Bol jedným z najmocnejších ľudí v štáte. Rozhodoval o živote a smrti. Presvedčený stúpenec nemeckého nacizmu, ktorý sa priatelil s komunistami. Človek, ktorý 14. marca 1939 v rozhlase slávnostne oznámil vznik Slovenského štátu, unikol poprave len o vlások. Desaťtisíce obetí jeho režimu však toľko šťastia nemali.
Bol výborný rečník, príjemný spoločník a charizmatický človek. Šaňo Mach sa mohol pokojne stať kňazom či literátom. Namiesto toho sa vydal na politickú dráhu. Bol podpredsedom vlády, ministrom vnútra a hlavným veliteľom Hlinkovej gardy. Ideológia, ktorú presadzoval, bola zvrátená a deštruktívna, prinášala utrpenie a smrť. Jeho ruky sú pošpinené krvou tisícok nevinných ľudí, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch.
Posledné roky života prežil v ústraní ako slobodný človek. Stretával sa so svojimi niekdajšími priateľmi, medzi ktorých patrili bývalý poslanec Pavol Čarnogurský, spisovateľ Milo Urban či básnik Janko Silan. Na sklonku života sa venoval písaniu pamätí, ktoré tesne pred dokončením zhabala Štátna bezpečnosť. Zomrel v nemocnici, len pár dní po oslave svojich sedemdesiatych ôsmych narodenín. Potichu, bez pátosu. Na jeho životnej púti ho až do konca sprevádzala manželka Alžbeta.
Vo väzení so svojím žalobcom
V máji 1968 ho po dvadsiatich troch rokoch prepustili na slobodu. Toľko šťastia ako Mach nemal napríklad jeho kamarát Vlado Clemetis, ktorý skončil na šibenici. Vo väzení sa stretol s Gustávom Husákom a dokonca aj s bývalým prokurátorom Antonom Rašlom, ktorý pre Macha pred rokmi žiadal trest smrti. Antona Rašlu navštívil Šaňo Mach aj po prepustení z väzenia. Dnes už nebohý bývalý prokurátor si na toto stretnutie zaspomínal aj v rozhovore pre Slovo: „Keď ma navštívil, bolo už dosť neskoro. Hovorí mi, prišiel som sa vám poďakovať. A ja mu na to, že za čo, veď som i pre neho navrhoval a žiadal trest smrti. On na to, že ja som raz na pojednávaní k nemu prišiel a doniesol mu obložený chlebík. Vraj som mu tvrdil, že mu ho posiela moja žena. Nuž, bola to pravda. Pretože ona predtým bola na hlavnom pojednávaní. Ani nesedela vedľa Machovej manželky, no videla ju tam… Machovi som odvetil, že sa naňho pozerám ako na osobu, ktorá si už odpykala trest. Veď v Leopoldove sedel vyše dvadsať rokov. Ja by som mal s vami hovoriť ako rovným, tvrdil som mu. Napokon, v päťdesiatych rokoch sme sa v Leopoldove aj stretli. Ako spoluväzni.“
Čakal, že ho popravia
Počas súdneho procesu nikto, vrátane samotného Macha, nepochyboval o tom, že jeden z najradikálnejších ľudákov dostane trest smrti. Nestalo sa to. Rozhodnutie Národného súdu je dodnes predmetom dohadov. Podľa istých špekulácií zachránili Macha pred popravou dobré vzťahy s komunistami. V jeho prospech svedčil na súde aj priateľ Laco Novomeský.
Anton Rašla vo svojich pamätiach tvrdí, že Machovi sa podarilo uniknúť pred slučkou vďaka postoju počas pojednávania. Kým Jozef Tiso sa správal povýšenecky a odmietal akúkoľvek vinu, Mach prejavil ľútosť a so súdom spolupracoval. Na rozdiel od Tisa bol Mach vynikajúci rečník. Jeho záverečná reč pôsobila presvedčivo a svojím prejavom dojal k slzám viacerých zúčastnených, vrátane jedného zo žalobcov, Dr. Šujana či manželky predsedu senátu Imricha Daxnera.
Miernejší trest preňho údajne inicioval predseda senátu I. Daxner, pretože Alexander Mach mu vraj počas vojny zachránil život. Ako problematické sa však javilo odsúdenie radikálneho Macha na miernejší trest, ako mal dostať predstaviteľ „umierneného“ krídla Tiso. Riešenie problému sa zrodilo na stretnutí I. Daxnera s A. Rašlom. Predseda senátu spolu so žalobcom zinscenovali náhle zhoršenie zdravotného stavu obžalovaného a Machov prípad súd vylúčil na samostatné pojednávanie s odôvodnením, že obžalovaný sa pre náhle zhoršenie zdravotného stavu nemôže zúčastniť pojednávania. Rozsudok nad ním vyniesol Národný súd mesiac po odsúdení Tisa a Ďurčanského na smrť. Konečný verdikt bol prekvapivo mierny. Mach si mal odpykať tridsať rokov väzenia. Z nich si nakoniec odsedel dvadsaťtri.
Dobrý Tiso, zlý Mach
Zdá sa, že A. Mach bol schopný určitej sbareflexie. Svoj trest považoval za spravodlivý. Podľa slov syna Romana sa jeho otec opakovane vyjadroval, že by bol považoval za spravodlivý aj trest smrti.
Šaňo Mach počas svojho pôsobenia v politike napáchal veľmi veľa zla. Nespochybňujú to ani súčasní obhajcovia Slovenského štátu. Práve naopak. Snažia sa živiť známu schému: dobrý Tiso, zlý Mach. Na rozdiel od prezidenta Tisa, z ktorého mnohí robia (takmer) svätca, sa nestal ani „ikonou“, ani „martýrom národa“. Nemá svoje mauzóleum, neodhaľujú sa mu pamätné tabule.
Nikto nepochybuje o tom, že Mach zohral v našich dejinách jednoznačne negatívnu úlohu. Otázkou však je, či bol J. Tiso skutočne lepší. Zdá sa, akoby sa prívrženci vojnového štátu snažili očistiť meno ľudáckeho prezidenta tým, že hádžu celú zodpovednosť za zverstvá režimu na Macha a Tuku. Zodpovednosť, ktorú na seba prevzal Mach, však Tisa viny nezbavuje.
