Slzy na lepšie časy

Yesim je turecké ženské meno. Yesim je aj názov novej, už druhej knihy mladej spisovateľky Svetlany Žuchovej. Yesim je meno mladej speváčky, ktorá sa v detstves rodičmi presťahovala z Izmiru v Turecku do Viedne. Príbeh Yesim je podmanivý aj preto, lebo je aj príbehom kohokoľvek z nás, vyrozprávaný veľmi sugestívnym spôsobom. Napriek tomu, že kniha je príbehom mladej tureckej prisťahovalkyne v rakúskej metropole, nie je to úplne exotický príbeh o cudzom svete, ale rozprávaním a rekonštrukciou života určenou akoby pre psychoanalytika. Alebo pre človeka, ktorého bežne nazývame bútľavá vŕba. Pre spovedníka, ktorý nesúdi, nemoralizuje ani neradí. Je určený poslucháčovi, ktorý svojím záujmom pomáha Yesim dať zmysel a dôstojnosť svojmu životu človeka-cudzinca. Vnútorný monológ mladej ženy, ktorá hľadá svoje miesto, lásku a šťastie v meniacom sa svete sociálnych a kultúrnych rozdielov a rozprávanie o problémoch pri hľadaní intimity domova, bezpečia v kruhu blízkych ľudí a pri snahe o uznanie, sú témy, ktoré sú v istom okamihu súčasťou života ktoréhokoľvek človeka. V súčasnosti je však stále viac ľudí, ktorí v cudzom prostredí emigrácie, vysťahovalectva alebo dočasného pobytu nenachádzajú vypočutie. Pritom kontaktom so životným príbehom druhého meníme pohľad na vlastný život. Preto novela Yesim pôsobí ako dialogická infekcia a zaraďuje sa do tradície humanizujúcej literatúry. Príbeh o nás Prvé, čo na novele zaujme, je podmaňujúci spôsob voľného a spontánneho rozprávania, ktorý ovládne predstavivosť čitateľa častým opakovaním, odbočovaním od témy, vetvením dejovej línie, ktoré sa do spoločného zväzku a celkového obrazu spoja v podstate až v závere knihy. Situácie a obrazy, aké sú v knihe použité, nedovoľujú brať príbeh neosobne. Rozprávačka Yesim nás zavalí množstvom veľmi detailne vykreslených, emóciami nabitých obrazov zo svojho života. Napätie medzi fiktívnosťou a cudzosťou deja doplnené veľmi osobnými zážitkami a emóciami podobnými tým, aké prežíva ktokoľvek z nás, to všetko robí z novely knihu, ktorá sa nedá prečítať bez istého druhu vykoľajenia z emocionálnej a pocitovej všednosti. Ako by sme našli aj nový pohľad na seba samých. Príbeh Yesim môže osloviť najmä ľudí, ktorí na vlastnej koži, alebo z rozprávania blízkych vedia, čo je to byť cudzincom. No nielen v zahraničí, ale aj v cudzom prostredí cudzieho mesta, iného kultúrneho prostredia. Nie je to však príbeh ženy, ktorá musela ujsť a jeho súčasťou nie je bieda v rodnej krajine, prenasledovanie ani vyhnanie. Je to príbeh človeka, ktorý je v cudzom svete v podstate náhodou a ktorý sa stal cudzincom pre nádej svojich rodičov na lepší život. Konanie hlavnej hrdinky neovláda mentalita emigranta, ktorý žije v konfrontácii s rodnou krajinou a živí ho nostalgia za rodnou hrudou alebo zlosť z nemožnosti návratu. Pre Yesim je rodisko len súčasťou mytológie, neskutočného sveta rozprávania a exotickej dovolenky, nie súčasťou jej životných plánov. Pre pochopenie Yesim nie je dôležitá domovina, kde sa narodila, ale ne-domovina, kam sa prisťahovala. Je súčasťou súčasnej generácie mladých, ktorí nežijú v časovej línií kontinuálneho a lineárneho prechodu z minulosti k budúcnosti, ale intenzívne a veľmi vnímavo prežívajúcej prítomnosť a vtiahnutej do predstavy šťastnej blízkej budúcnosti. Silnejšími motívmi jej konania sú predstavy budúcnosti, snaha získať si potlesk, vybudovať si vlastný domov, vrúcny a bezpečný vzťah s priateľom Maxom. Neuteká od minulosti, ale priťahuje ju blízka budúcnosť. Nie krajina pôvodu, ale túžba po speve a sláve je pre Yesim dôležitá. Jej osud je osudom človeka, ktorý sa stáva sám sebe cieľom. Je to príbeh človeka súčasnosti, ktorý márne hľadá domov, všade je len dočasne, len s niekoľkými škatuľami osobných vecí. Ako slimák, ktorý si stále nosí so sebou svoj domček. Hádam najoriginálnejším prvkom novely je štýl rozprávania príbehu v krátkych, často nedokončených vetách, takmer v útržkoch myšlienok, čo čitateľa vťahuje do akoby autentického, spontánneho, neučesaného a nesystematického rozprávania v bežnej kaviarni. Ustavičné opakovanie obrazov, slov, fráz a opisu situácii, ktoré na prvý pohľad môžu pôsobiť rušivo, sú tým, čo zosilňuje pocity z autentického rozhovoru, keď sa druhého snažíme presvedčiť o svojej verzii životného príbehu. Takýmto spôsobom hovoríme, keď sme v úzkych, keď vidíme, že zaužívané postupy nedovoľujú presvedčivo podať vlastnú verziu životného príbehu. Potlačené slzy V novele Svetlany Žuchovej môže mať čitateľ takmer stále slzy na krajíčku. Nakoniec však nezaslzí. Yesim nám nedovolí zaplakať nad jej osudom alebo ju poľutovať. Sama totiž ešte nenašla to bezpečie, v ktorom môže zaplakať tak, aby ju smútok neovládol a aby sa nezmenila na gýč. Yesim si gýčové pohodlie a pohodlie gýča dovoliť nemôže. Tým, že smútok a slzu odkladá do budúcnosti, odoberá jej pátos a silu. A predstava budúceho šťastia, nádej, vytláča kamsi na okraj aj sebaľútosť. Vyčerpávajúci smútok odsunie Yesim do bezpečia budúcnosti. Posledné riadky jej príbehu sú ukážkou nádeje. Nádeje, ktorá nás odľahčuje od prežívania tragickosti a tiaže prítomnej chvíle. Yesim si aj chvíľu na precítenie absolútnej samoty a opustenosti po prepadnutí v metre necháva až na čas, keď sa zmení na spomienku a príbeh. Keď jej slzy nevyhŕknu od sebaľútosti, ale z uvoľnenia, že je to už za ňou a bolesť je len predstava. Príbeh Yesim je príbehom o odkladanej slze. O slze uchovávanej na lepšie časy. Autor je sociológ Svetlana Žuchová: Yesim. Koloman Kertész Bagala, LCA, 2006