Posledné prieskumy verejnej mienky u nás zaznamenávajú ustavičný pokles volebných preferencií SDĽ. Deje sa tak paradoxne v situácii, kedy vzrast nezamestnaných dosiahol kritickú hranicu indikujúcu hospodársku krízu a kedy sa tisíce ľudí ocitli v prepadlisku sociálnej siete, ktorá za súčasného stavu a možností hospodárstva predstavuje pre časť z nich definitívu.
Paradox spočíva v tom, že ľavicové strany sa dostávajú do centra voličského záujmu spravidla vtedy, keď sa masovo zhoršuje sociálna situácia ľudí, keď ekonomika upadá, pričom aktuálna hospodárska a sociálna politika nedokáže tento stav hmatateľne zvrátiť. Na Slovensku je to však inak. Z prieskumov vysvitá, akoby dnes slovenský volič, napriek zložitej sociálnej situácii, ľavicu nepotreboval.
Mohli by sme predpokladať, že voliči samostatnú ľavicovú politiku považujú za zbytočnú, pretože dôverujú ozdravným opatreniam ľavicovo-pravicovej koaličnej vlády a jej sľubom, že od budúceho roku bude lepšie. Zrejme sú však iné dôvody, pre ktoré sa aktuálni i potenciálni ľavicoví voliči odvrátili od ľavicových demokratov. Dva z nich sú očividné.
1.) ľavicoví demokrati v úlohe vládnej strany nesplnili očakávania a v súčasnosti nemajú voličom čo ponúknuť. Veď práve za účasti ľavicových demokratov vo vláde sa prehĺbilo aj tak veľmi nerovnomerné rozdeľovanie príjmov, pričom sa táto diskrepancia ospravedlnila nevyhnutnosťou reštriktívnych ekonomických opatrení. Ľavica jednoducho pripustila, aby za zlé hospodárenie bývalej vlády a manažmentov bánk a podnikov pykali dnes všetci občania tohto štátu. Zodpovednosť za zlé úvery, za tunelovanie podnikov, za šafárenie s verejnými fondami, za miliardové daňové nedoplatky atď. akoby nemala adresáta. Nik nie je vinný, ale všetci musíme toto nezodpovedné dobrodružstvo, ktoré ide na oltár transformácie, zaplatiť. Za asistencie ľavicových demokratov sa naďalej devalvujú vysokokvalifikované činnosti, o čom svedčia nízke mzdové tarify predovšetkým v zdravotníctve, v školstve, vo vede v porovnaní s inými sektormi (banky, výrobná sféra). Navyše, nedokázalo sa zabrániť pokračujúcemu tunelovaniu podnikov (napr. kauza PNS).
2.) na čele SDĽ chýba autorita, ktorá by reprezentovala jasnú víziu modernej ľavicovej politiky, autorita, akou bol na začiatku transformácie tejto strany na progresívny politický subjekt Peter Weiss. Chýba osobnosť, ktorá by dokázala voliča skutkami presvedčiť, že záujmy, potreby a starosti ľudí práce sú pre čelných predstaviteľov tejto strany prvoradé. Súčasný predseda SDĽ – navzdory svojim organizačným schopnostiam, ktoré jeho spolupracovníci aj verejne oceňujú – takou osobnosťou, žiaľ, nie je. Ba svojimi „zrnkami múdrosti“, pravidelne napĺňajúcimi rovnomennú rubriku známej diskusnej relácie jednej komerčnej televízie, pôsobí skôr zábavne. Na rešpekte u voličov mu to však nijako nepridáva. A to je pre politickú stranu, ktorá bude v predvolebnom zápase konfrontovaná s vážnou konkurenciou, málo povzbudivé.
Autorka (1952) je samostatná vedecká pracovníčka
