Sú dediny, kam môžete roky chodiť oživovať si spomienky so zatvorenými očami – aj keď rojčíte alebo rozjímate vo svojom mestskom paneláčisku, kam vás odvial z vidieka život – vždy trafíte, kam chcete. Nič vám nebráni vrátiť sa a aj po desaťročiach nájdete hľadané miesta. Zostali také, ako ste ich opúšťali. Voľkáte si v nostalgii…
Táto dedina je zakaždým iná. Z každého pohľadu – zvonka i zvnútra sa aj po krátkom čase, čo uplynul od poslednej návštevy, predstavuje ináč. Na zadnom pláne prvého snehu nevidno nič, čo by zvlášť udieralo do očí. Panoráma oblých kopcov, údolie Dřevnice, Kostolík, domce rozhádzané po úpätiach Hostýnskych vrchov. Upokojujúci pásik dymu nad ktorýmsi komínom, velebnosť, ticho. Oponová nehybnosť. Za ňou však až horúčkovitý ruch, neustále premeny.
Hovorieva sa, a určite aj platí, že lepšie je raz vidieť ako stokrát počuť. Všímali sme si túto valašskú obec tri dni. Nie preto, že je v nej Tuzex, Derby centrum, KVATRO a iné výnimočnosti, ktoré v iných dedinách nenájdete. Vždy večer sme sa snažili zhrnúť prežitý deň, vyjadriť ho v pocite. Po prvý raz sme sa zhodli na akejsi nedôverčivosti z toho, čo sme videli a počuli. Druhý večer (aký extrém!) vyslovili sme obdiv. A po tretí raz, už cestou späť, vŕtalo nám hlavou poznanie, ktoré sa zhrčilo do srditej vety: Prečo to takto nerobia aj iní a inde, veď je to také samozrejmé!
SLUŠOVICE.
V nich sme kládli otázky sebe samým, domácim i návštevníkom. Usilovali sa dostať ku koreňom, čo držia rodákov – aj k tomu – čo iných zo všetkých kútov republiky sem privádza.
Nechceme opakovať známe, rýpať sa vo všelijako upodozrievanom, zázračnom „jézédé“. Nakoniec, chvál i výhrad už na jeho adresu odznelo viac než dosť. Družstvu však, či chcete alebo nie, sa v Slušoviciach nevyhnete. Slušovice sú družstvo, družstvo sú Slušovice, aj keď sme robili kadečo, aby sme mohli konštatovať niečo iné…
(Poznámky P)
Z parkoviska, ktoré pohotovo zbavili napadaného snehu. Čakajú obvyklú dávku autobusov a návštevníkov. Plocha ožíva pešiakmi, kone pod kapotami opatrne mieria na C-3. Pýtame sa manželov Petrovských z Bytče, ako a čo? Sú spokojní, až uveličení. Veríme. Nakúpili. Vianoce budú u nich sladké.
Mnohí podľahnú prvej skúsenosti. Obchod a jeho image sú nadmieru silné. Najmä v ,,céčku“, kde sú potraviny, neraz aj dvadsať percent zahraničné.
Dvořákovci z Frýdku-Místku už nemávajú v Slušoviciach veľké oči. Aj vtedy sa zastavili skôr z praktických dôvodov.
– Boli sme v Malenoviciach v protektorovacom závode. Šli sme s pneumatikami a zastavili sme sa len na skusy, či nebude voľačo mimoriadne. Nič sme však nevideli. Pravdepodobne obchodníci ešte čakajú na vianočnú injekciu.
(Poznámky KVATRO)
Nehľadajte v skratke nič latinského. Skrýva sa za ňou Kvalitný Výber Atraktívneho Tovaru a Rýchla Obsluha. Pravdivý názov? Uvidíme…
Tri pavilóny – A, B, C a ďalšie satelitné obchodné priestory. Predajná plocha tritisíc metrov štvorcových, dvesto zamestnancov, ročný obrat – dvesto miliónov korún. Denne sa na nákupoch premelie osemtisíc ľudí, v špičke dvanásťtisíc. Pritom Slušovice majú svojich vlastných dva a pol tisíca…
Priemerne sto autobusov priváža kúpyschopnú silu. Vlna, ktorá zaplavuje KVATRO. A v ňom, ako v každom obchode, tovarová hojdačka. Raz hore, druhý raz dolu. Sortiment ako v krížovke. Ale ten, čo ju vyplňuje, je v tajničkách zbehlý.
Niekedy s pomôckami, zavše bez nich. Sú obdobia, keď je v KVATRE šesťdesiat percent zahraničných výrobkov. Sú týždne, keď prevláda naša produkcia. Priame dodávky, vlastná výroba, podniky zahraničného obchodu. Len na koniec roka zmluvne sľúbili pozlátku za 15 miliónov.
Predovšetkým za tým sa sem hrnú „zakopečkári“ z kopaníc, aj rovín. Treba však povedať, že KVATRO je tiež družstvo. Ono ho postavilo (rekordne rýchlo, zabezpečuje jeho prevádzku a stará sa, aby efekt bol slušný – ako všetko, čo v Slušoviciach podnikajú.
Preto nás prekvapovali útle sklady, ktoré boli navyše poloprázdne.
– Aj my čakáme, potvrdil správu o koncoročnom dopingu vedúci prevádzky obchodného domu Ing. Petr Procházka. – Ale v predajni môžu byť regály prázdne iba dvadsať minút. Tam to nesmie nik poznať. Našou úlohou je zákazníka privábiť. Ten predsa do obchodu ide s tým, že nakúpi. Musíme mu teda ponúknuť, o čo prejaví záujem, alebo zodpovedajúcu náhradu. Sme obchodníci, nie zdôvodňovatelia.
A fámy o kamiónoch? Skutočne sem prúdi jeden nákladniak za druhým. Kým sme dohovorili, už stáli pri rampách dva. Obligátne nemáme, nedoviezli, ktoré tak často počúvame, znovu dostalo príchuť čejsi neschopnosti. V KVATRE podobné slová škrtajú z obchodníckeho slovníka. Ak by niekto dlhšie haproval, vedia ho veľmi účinne vyburcovať: Obrátime sa na niekoho iného.
– My sme tiež družstevníci, dodáva Ing. Petr Procházka. – Keď družstvo charakterizuje pružnosť, my nemôžeme byť iní. Ak sú v Slušoviciach dostihy, či iné väčšie akcie, obchodný dom je otvorený podľa potreby od rána do večera, v sobotu i v nedeľu Počas letnej turistickej sezóny je to samozrejmosť.
Oči kupujú, ponuka predáva. V KVATRE táto obchodnícka poučka platí a vynáša. Pôvodné predpoklady o maloobchodnom obrate už teraz päťnásobne prekračujú. Treba ďalšie slová?
(Poznámky o cestách)
Deň prvý: na hlavnej ceste rozkopali ľavú stranu. Na druhý deň je ľavá strana cesty hotová, kopú na pravej strane – traja či štyria robotnici a bielorus. Deň tretí – cesta je v pôvodnom stave, premávka je v obidvoch smeroch bez obmedzenia.
– Ale neopierali sa o lopatu, zhrnie skúsenosť vodič nášho služobného auta.
Prečo teda neveriť chýrom o slušovickej stavebníckej rýchlosti? Presnejšie – družstevníckej. Vybudovanie mosta projektoval ktosi na šestnásť mesiacov. Pracovníci stavebného závodu Agrokombinátu ho postavili aj so zmenou toku Dřevnice za 16 dni..
Veľkokapacitný kravín, naplánovaný na tri roky, postavili za rok. Pritom to nie je žiadny kurník, ale stavba za 15 miliónov Kčs. Tri a pol kilometrový úsek štvorprúdovky s tromi mostmi postavili za tri zimné mesiace Pre tempo a vzornú organizáciu prác si ju ľudia pre seba nazvali „gorbačovka“.
Legendy?
Počuli sme ich viac. Aj takéto. Šiesteho januára tohto roku ukázal predseda družstva na voľný terén, kde postaví vnútropodnikovú banku. Už večer tam hĺbili mechanizmy základy. 7. januára sa v mikroštruktúrach kybernetiky a elektroniky začala vyvíjať počítačová sieť a koncom februára banka stála a na počítačoch pracovali ľudia. .
Takto sa premieta skutočnosť do povesti. Mohli by sme pokračovať výstavbou závodov, bioprevádzky alebo aj hotela Slušovice na Všemine. Cesty môžu byť rozličné, len vôľa musí byť rovnaká
(Poznámky o riadení a disciplíne)
Poznačili sme si ich pri tých, čo do JRD Agrokombinát Slušovice prišli. Ing. JÁN BORSUK, riaditeľ závodu Software:
– Keby som vám nalial alkohol na pracovisku, mám pokutu 200 korún, hovorí štyridsaťtriročný rodák zo Senice. – Keby som nalial aj sebe, je to za 500 a mohlo by sa stať, že som bez miesta.
A do bloku sme si ďalej zaznamenávali:
– Môžem vás odviezť autom. Nečakajte však na môjho osobného vodiča, šoférujeme si sami. Predseda tvrdí, že kto nevie riadiť auto. neuriadi ani závod. Takže na družstve máme len vodičov nákladných áut…
… Ako som do Slušovíc prišiel? Nebolo to také jednoduché. Učil som kedysi na Elektrotechnickej fakulte SVŠT Bratislava. Na družstve pracujú aj moji žiaci, Ing. Milan Frnka, námestník predsedu pre kybernetiku a Ing. Viliam Mlich. Tí sa museli za mňa zaručiť, že som odborne i morálne spôsobilý v družstve pracovať. Som riaditeľom závodu, ale najmä družstevníkom. Keď sa zavelí do žatvy, ideme na kombajny… Skrátka, kde treba, tam sme… K riaditeľovaniu asi toľko: Vysoká pracovná morálka a dobrá organizácia – prvý predpoklad úspechu. Nikto sa neodváži isť za šéfom a pýtať sa, čo má robiť. Treba prísť aspoň s piatimi nápadmi, ktoré chce ten-kto realizovať. Uvažujeme o tom, ktorý sa nakoniec vyberie. Pritom šéf, samozrejme, má tiež svoje nápady a nariadi ich vykonať. Nestačí však, aby bol podriadený len ich pasívnym vykonávateľom. jednoducho i do tohto musí sám ..niečo“ ponúknuť. Paralelne sa pracuje na všetkých nápadoch. ktoré prešli. Jeden však musí byť natoľko efektívny, že vyrovná nielen straty pri ďalších (ak sú neúspešné), ale ešte prinesie aj zisk. Teda u nás je povinnosť mať nápady. Do podozrenia sa dostávam, ak nemám „kiks“ raz za dva-tri roky. Keď riadiaci pracovník za ten čas nemá na konte žiadny omyl, znamená to, že „hraje u zdi“, teda je neodvážny; má síce stabilný zisk, ale malý. Prezrádza to o ňom, že nekombinuje, neinovuje, nerozvíja smelú aktivitu a preto je zrelý na odvolanie. Platí totiž, že nič nepokazí ten, kto nič nerobí, ale aj ten, kto málo robí. Takže právo na omyl… nie však na hazard. Hazardovať sa nesmie, riskovať sa musí…
… Platové dekréty síce máme. ale pohyblivá zložka je v nich najvýznamnejšia a dva platy toho istého pracovníka v dvoch po sebe nasledujúcich mesiacoch sa môžu líšiť o tisíc až dvetisíc korún podľa skutočných momentálnych výsledkov. Kto si zaslúži, ten dostane. Navrhnutá výplata pre daný mesiac je najpodstatnejšou zložkou hodnotenia pracovníka -–hodnotíme korunou, ako sa na chozrasčot patri – a číta sa verejne na schôdzach prevádzok…
… kritériá na riadiaceho pracovníka? Prvé: rozhodnosť. Druhé: rýchla rozhodnosť. Tretie: správna rozhodnosť. Skrátka, rozhodnosť. Ak k cieľu vedie desaťkilometrová cesta, treba sa na ňu vydať okamžite, aj keď bude nakoniec merať dvanásť kilometrov. Keď sa totiž rýchlo rozhodnem, možno nevyberiem optimálne riešenie, ale aj tak prídem do cieľa rýchlejšie, ako keby som sa nerozhodol vôbec. Prešľapovanie nevedie nikam… Dobré podniky realizujú to, o čom iné hovoria. Závod je to, čo na seba zarobí. U nás sú závody s desiatimi, ale aj päťsto zamestnancami. Ak nepreukáže zisk, závod je bez mihnutia oka za niekoľko dní zrušený Neberú sa u nás do úvahy slová – nedá sa, je to nemožné. Podľa slov nášho predsedu je vždy najmenej desať spôsobov, ako cieľ dosiahnuť. Aspoň jeden z nich je aj možný, aj efektívny. Z toho pre mňa ako riadiaceho pracovníka vyplýva: Riadiť, znamená dosiahnuť, aby sa veci uskutočnili… mám svoje peniaze, svojich ľudí, do toho mi nikto nehovorí, avšak na konci, keď sa skladajú účty a nadriadení chcú vedieť svoje, neexistuje iná odpoveď: to, čo sa malo stať, sa stalo… teda – výsledok.
… darmo by u nás niekto hľadal zničených ľudí, strhané tváre, psychické poruchy z preťaženosti Vieme, čo robíme, za koľko a dokedy to máme urobiť. A každý presne vie, aký musí byť jeho podiel vyjadrený korunou. Infarktové situácie, kolapsy nevznikajú z nadbytku práce, ale z jej zlej organizácie a chaosu..
… čo mňa drží v Slušoviciach? Tvorivá voľnosť, samostatnosť, povinnosť iniciatívy, teda to, od čoho sme si v našej‘ spoločnosti v posledných rokoch akosi odvykli. Tu majú tieto požiadavky na tempo s našou dobou renesanciu. Inými slovami: práca je hrou bez únavy. Pochybujete? – Ak dáte dieťaťu novú hračku, bude sa s ňou hrať neprestajne, žiadnu únavu na ňom nezbadáte. Zapája do hry fantáziu, a tá predsa neunavuje. Stále ideme do niečoho nového, stále sa teda hráme… ako fanatici. Bez tejto atmosféry by sa mne osobne nedýchalo dobre. Prestavba sa v Slušoviciach skončila, tu sa totiž začala už dávnejšie…
… v našom hospodárstve je uznávané božstvo objektívnych príčin. Ale keď urobíme dôslednú analýzu, objektívne príčiny sú len dve. Lenivosť a neschopnosť. To sú príčiny u jednotlivca. Avšak v systéme môžu byť ďalšie. Korupcia a nezodpovednosť.
(Poznámky o disciplíne – pokračovanie)
Tentoraz z pohľadu mladého robotníka, ktorý je v Agrokombináte Slušovice necelý mesiac. Hovorí LADISLAV HALÁMEK, z okresu Hodonín, zamestnaný v závode potravinárskej výroby, ktorému sme boli počas dvoch noci spolunocľažníkmi v družstevnej ubytovni v Dešnej (budil nás veľmi zavčasu). Z rozhovorov sme si zaznamenali: Na bývalom pracovisku v nedakonickej Lakrome bol majstrom. V Slušoviciach tento absolvent potravinárskej priemyslovky mieša jogurty, je pasterantom mlieka. Ako povedal, cíti, že musí byť výkonnejší, pozornejší, disciplinovanejší. Nie, ako v predchádzajúcom zamestnaní, kde sa vŕšil nervák na nervák. Každú chvíľu niečo chýbalo, niečo sa kazilo, neprišlo a neboli ani tí. čo za nedostatky zodpovedali.
O nápadoch, zlepšení roboty sa viedli len dlhé reči. Ak však niekto prišiel s konkrétnym nápadom, nikto oň skutočne nestál. Práve to mu v Slušoviciach imponuje – záujem, vzorná pracovná morálka a vnútorný pocit, že každý svojím pričinením rozhoduje o konečnom výsledku.
Na kádrové oddelenie slušovického Agrokombinátu prichádza denne pätnásť žiadosti o prijatie do družstva. V roku 1986 prejavilo takýto záujem sedemtisíc pracovníkov rôznych profesií. Máloktorý z nich však dostal kladnú odpoveď. Znovu legendy?
(Poznámky o vzťahu domácich)
– Odísť, neodisť? Nad tým som nikdy neuvažovala a zrejme ani nebudem, mieni dvadsaťročná JANA KLÁSKOVÁ, sekretárka na JZD Agrokombinát Slušovice. – Som odtiaľto. Nikde inde ma to neťahá. Ľudia odchádzajú zvyčajne vtedy, ak nevidia a necítia pohyb. U nás sa na nedostatok zmeny nikto sťažovať nemôže. Rastie družstvo, rozvíja sa obec. Takže, načo nasilu vytrhávať korene? Presádzať sa do iného prostredia? A ešte niečo. Nemám rada reči mladých ľudí o nedostatku príležitostí. Možno niekde inde Naše družstvo stavia na mladých. Mladosť sama o sebe však ešte nie je zárukou schopnosti. Treba ich preukázať. Ak ich máš, šancu dostaneš. Potom ju poriadne drž. ani na chvíľu nepoľav, ináč nebudeš vládať.
Ale poďme od mladosti k zrelosti. JOSEF ŘIHÁK má na svojom chrbte rovných osem krížikov. Jeho manželke MÁRII chýbajú do rovnakého okrúhleho jubilea štyri roky. Zastavili sme sa u nich ako u pamätníkov premien družstva i samotnej obce.
– Slušovice? Hotový Babylon. Ľudia z kadejakých kútov. A koľko múdrych! Kde ich len ten náš predseda nabral? kladie si otázku čiperný dôchodca – Ja som v družstve spočiatku nerobil. Manželka áno, bola celý život v rastlinnej. To boli časy. Tri koruny za jednotku, potom deväť, dvanásť. Kto by si to všetko pamätal, mávne rukou. – Keď prišiel Čuba, povedal hneď na začiatku, že neznáša lajdákov, ani pijanov. A pohlo sa to. Dakto si aj pohundre, všade sa rozťahuje to družstvo, samé haly, výstavba. Nuž, keď ich treba… Sám som ich staval. Keď predseda povie, že to je pre ľudí, tak je to pre ľudí. Na to môžete vziať jed Nedá sa mu neveriť. Nezabúda sa ani na nás starých. Nie sú to len obedy po dve koruny. Z družstva nás volajú na všelijaké stretnutia, akcie, chodíme na zájazdy. Žena. ako dôchodkyňa, bola v Sovietskom zväze, Poľsku, Maďarsku.
Josef Řihák pracoval v družstve ešte pred rokom. Vypomáhal. Je nepísanou zásadou, že družstevníkovi-dôchodcovi nemožno odmietnuť príležitosť pracovať. Skúsenosti nerastú na stromoch.
A keď už hovoríme o kontinuite, Řihákovci sú skvelým príkladom. Tri z ich štyroch detí zostali na družstve. Ba najnovšie už je v radoch družstevníkov aj ich vnučka.
(Poznámky na emenvé)
Poriadne by sme sa zmýlili, ak by sme očakávali, že MNV v Slušoviciach nie je „poznačený“ družstvom. Naopak. Termín spolupráca má konkrétne podoby. Ak sme v úvode hovorili o dedine, nebolo to celkom vystihujúce, pretože Slušovice sú strediskovou obcou a tak otcovia obce hovoria jedným dychom aj o Veselej, Brezovej, Hrobiciach, Neubuzi, Dešnej i Všemine. Keď zrátajú duše aj so Slušovičanmi, starajú sa o päť a pol tisíc obyvateľov. A keď to zoberieme inou štatistikou, potom polovica práceschopného obyvateľstva pracuje v JZD Agrokombinát Slušovice.
Nuž, hľadajme vzájomnú prepojenosť – národný výbor – jéerdé! Nachádzame ju, rečou ekonomiky, j v združovaní finančných prostriedkov.
– Družstvo síce postavilo obchodný komplex f KVATRO. tiež ho i prevádzkuje, zato dve tretiny finančných prostriedkov na výstavbu zabezpečil E MNV, hovorí tajomník JOZEF KOLÁŘ. – Časť prostriedkov sme poskytli aj na Derby centrum či výstavbu areálu zdravia a hotela Slušovice vo Všemine. Družstvo však i stavalo. Naša obec mala v sedemdesiatych rokoch tisíc päťsto obyvateľov, dnes má o tisíc viac. Pochopiteľne, že to vyvolalo aj zásahy do priestoru obce. Väčšinou na seba natlačené domky, úzke uličky, Slušovice bolo treba „prevzdušniť“. Búralo sa i stavalo, máme nové cesty. Netreba dopovedať, kto opäť za tým stál, pripája sa podpredseda MNV EDUARD JANUŠKA. – Ak nazrieme do najbližšej budúcnosti, rovnako to bude i s výstavbou kultúrneho domu a s telocvičňou. V Slušoviciach sú vytvorené podmienky na vrcholový šport, na masový zatiaľ chýbajú. To musíme zmeniť. Ak nám návštevníci občas i trochu závidia rozmach obce. nevedia, koľko toho v nej ešte chýba. Napríklad vodovod, kanalizácia, plynofikácia. Sú to akcie, ktoré sú pod zemou, nevidieť ich, no nedostatok pociťujeme. Ale s inžinierskymi sieťami sme už začali. A ako inak, zasa s družstvom.
Dve tretiny poslancov v obciach sú členmi JRD. Už aj preto nemôže byť zamestnávateľ odtrhnutý od obcí, navyše, ak na ich chotároch hospodári. Poslanectvo i zamestnanie v družstve má aj inú prednosť – zodpovednosť v ekologických otázkach. Družstvo hospodári na nemalom území a svojou činnosťou spôsobuje aj zásahy do prírody. Poslanci musia poznať ich príčiny. Dbať o potrebnú zmenu pestovateľských kultúr, dbať o stavbu čističiek odpadových vôd. Erózia pôdy a znečistenie vodných tokov dostali stop.
Píše sa rok 1988. V roku 2000 budú mať Slušovice namiesto dva a pol tisíc obyvateľov raz toľko, celé územie s ďalšími šiestimi obcami sedem a pol tisíc, činžiaky, radové zástavby, rodinné domky typu Trend a Morava na kľúč… A už sa pomaly bojíme písať to obohraté, kto bude stavať…
(Záverečné poznámky)
Azda čitateľ viac očakával násobky čísiel a percent hrubej produkcie, výkonov, zisku, veľkých a malých programov, ako sa najčastejšie v súvislosti so Slušovicami – a keďže Slušovice sú stále a predovšetkým družstvom – hovorí a píše. Sporov v tomto zmysle je a bude stále dosť. My podávame svedectvo ľudí. ktorí v Slušoviciach žijú a pracujú. A najmä prečo sú tu a prečo prichádzajú ďalší. Bývalá obec obuvníkov, kováčov, kolárov, stolárov, keramikov dráždi a bude dráždiť. A dobre – nech! Možno i preto, či najmä preto, že oprášili pre nás prachom zapadajúci obsah pojmov – schopnosť, vitalita, náročnosť, zodpovednosť, samostatnosť, osobnosť, kvalita, hrdosť, dôvera v seba samého Ale či práve naplnenie týchto pojmov nevedie k tomu, čo neustále prízvukujeme: uspokojovať záujmy a potreby ľudí?
V Slušoviciach o nič iné ani nejde. Takže aký slušovický hriech, keď chcú stále viac a viac…
(Smena na nedeľu 23. 12. 1988)