Psychoanalytici vedia svoje, keď odporúčajú každú minulosť dostať naspäť do slov a zrozumiteľných príbehov, pretože ináč sa stráca v traumatickom zážitku. Skúste si predstaviť kultúru bez strávenej minulosti, ku ktorej sa neviete prihlásiť iba tak, a ste doma. V prípade básnika a publicistu Ladislava Novomeského to platí dvojnásobne. Osobnosť jeho formátu určite znamená viac, než nejaký -izmus. Treba povedať, že oddeľovať dobu a dielo v jeho prípade tiež nedáva zmysel. Politika bola, ako hovorí Albert Marečin st., integrálnou súčasťou jeho básnického sveta. Sveta, v ktorom básnik zároveň obcoval, aby som ešte raz použil jeho slová, „so svojou múzou bez prezervatívu“. Jeho nová doba ho dobehla viackrát, najhoršie vtedy, ako píše Štefan Drug, vo svojej eseji z „Dejín pohnutých čias“, keď stáli proti sebe kamaráti z bývalých výborov. Tragická stránka jeho osudu bola súčasťou tragiky doby. Spomína na ňu Milan Rúfus v tichu katarzie, na ktorú počas svojej návštevy Novomeského v Památníku po prepustení z väzenia nevie zabudnúť. Antonín L. Liehm sa zas symbolicky stavia pred jeho pamätníkom do „pozoru“, aby vzdal hold „velkému člověku, jednomu z tragických hrdinů minulého století.“ Prečo okrem minulosti hovoriť o ňom dnes, tu a teraz? Myslím, že Novomeský a jeho súputníci z DAV-u mali k civilizačným hviezdam svojich čias bližšie, ako máloktorá generácia na Slovensku po nich. Tí, čo prišli neskôr, sa už museli vyrovnávať s rizikom života v čoraz menšom svete. Bola to práve európska otvorenosť, táto schopnosť byť doma v Paríži alebo Moskve – vyznať sa rovnako dobre vo francúzskej poézii ako v politike, ktorá podľa Petra Maczovszkeho vynikala v Novomeského osude už počas tridsiatich rokov v Prahe. Ak k tomu pridáme postavu Novomeského v bratislavskej kaviarni Union, o ktorej píše Štefan Žáry, máme pred očami skôr Habajov obraz „lyrika vilovej štvrte“, než človeka v štrajku s buržoáznym svetom… O ňom a básnikovi Novomeskom je reč aj v eseji amerického slovakistu Charlesa Sabatosa, keď sa náš básnik stal literárnou postavou v poslednej Passoliniho hre Beštia so štýlom. Medzi Kapitálom a Revolúciou prichytený básnik pri čine rozhodol aj v tejto hre – rovnako ako po auguste 1968 – svoju voľbu v neprospech Jána Palacha , a teda v prospech ideológie. Paradoxne, ak mám vysloviť svoj druhý dôvod, prečo sa Novomeským zaoberať dnes, poviem to takto, milí ľavičiari: jeho životný príbeh sa odohrával na pozadí smutnej domácej tradície ťaženia proti intelektuálom pre ich „povýšenecký pomer k vlastnému ľudu“. Príbeh, ktorý sa tu „naľavo“ opakuje často. Ak sa dnes pozrieme okolo seba, zistíme, že z hľadiska ľudského a kultúrneho kapitálu je tu prevážne ticho a prázdno. Skrátka, bez ľudí s pridanou hodnotou to ani tu nepôjde. Aby tomu tak nebolo, príjmite prosím naše pozvanie na slovo o Novomeskom… Záverom ešte raz vďaka za pomoc p. Albertovi Marenčinovi st., Albertovi Marenčinovi ml. a Danovi Škoblovi, bez ktorých by tento návrat k básnikovi nebol možný.
