tvorí Kapitál? Na to slúžia autogramiády a bulvár a fankluby, aby umelé hviezdy boli aspoň zdanlivo hmatateľné. Nie je tajomstvom, že práve takýmito entitami, boli a sú – až na dve, tri výnimky – aj hviezdy Bieleho domu Bieleho otca vo Washingtone. ––– A na rovnakom princípe – nie na „prirodzenej medziľudskej nevraživosti vojny všetkých proti všetkým“ (Hobbes) – je v skutočnosti založená aj psychopatológia dobyvačnosti. Hovoríme nejasne a hmlisto vždy o dobyvačnosti niekoho voči niekomu inému – ale účastníkmi sme, prostredníctvom démona súhlasu (Tatarka), všetci. A s plnou zodpovednosťou. Poviem prečo: Ide o to, ako fungujú mýty v hlbinách ľudskej mysle, ako fungujú neurčité/hmlisté jungovské archetypy v hlbinách ľudskej mysle, v kultúre, ale aj v manipulatívnej propagande. ––– Za rozhodujúce objavy v oblasti špecializácie mozgových hemisfér získal americký profesor Roger Sperry (1913–1994) Nobelovu cenu za medicínu (1981). Jeho výskumy geniálne aplikoval na lingvistiku ruský semiotik Jurij Lotman (1922–1993), ktorý píše: „Vedomie človeka je heterogénne. Už aj minimálne usporiadaný mysliaci mechanizmus musí obsahovať aspoň dva rôzne systémy, ktoré si vymieňajú informácie spracované vnútri každého z nich. Výskumy špecifiky fungovania veľkých hemisfér ľudského mozgu odkryli výraznú analógiu s usporiadanosťou kultúry ako kolektívneho intelektu: v obidvoch prípadoch zisťujeme minimálne dva zásadne odlišné spôsoby odrazu sveta a vypracovania novej informácie s následnými zložitými mechanizmami výmeny textov medzi týmito systémami,“ (Text a kultúra, Bratislava 1994). Toto konštatovanie výstižne ilustruje pripojená karikatúra. Sperry nazval ľavú mozgovú hemisféru vokálnou (verbálnou) – dominujú v nej jazykové centrá, ale aj zmysel pre rady čísel, exaktné termíny a chronologický čas (starogrécky: chrónos). Pravú nazval nevokálna hemisféra (neverbálna) – sídli v nej zmysel pre celok, priestor, geometriu a ne-chronologický čas, čas emócie a hĺbky ľudského zážitku, pre ktorý mala starogrécka kultúra označenie kairós. ––– Na túto dimenziu času naša civilizácia zabudla. A totálne. Pritom sa hrdíme znalosťou štvorrozmerného priestoru, ktorý reálne chápu len špičkoví fyzici a astronómovia. Aj preto je dôležité ďalšie Lotmanovo konštatovanie: „V obidvoch prípadoch pozorujeme zhruba analogickú štruktúru: v rámci jedného vedomia sú prítomné akoby dve vedomia. Jedno operuje diskrétnym systémom kódovania a tvorí texty, ktoré sa utvárajú ako lineárne reťazce spojených segmentov. [prirodzený jazyk, aritmetika] V druhom prípade je prvotný text. [komplexný časopriestorový obraz reality] Je nositeľom základného významu. Svojou povahou je kontinuálny, nie diskrétny. Jeho zmysel neorganizuje ani lineárna, ani časová následnosť, ale je rozmazaný v n-rozmernom sémantickom priestore daného textu [plátna obrazov, deje z televízneho monitora, scény rituálnej činnosti, spoločenského správania či sna]. V textoch tohto typu je nositeľom významu práve text ako celok. Vyčlenenie znakov, ktoré ho tvoria, je ťažké a má občas umelý ráz.“ Teda z obrazu možno citovať, len ak je v danom kultúrnom areáli chronicky známy (príklad vyššie: Michelangelova freska Stvorenie Adama ).––– Je tu teda reálna, na psycho-fyziologickej architektúre mozgu založená schizma: Mozog všetky kultúrne výstupy generuje len ako „neekvivalentný preklad“ – ako hmlisté oscilanty, umožňujúce vždy (často diametrálne odlišné) interpretácie. Preto je možné, ba jedine možné, ako konštatuje americký psychológ Morton Hunt (1920–2016), autor viacerých významných výskumov z oblasti politickej psychológie: „Ľudia s protikladnými názormi interpretujú rovnaké fakty či informácie úplne odlišne v dôsledku rozdielnej selekcie prvkov (každý vníma a pamätá si len to, čo podporuje jeho názor).“ Názor ako motivované hodnotenie situácie, osoby, udalosti je pevne spojený s postojom. A postoj je emócia. Emócia ešte hlbšie zastiera lotmanovské neekvivalentné oscilanty, ktoré ako kultúrne výstupy (verbálne či výtvarné prejavy postojov) disponujú výraznou logickou neurčitosťou. ––– Preto určití ľudia za celkom určitých okolností nechápu absurditu vojnového štvania. Alebo si – rovnako absurdne, bez toho aby chápali následky – idú zamávať červenými kartami proti tomu či inému prezidentovi. Potom stačí len pár šikovných snajperov na streche. A oheň je – tiež na streche. Schizma mozgových hemisfér, kódujúcich ľudskú skúsenosť výrazne odlišne, dokončí dielo skazy. Platón však nehovorí o ohni občianskej vojny, ale hlavne o techné – o remeselnom ovládnutí, reálneho, nesymbolického ohňa v kováčskej dielni, ale aj ohňa pátosu na tribúne rečníka. Ako vidíme na obrázku, hemisféry sú odkázané na neekvivalentnú, emóciami zaťaženú vzájomnú komunikáciu prostredníctvom mostu, kalózneho telesa (corpus callosum). Je to situácia ako v známej ľudovej hádanke: Dvaja bratia, večne sa dobiehajú, ale nikdy sa nedobehnú, čo je to? (Kolesá bicykla? – Nie, pologule veľkého mozgu.) Hádanka – typický oscilant, vibrujúci medzi bodovo určeným významom (bicykel) a metaforou (dvaja bratia…). ––– V Jóbovi (41,1–27) z úst Leviatanových „vyletujú pochodne, unikajú ohnivé iskry“. V Zjavení Sv. Jána, keď sa rozlomila siedma pečať, „pustoší svet krupobitie a oheň“. Oheň pekelný. ––– Platónov výklad je iný. Jediný reálny oheň ohňov bol mu iba na nebi – personifikované Slnce. Spálilo Ikarovi krídla. ––– Hviezdy na nebi nemôžeme nahmatať – nepália, nespaľujú nás. Ďaleko sú príliš. Veď čo na oblohe nočnej vidíme, dialo sa, vďaka obmedzenej rýchlosti svetla, často pred miliardami liet. Ba, v dôsledku pozemského svetelného smogu, často nevidíme nič. Aj hviezdy, ako znaky, sú teda neurčité, nezreteľné, hmlisté oscilanty. Existujú vôbec? Neklame nás astronómia? Čo vidíme na nebi, je len asi 15% toho, čo vo Vesmíre reálne jestvuje: temná energia, temná hmota, o ktorej vieme len vďaka účinkom na to, čo vidíme. ––– A tak, vzhľadom na metódy, akými nakladáme s týmto našim jedinečným svetom, dovolím si na záver metaforu: Nebeské hviezdy sú slzami Stvorenia, pretože, a práve preto, bo pozemské hviezdičky sú len – nič viac a nič menej než – prznením sviatosti ľudskej mysle zneužitím Lotmanovej „neekvivalencie prekladu“ medzi kódmi oboch hemisfér.