Aj cez mŕtvoly… Označiť Františka Šebeja za extrémistu v čase, keď vyslovuje názory zhodné s predstaviteľmi vlád krajín NATO, je zo strany ľavicového slovenského novinára pozoruhodné. V drvivej väčšine štátov NATO totiž vládne ľavica. A podľa citovaného tvrdenia by boli západní ľavicoví politici rovnakí extrémisti ako poslanec Šebej. (…) Je extrémistom z dôvodu, že sa vymykal z emotívne ladenej diskusie, alebo z dôvodu, že argumentoval v prospech toho, s čím Eduard Chmelár nesúhlasí? (…) Veľmi zaujímavo by sme mohli diskutovať o tom, čo je a čo nie je v súlade so štátnymi záujmami Slovenskej republiky a ako má slovenská zahraničná politika reagovať na precedens v prípade uznania nezávislosti Kosova. Slovenská pravica aj ľavica potrebujú takúto diskusiu. Iniciatíva KDH – Ľudová strana je na takúto diskusiu pripravená a teší sa na ňu. Eduard Chmelár vyčíta diskusii v slovenskom parlamente, že sa vedie nekvalifikovane. S tým sa dá súhlasiť. Nie som si však istý, či jeho článok do tejto nekvalifikovanej diskusie nezapadá. Emotívne tvrdenia bez argumentov totiž kvalifikovanej diskusii pomôžu málokedy.
Milan Krajniak, hovorca iniciatívy KDH-Ľudová strana
Kosovská otázka po „čitateľsky“ Verejná mienka na Slovensku, ktorá sa skladá nielen z vyznávačov ľavicových hodnôt, skutočne nie je naklonená bombardovaniu, ako konštatuje autor článku „Kosovská otázka po našom“ (Slovo č. 7/99). Dokonca nie je naklonená ani podmienenému súhlasu vlády na prelety vojenských lietadiel, v ktorom sa takmer nevyznajú ani členovia jej kabinetu.
Dôvody, prečo sa jednotliví občania vyjadrujú proti bombardovaniu (rozumej prípadnej ďalšej intervencii vedenej akýmkoľvek násilným spôsobom) sú podstatne širšie než ako sa snažil predstaviť autor spomenutého článku. Jednotní názor nemajú ani „mocní“ tohto sveta.
S myšlienkami p. Ondruša v uvedenom článku je možné polemizovať. Autor vidí dôvod vstupu Slovenskej republiky do NATO aj v možnosti prejavovať „nesúhlas s týmto postupom“ (rozumej bombardovaním) a prejavovať „ozajstný záujem meniť agresívnu politku Aliancie“ na pôde samotného paktu. S autorom sa teda zhodujeme v názore, že ide o „agresívnu politiku“ zo strany NATO. Nevidím však logiku v postupe. Musíme sa pridať k agresorovi, aby sme ho mohli následne kritizovať a meniť jeho rozhodnutia? Infiltrácia z vnútra? Je vari Slovenská republika predurčená plniť úlohu svojej SIS, ktorá ešte nedávno údajne mala za úlohu destabilizovať situáciu v susedných štátoch? So všetkou úctou ku schopnostiam a možnostiam oboch subjektov o tom pochybujem.
Miroslav Jakab, Banská Bystrica
