Situácia v Srbsku uviazla už dlhodobo v pate, napriek tomu – aj práve preto – sa čoraz viac vyostruje. Po sérii nečakaných vrážd spojených s vládnou mocou a stotisícovej demonštrácii v metropole vzrastá nervozita.
Zo spontánneho hnutia študentov belehradskej univerzity, protestujúcich v októbri 1998 proti represívnemu zákonu o vysokých školách, vzišla razantná politická sila menom Otpor (Odpor). Svojím zjednocujúcim vplyvom na vnútornými škriepkami vyčerpanú opozíciu priamo ohrozuje režim „posledného európskeho diktátora“. Prezident Slobodan Miloševič žne búrku nielen cudzím pričinením. Umlčanie štyroch neštátnych médií sa po predošlých represáliách voči politickým odporcom stalo impulzom k mohutnej vlne protestných akcií, ktorých cieľom sa teraz už neskryte stalo zvrhnutie moci.
Krajina v stave ochrnutia „Patria k nášmu európskemu spoločenstvu a my musíme dokázať, že nie sú sami,“ povedal vysoký predstaviteľ EÚ pre spoločnú obranu a zahraničnú politiku Javier Solana na stretnutí so zástupcami srbských nezávislých médií v Bruseli, ktoré zorganizovala Medzinárodná federácia novinárov, EÚ a Pakt stability pre juhovýchodnú Európu ako „naliehavú odpoveď na posledný vývoj v Juhoslávii“. Ten istý Solana, ktorý nisol vlani na poste generálneho tajomníka NATO zodpovednosť za rozkazy vedúce k devastácii krajiny, jej teraz podáva „priateľskú ruku“. Realita vyzerá oveľa krutejšie, ako je v očiach vlastného svedomia ochotný pripustiť.
Kedysi rozvinutý štát je po vlaňajšom zásahu NATO hospodársky i vnútropoliticky ochrnutý, životná úroveň obyvateľov klesla na historické minimum a jej obraz pripomína návrat v čase. Na tomto fakte ešte dlho nič nezmení zámer vybudovať Európsku bezpečnostnú a obrannú iniciatívu (ESDI), ktorá je priamym dôsledkom ignorovania Európanov Američanmi v kosovskej vojne, ale aj odhalenia vážnych nedostatkov vo vojenskej kapacite starého kontinentu. Nezmenila na tom nič ani roztržka medzi americkým generálom Wesleym Clarkom a jeho britským kolegom Michaelom Jacksonom, keď odmietol rázne zasiahnuť proti ruským vojakom na prištinskom letisku, ba ani najnovšia iniciatíva Jacquesa Chiraca zvolať summit EÚ o tom ako pomôcť demokratizácii Balkánu.
Európa si zviazala ruky Z etického hľadiska by tlak Európy na belehradský režim preukázal väčšiu legitimitu a účinok, keby sa vlády USA a ich západoeurópskych spojencov na Veľkú noc 1999 neboli uchýlili k odstráneniu násilia iným násilím: pošliapaním ľudských práv všetkých občanov Juhoslávie, nielen v jej neprimerane očierňovanej srbskej časti. Drastický zásah „medzinárodného spoločenstva“ proti suverénnemu členovi OSN sa stal najnázornejšou ukážkou zlyhania Európy v pomníchovskej histórii. Okrem toho, že najhrubším porušením medzinárodného práva od čias nemeckého nacizmu spochybnil omieľanú dogmu o akýchsi univerzálne platných „západných hodnotách“, obnažil chradnúci stav európskej jednoty a nepripravenosti riešiť lokálne vojnové ohniská.
To sa teraz Európe vracia. Vo chvíľach, keď v troskách nočných náletov zomierali bezbranní ľudia, ešte asi netušila, že si do budúcnosti sama a dobrovoľne zväzuje ruky. Tým, že iný vyprovokoval na jej území čosi, čo nikomu nič pozitívne neprinieslo a s čím sa dodnes morálne nevyrovnala, sa znížili šance na jej aktívny vstup do riešenia juhoslovanskej krízy. USA, Rusko, ale i S. Miloševič sú si veľmi dobre vedomí európskej bezmocnosti a využívajú z tohto plynúce výhody.
Ruský alibizmus neprekvapuje Líder Srbského hnutia obnovy (SPO) Vuk Draškovič pochopil realitu a spolu s tromi kolegami z partnerských opozičných strán sa vydal na lobovanie smerom, ktorý by väčšina jeho stredoeurópskych partnerov zamietla, totiž – do Moskvy. Juhoslávia však, zatiaľ, nie je európsky štandard. Takého superpolitika, ktorý by šibnutím prútika popretŕhal jej historicky podmienené náboženské, kultúrne a politické putá s Ruskom, nebolo a nebude. Hosť i jeho hostiteľ sa ocitli v delikátnej situácii. Prvý azda preto, že bol pri žiadaní podpory nútený kľaknúť si na koberec vladárov východnej veľmoci. Druhý to nemal o nič jednoduchšie, vďaka očividnej schizofrénii skôr naopak: hodiť kontroverzného Miloševiča cez palubu nezakrytým spôsobom si nemôže dovoliť práve z tých príčin, z akých nesmie a nechce pre neho obetovať zlepšujúce sa vzťahy s NATO.
Fakt, že sa stretnutie konalo iba na úrovni prvého námestníka ministerstva zahraničných vecí Alexandra Avdejeva, pričom prvý muž ruskej diplomacie Igor Ivanov sa alibisticky vyhovoril na nabitý pracovný program, je signifikantný. Vypovedá o tom, že pre Moskvu čas na jasné gesto ešte nedozrel. Otázka však momentálne neznie či, ale kedy sa tak stane. Ruské ministerstvo sa po rokovaní s delegáciou srbských opozičných politikov vyslovilo za urýchlené vrátenie Studia B, najväčšej neštátnej televízie v krajine, mestskej rade Belehradu, za demokratické slobody a za vypísanie predčasných volieb.
Striedavý alibizmus a náhla zmena stanoviska v prípade Moskvy neprekvapuje. Stačí si spomenúť, ako exprezident Boris Jeľcin v ostrom rozpore so svojou antiatlantickou rétorikou na začiatku leteckej kampane NATO o niekoľko mesiacov neskôr tlmočil americkému kolegovi vrúcne pozvanie na návštevu ruskej metropoly. Ani krviprelievanie, či zničenie juhoslovanskej infraštruktúry mu neprekážalo, aby sa na summite potľapkával po pleciach s hlavami štátov G-7. Hoci „Rusko neobchoduje s princípmi“, ako ubezpečoval vtedajší premiér Jevgenij Primakov, zato čulo kšeftovalo s Medzinárodným menovým fondom. Ten mu na odporúčanie USA ako protislužbu za nevstupovanie do konfliktu prisľúbil odpustiť stomiliardový dlh.
Veľmoci rozhodli Zdá sa, že politická konfrontácia v Juhoslávii smeruje k vyvrcholeniu. V tejto takmer občianskej vojne ide o naplnenie základného princípu boja na život a na smrť. Vzájomné obvinenia z terorizmu – buď zo štátneho, alebo z organizovaného – prilievajú olej do ohňa nenávisti a zakladajú tzv. vojnu nervov. Ťažko si veru predstaviť, hádam s výnimkou vojenskej kapitulácie, legitímne vymenovanú vládu, ktorá by sa nielenže dobrovoľne vzdala moci, ale ju aj posunula smerom k protivníkovi. Formulácia tejto podmienky prezrádza vekovú nezrelosť jej autorov, pretože ak by to urobila výkonná moc ktorejkoľvek krajiny, dejiny ľudstva by sa začali písať úplne inak. Kto však spravodlivo zmeria podiel viny za rozvrátený stav srbskej spoločnosti a ekonomiky, povedzme na konte M. Albrightovej a S. Miloševiča? Pokiaľ sa v analýze „dôkazového materiálu“ nezavedie minimálne kritérium „do a po roku 1999“, všetky pokusy o konečný verdikt čaká fiasko.
Slučka okolo Miloševičovej hlavy, teraz už nielen domáca, ale i medzinárodná, sa neúprosne sťahuje. Ani nie tak preto, že by malo ísť o zákonitý vývoj, až akýsi akt spravodlivosti a morálky. Relevantné veľmoci tohto sveta sa takto jednoducho dohodli a – rozhodli. Nezáleží na zistení, že novodobí vojnoví zločinci nemajú hlavné mesto výlučne v Belehrade. Finále moci prezidenta, ktorý sa pre väčšinu liberálnej Európy stal synonymom diktátora, je akiste iba otázkou času. Nemenej dôležité bude, ako k nemu Srbi dospejú. Či vypršaním funkčného obdobia, jeho skrátením v regulárnom parlamentnom procese, alebo pouličným násilím.
Vznik nekontrolovateľnej situácie by však mohol spochybniť solídny argumentačný kapitál opozície, pre ktorú je už akákoľvek nečinnosť a apatia neprijateľná, no patent proti vlastnej neprezieravosti nemá. Ani modro-biela zaťatá päsť, všadeprítomný symbol protestujúcich študentov, si agresívnymi údermi priveľa sympatií nezíska. Príťažlivá, no zatiaľ vzdialená vízia modernej a demokratickej Juhoslávie ako neoddeliteľnej súčasti novej Európy by v prípade unáhlených krokov utŕžila nebezpečné rany. Tie by mohli časový horizont jej skutočného naplnenia oddialiť ešte viac, prípadne do nenávratna. Takáto daň za chvíľkovú nedočkavosť mocichtivej časti srbskej opozície by bola jednoznačne krutá a najmä – zbytočná.
Autor (1961) je nezávislý publicista
