Hra ich vraj urazila, pochopili ju prísne kapitrealisticky, (zrkadlový obraz socrealizmu), prvoplánovo. Z naplánovanej premiéry nebolo nič, a tak o čom ten provokatérsky kúsok v skutočnosti pojednáva, môžeme vedieť iba z románového prepisu. Román vyšiel pod rovnomenným názvom (Diabol) v roku 2005, čitatelia sa proti nemu nevzbúrili, alebo o tom aspoň nevieme, lebo aj okolo románu nastalo veľké mlčanie. Ticho, ktoré môže veštiť poriadny világoš. Ak raz príde ten čas.
Mikuláš Kočan si ale nedá povedať, stále provokuje. Tentoraz románom Totalita, moja láska. Kapitrealistický kritik tohto opusu – a nie je ich málo, ba skoro by sa dalo povedať, že iných dnes ani niet – bude s románom raz-dva hotový: autorovi vypáli na čelo znamenie a spokojný s výkonom opublikuje svoje resumé niekde v Sme alebo v .týždni. (Ak si ho vôbec vo svojich výšavách všimne.) Provokatér Kočan, asi už aj poučený „pobúrenými“ hercami, ktorí za textom jeho hry Diabol videli drzosť či neúctu k nežnej revolúcii, akoby s takýmto resumé aj počítal.
Smeje sa do hrsti. Literárne. A píše si ďalej, len to tak fičí. Obdarený bohatou obrazotvornosťou, nezaprie v sebe milovníka talianskeho neorealizmu. Hoci sa pohybuje na malej ploche, širokým rozmachom šťavnato šľahá farby na plátno, čiernobiely obraz „toho, čo sme to žili“ rozbíja na tisíc plôch, iskriacich a hrajúcich všetkými farbami. Natruc všetkým čiernobielym kritikom! Hlavný hrdina prichádza na východné Slovensko na pomaturitné stretnutie. Po tridsiatich piatich rokoch účtuje, čo sa v tom maturitnom ročníku začalo, čo bolo na povrchu a čo v hĺbke, čo sa dalo vidieť a čo „iba“ vedieť. Maturanti sú už zrelí ľudia, prešli z jedného režimu do druhého, no vo svojom jadre zostali tým, čím boli: aj lotri, aj baránkovia, aj s charakterom, aj iba s povahou. Ocitneme sa v neorealistickom filme, autor felliniovsky narába jazykom, až je toho občas na čitateľa priveľa. Ak by to mala byť iba féria plná bizarných zážitkov, bol by to lacný trik, za obrazom je však zmysel.
Brilantne ho charakterizuje literárny vedec Viliam Marčok: „Ak sa nás autori doteraz usilovali zbavovať ilúzií o starom režime, a prípadne aj resentimentu voči nemu predovšetkým pomocou – miestami dosť lacného – zosmiešňovania, Kočan sa usiluje epicky podrobne poukázať na všetko, čím je generácia dospievajúca v jeho atmosfére v ňom uviaznutá a ako sa na jej vyväzovanie z jej súvislostí nabaľuje kariérizmus, bezcharakternosť, protekcionizmus, mafiánstvo atď. Doteraz som taký fundovaný a epicky presný – účtujúci – text od našich prozaikov nečítal.“
Mikuláš Kočan sa môže smiať na plné hrdlo, nielen do hrsti, lebo jeho farba je priznaná, čiernobiely obraz rozflákaný na tisíc parádnych a poriadnych kusov.
Mikuláš Kočan: Totalita, moja láska
Vydala Matica slovenská
Ilustračné foto: Jacob Břtter
