Ľ. Benkovičová: Keď som hľadala slovo, ako stručne charakterizovať súčasný stav slovenskej spoločnosti, pomohla som si termínom ,,unavená spoločnosť“. Tento pojem patrí do výbavy veľkého sociológa minulého storočia Paula Felixa Lazarsfelda. Aj v súčasnej slovenskej komunite prevláda pesimizmus, únava, apatia, odovzdanosť osudu. Prejavuje sa to silne vo všetkých sociologických výskumoch. To, že verejnosť bez protestu prijíma rozličné opatrenia, ktoré v konečnom dôsledku výrazne negatívne ovplyvňujú život veľkej časti populácie. Čakáme, stále sa spoliehame na bližšie nevysvetliteľné deus ex machina (boh stroja), ktorý príde, urobí zázrak a konečne nám bude všetkým dobre. Výskum nášho Odboru mediálneho výskumu Slovenského rozhlasu ukázal, že dve tretiny populácie v súvislosti s vlastnou budúcnosťou nemajú istý pocit. Na prvom mieste sa obávajú celkového ekonomického a sociálneho vývoja, na druhom vlastnej biedy a chudoby. Tretie miesto patrí chorobe, štvrté vlastnej nezamestnanosti. Tieto názory zastáva až polovica populácie. K vlastnostiam unavenej spoločnosti patrí aj znížená politická participácia občanov. Počet členov politických strán, ktorí sa angažujú a chcú niečo meniť prostredníctvom politickej práce, neustále klesá. Indikátorom nezáujmu o politickú prácu je napríklad nedôvera v politiku a politikov. Podľa výskumov OMV SRo vláda je najmenej dôveryhodnou inštitúciou v našej spoločnosti – vyše 80 percent ju považuje za nedôveryhodnú. Najlepšie obstáli verejnoprávny SRo a STV, ktoré istým spôsobom obhajujú obyčajných ľudí. Na treťom mieste boli odbory, čo je vzhľadom na kampaň, ktorá sa proti nim vedie, dosť prekvapujúce. Istá dôverčivosť je voči stranám, ktoré respondenti volili, sú na štvrtom mieste. Najmenšiu dôveryhodnosť majú súdy a prokuratúra (27 percent), národná rada (20) a vláda (17). Iba necelé percento z opýtaných zastáva názor, že vláda a parlament vždy obhajujú záujmy obyčajných občanov. Ľudia si zvykli menej vlastniť, menej očakávať, nerobia si plány, majú veľmi obmedzený vzťah k budúcnosti. Podľa agentúry MVK 36 percent má obavy z nového roku, ďalších dvanásť percent z toho, čo príde všeobecne, jedenásť percent vítalo rok 2004 s pocitmi prázdnoty a beznádeje. Ďalším indikátorom unavenej spoločnosti je úsilie čo najviac sa uskromniť, čo najviac obmedziť svoje potreby. Podľa výsledkov Spoločenského barometra 80 percent ľudí hovorí o súčasnosti ako o nevhodnom čase na sporenie, polovica zaznamenala v posledných dvanástich mesiacoch zhoršenie celkových finančných pomerov, 38 percent žije od výplaty k výplate, štvrtina na dlh alebo z úspor. Obdobie od novembra 1989 spôsobilo, že tu vznikla početná skupina v sociológii nazývaná nadbytoční ľudia Sú to poberatelia najrôznejších sociálnych dávok, dlhodobo nezamestnaní, chovanci detských domovov, obyvatelia utečeneckých táborov, Rómovia z osád. Ide o ľudí, ktorých spoločnosť chápe najmä ako príťaž, ako čosi, z čoho už nebude žiadny úžitok. Pokles dôvery v štátne a verejnoprávne inštitúcie znamená, že v prípade rozličných životných zlyhaní, bezvýchodiskových situácií, nenachádzajú niektoré vrstvy oporu a pomoc. Potom získavajú dojem, že im nik nepomôže riešiť ich problémy, na ktoré im vlastné sily a energia nestačia. To je živnou pôdou pre ,,sľubotechnu“, pre rôznych spasiteľov, apoštolov poriadku, ktorí prichádzajú s jednoduchými, veľmi razantnými, často z hľadiska demokracie nebezpečnými riešeniami. V súčasnej spoločnosti hlavná konfliktná línia vedie medzi ľuďmi, ktorí prácu majú, a tými, čo ju nemajú. To, že tento konflikt na Slovensku jestvuje, je úplne zreteľné, pretože časť spoločnosti, ktorá má prácu neustále, si ju bráni a domáha sa, aby ľudia, ktorí ju nemajú, boli prinútení pracovať. Pritom ignoruje to, že práce je nedostatok. Ak analyzujeme kritériá, na základe ktorých sa obsadzujú viaceré, predovšetkým vedúce posty v súkromných spoločnostiach, ale aj vekovú štruktúru niektorých organizácií riadených štátom, nájdeme zreteľné signály o prítomnosti generačnej diskriminácie. Mediálne je mimoriadne silne podporovaný kult mladosti, krásy. Vraj iba mladí sú inteligentní, kreatívni, len oni zachraňujú to, čo neschopné generácie pred nimi pokazili. Šíri sa tvrdenie, že ľudia, ktorí dosiahli určitý vek, už nie sú schopní vývoja a prijímať nové poznatky. Vo veku nad 45 rokov žije na Slovensku 1,8 milióna ľudí, čo bezpochyby predstavuje relevantnú kategóriu populácie. Ich vytesnenie zo spoločnosti môže byť už vzhľadom na ich početnosť sociálne neprezieravé až kontraproduktívne. M. Vašečka: Téma sociálnej súdržnosti a jej zvyšovanie sa stáva zásadnou otázkou nielen na Slovensku, ale v celej Európe. Keby sme išli do stredoveku, tak tam sociálnu kohéziu zabezpečovala viera v Boha. Potom prišla éra nacionalizmu, kde sa sociálna kohézia vytratila postupnou sekularizáciou spoločnosti. Nahradil ju konštruktivistický paradigmus. V dnešnej nastupujúcej postnacionálnej ére sa však stráca už aj toto spojivo. S tým súvisí aj to, že sa vytráca sociálna solidarita, čo zásadným spôsobom začína ohrozovať súdržnosť celej spoločnosti. Zlú náladu, ktorá v spoločnosti prevláda, spôsobuje práve rýchlosť zmien, ktoré už ľudia nestíhajú ani registrovať, nie to sa im ešte aj prispôsobovať. Ide o cenu za to, že sa mnohé reformy nerobili vtedy, keď sa mali robiť. Neboli rozložené v čase. Faktom však ostáva, že Slovensko sa začína približovať k najrozvinutejším štátom. Ak by sme to rozdelili z hľadiska populácie sveta, tak našich vyše päť miliónov obyvateľov sa vlastne doťahuje na prvých desať percent najvyspelejšej, v najlepších podmienkach žijúcej populácie na našej planéte. Podiel hrubého domáceho produktu na obyvateľa je pomerne vysoký. Zásadnou pozitívnou vecou je rast produktivity a efektivity práce po roku 1989. Ich zvýšenie je veľmi dramatické, ale prináša aj negatívne javy. A to je pomerne silná opätovná komodifikácia pracovnej sily. Kúpna sila obyvateľov je pomerne vysoká. Priemerný príjem na Slovensku v porovnaní s ostatnými krajinami V4 je síce suverénne najnižší, kúpna sila obyvateľstva však predsa len takou ešte nie je. Napríklad v Poľsku majú takmer dvojnásobné platy, no kúpna sila u nás je ešte stále mierne vyššia. Pokiaľ ide o index ľudského rozvoja, ktorý považujem za oveľa relevantnejší ako akékoľvek meranie ekonomickej sily štátu, tak už niekoľko rokov oscilujeme medzi 35. a 38. miestom na svete. Slovensko je v prvej tretine krajín sveta, možno, že v jej nižšej časti, ale neustále sa doťahujeme a za posledné roky nedochádza k dramatickému poklesu. Pozitívnou zmenou je aj zníženie neúnosnej miery redistribúcie – tzv. Jimmi index, ktorý hovorí veľa o nerovnováhe príjmov a miere rozdelenia finančných prostriedkov. Všetky vyspelé krajiny s liberálnodemokratickým režimom oscilujú medzi 25 až 45 bodmi. To znamená, že v prípade, ak miera prerozdelenia je pod 25, čo bol prípad štátov tzv. reálneho socializmu, tak je privysoká. Zároveň pokiaľ sa Jimmi index preklopí cez 45, tak miera redistribúcie je prinízka a opäť to vážne poškodzuje ekonomiku. Dobrá správa pre Slovensko v roku 2000 bola, že daný index bol 33. To znamená presne uprostred intervalu, ktorý sa považuje za vhodný z hľadiska ekonomického a zároveň je aj sociálne spravodlivý. Zmeny, ku ktorým prichádza teraz, posúvajú index smerom hore. A to už nepovažujem za pozitívne. Rusko sa napríklad dostáva už nad cifru 55, čiže sa stalo jednou z najmenej sociálne spravodlivých krajín sveta. Zastavím sa pri konflikte medzi etnikami. Považujem to za vážny problém práve na udržanie aspoň akej-takej sociálnej kohézie v spoločnosti. Tento konflikt Slovensku hrozí a to medzi majoritou a Rómami špeciálne. Je to problém, ktorý naďalej bude vážnym spôsobom ohrozovať zmeny demokratického režimu. Pokiaľ sa dotkneme regionálnych problémov, dovolil by som si ponúknuť rozloženie regionálneho HDP na obyvateľa prepočítané na paritu kúpnej sily. Na jednej strane Bratislava, ktorá už v druhej polovici 90. rokov dosahovala sto percent európskeho priemeru. Prešovský kraj bol na úrovni 30 percent. Pokiaľ si pozrieme slovenský priemer, Bratislava sa dokonca dostala nad 200 percent, kým iba Trnavský kraj sa doťahuje aspoň na priemer. Slovensko teraz prechádza krízou postmodernej spoločnosti. Ideály pluralizmu sa rozchádzajú s realitou, viaceré sociálne vrstvy zápasia o svoje pozície na stratifikačnom rebríčku a o svoj status quo. Najohrozenejšia je pozícia strednej vrstvy, ktorá je oporou demokratického režimu. V tomto zmysle je to pomerne negatívny signál do budúcna, pretože napríklad nacizmus v Nemecku nastúpil práve vtedy, keď sa celé segmenty strednej vrstvy prepadli do nižších vrstiev. Na Slovensku sa stredná vrstva stabilizovala v nižšom postavení a dlhé roky zápasí o svoje prežitie. Štatistický úrad priniesol jednoznačné dôkazy, že po dlhých rokoch pomerne úspešného zápasu sa to práve od roku 2002 pohlo a niektoré časti strednej vrstvy sa začali skĺzavať tam, kde by sme ich neradi videli. Napriek tomu sa domnievam, že práve EÚ môžeme chápať aj ako šancu na to, aby sme sa vyrovnali so súčasnou krízou štátu a spoločnosti. Vidíte v tejto neľahkej spoločenskej situácii dajaké ostrovy pozitívnej deviácie? Ľ. Benkovičová: Pokiaľ sa bude naša spoločnosť rozkladať na každej otázke, aj na nedôležitých veciach, ktoré sú len mediálne nafúknuté, pokiaľ nie sme schopní tolerovať iný názor, žiadne ostrovy pozitívnej deviácie nevidím. Východisko vidím jedine v tom, že sa dokážeme v niečom zjednotiť a že za tým pôjdeme. To siaha do sféry politiky, odkiaľ by mal vyjsť impulz, tam by sa mala zrodiť idea, okolo ktorej by sme sa mali zjednocovať. Nie som si istá, či nám pomôže EÚ. Patrím medzi euroskeptikov, pretože sa mi nezdá, že Európa bude šancou pre strednú vrstvu. Okrem zdravotných sestier, ktorých nemajú na Západe dosť, možno lekárov, či pracovníkov v oblasti informatiky. A kedy sa spomínaná šanca naplní? Stihne to ešte generácia dnešných tridsiatnikov? V Európe vzniká obrovský byrokratický moloch, o ktorom sa nevie, akým spôsobom sa bude vlastne spravovať. Možno je to veľmi skeptické, ale jednoducho to nevidím jednoznačne. M. Vašečka: Ostrovov pozitívnej deviácie je veľmi veľa. Problém je, že sa nespájajú. Krajine chýba spoločná vízia. Viem, že sa prezident Rudolf Schuster vždy chváli, že má nejakú štvorstránkovú víziu, ale aj Inštitút pre verejné otázky pripravil niečo ako víziu spoločnosti do roku 2020. Prognostický ústav SAV má veľmi kvalifikovanú víziu. Tú našu by som možno označil ako veľmi konzistentnú, liberálnu, druhú za sociálnodemokratickú. Neprichádza však k diskusiám, čo ma osobne veľmi mrzí. A Európska únia ako šanca pre strednú vrstvu? Možno to bude znieť teoreticky, ale ideálom západnej Európy je naozaj to, aby sa do strednej vrstvy dostala väčšina spoločnosti. Minimálne 90 percent. Možno s piatimi percentami hore a s piatimi dole. Toto je klasický ideál, ku ktorému smerovali mnohé krajiny západnej a strednej Európy. A je faktom, že všetci zápasia s tým istým, že sa im vytvárajú celé segmenty populácie, ktoré sú vylúčené. V tomto zmysle Slovensko nie je výnimočné. Výnimoční sme v tom, že nemáme víziu. Ako sociológ vníma verejnú mienku? Nie je ňou pri svojich náhľadoch na spoločnosť či na Európsku úniu ovplyvňovaný? Ľ. Benkovičová: Každý je profesionálne deformovaný. Zrejme som aj pod vplyvom odpovedí z našich prieskumov. Možnosť vycestovať, vstúpiť na slobodný liberalizovaný trh bez ohľadu na to, v ktorej krajine bude náš občan, to bol jeden z hlavných atribútov, pre ktorý verejnosť šla do referenda o vstupe do EÚ. Dnes sa ukazuje, že to bol prinajlepšom prehnaný optimizmus. Ktorá spoločnosť v Európe sa teší z toho, že jej mladí ľudia odchádzajú zarábať si do cudziny? Nemci vytvárajú špeciálne podmienky na to, aby získali mladých, kvalifikovaných ľudí. Česi pripravujú špeciálnu legislatívu na to, aby ich získali. A my? Ak naši mladí ľudia získajú možnosť vycestovať za prácou, považujeme to za veľkú devízu. Ja to však nepokladám za správne. Priznávam sa, som profesionálne postihnutá, mňa verejnosť oslovuje. Niekedy je veľmi ťažké rozlíšiť, kedy hovorím ústami verejnosti a kedy uplatňujem potrebný odstup a sociologický pohľad. A aké majú mať sociológovia miesto v spoločnosti, na čo vlastne sú? Mne sa páči, čo klasik empirických výskumov George Gallup odpovedal na otázku, na čo je výskum. Vyšlo mu, že niekedy to, čo sa nazýva verejnou mienkou, je obyčajný zdravý úsudok, sedliacky rozum, niekedy múdrejší a spravodlivejší, ako by si iní mysleli. Aj podľa výsledkov viacerých výskumov chválu na súčasnú slovenskú ekonomiku vnímam ináč. Našla som si výskum švajčiarskeho inštitútu pre rozvoj manažmentu robený s bratislavskou Nadáciou F. A. Hayeka o indexe konkurencieschopnosti. Dokazuje sa v ňom, že Slovensko od roku 2001 do roku 2003 kleslo v tejto súvislosti z 22. na 27. miesto vo svete. Zase Kórea a Luxembursko, ktoré sa nám dávajú v mnohom za vzor, dali najmenej peňazí na zdravotníctvo z krajín OECD. To sú problémy, ktoré ľudí trápia. Potom hľadám dôkazy, kde sa verejná mienka posúva. Naozaj sa ľudia majú dobre, ako niektorí tvrdia, len to nevnímajú? Alebo je to naozaj tak, že sa majú problematicky? Vychádza mi, že druhý pohľad je skôr reálny. Prečo na Slovensku rastie počet samovrážd, kriminalita, silné asociálne prejavy? A prečo stále klesá poôrodnosť? To predsa všetko so všetkým súvisí. M. Vašečka: Súhlasím s vami. Ohľadne klesajúcej pôrodnosti. Samozrejme, že na to má zásadný vplyv stav ekonomiky, aj to, čo sme nazvali zlá nálada spoločnosti. Možno to má ešte väčší vplyv, veď v 20. storočí boli rôzne ťažké časy, aj na Slovensku sa pôrodnosť vychyľovala, ale vždy sa vrátila do pôvodných koľají. Nepodceňoval by som však fakt, že sú to aj celoeurópske trendy. Oveľa tragickejšie je to však v Rusku, ktoré už predbehlo v pomernom počte samovrážd Maďarsko. Hovorí sa, že tí, ktorí chceli odísť do cudziny, už odišli, a že viac ich už nepôjde. Ak v krajinách EÚ má tak málo Slovákov možnosť sa uchytiť, prečo sa nás boja? Ľ. Benkovičová: Na vašom výroku je veľký kus pravdy, pretože tá časť populácie, ktorá si svoje miesto hľadala mimo Slovenska a vyvinula v tom smere určité aktivity, je už skutočne za hranicami. Druhá vec je, že tu existujú skupiny sociálne slabších obyvateľov, ktorí si od otvorenia hraníc veľa sľubujú. Nazdávam sa však, že aby ste niekam odišli, musia vás tam prijať. Európa však robí všetky opatrenia, aby Rómovia a málo sociálne prispôsobiví občania, dlhodobo nezamestnaní ľudia s nízkou kvalifikáciou ich systém nezneužívali. Veľkú mobilitu nevidím. Pokusy budú, ale že by sa tieto skupiny zo Slovenska vysťahovali vo veľkej miere, to si vôbec nemyslím. M. Vašečka: Migračný potenciál môžeme merať tak, že sa vo výskume spýtame, či ľudia plánujú odísť. Čísla sú známe: v skupine okolo 18 rokov 25 percent plánuje opustiť Slovensko. Čím je vek vyšší, tým táto cifra viac klesá. Ľ. Benkovičová: To je len deklaratívne… M. Vašečka: Je to postoj, ale či to bude aj v skutočnosti? Jedna migrácia môže byť migráciou zúfalých skupín, kde sa budú snažiť dostať von za akúkoľvek cenu, ale nepreceňoval by som ju. Hystériu, ktorá teraz vznikla napríklad v Británii, považujem za absolútne nemiestnu. Druhá skupina, to je to pendlérstvo. Ľudia, ktorí budú dochádzať za prácou, napríklad do susedného Rakúska, budú pre Viedeň vážnou témou. Preto prijala určité časové obmedzenia. Tretia skupina, to je tzv. odliv mozgov. Tam to treba opäť rozdeliť na mladých ľudí, ktorí naozaj plánujú odísť a systematicky sa na to pripravujú od 15 rokov. Oveľa nebezpečnejší je však vedecký odliv mozgov. Netýka sa to sociológov, etnografov, ale skôr prírodných vied, kde celé ročníky zmizli v Amerike či Kanade. Ani to nemusí byť úplná tragédia, pokiaľ v rámci toho nedôjde k ,,brejk vost“, teda k úplnému zničeniu mozgov. Teda keď ktosi odíde do New Yorku umývať riady a stráca svoju kvalifikáciu. Pokiaľ sa ľudia v určitej chvíli vrátia na Slovensko, dalo by sa z toho niečo vyťažiť. Je to príklad Portugalska či Španielska, ktorých ľudia sa z Nemecka už vrátili a dnes prispievajú k rastu svojej krajiny. Registruje súčasná sociológia aj vlastnícke vzťahy so všetkými dôsledkami na riadenie spoločnosti? Ak je tu skrivodlivosť na každom kroku, ľudia sú nespokojní, ale je ticho. Čím je to spôsobené? Ľ. Benkovičová: Ten, kto sa venuje problematike stratifikácie slovenskej spoločnosti, nevyhnutne naráža na problém vlastníckych vzťahov. Výskumy sa však robia asi viac vo sfére ekonómie ako sociológie. Pokiaľ som informovaná, základný výskum, do pôsobnosti ktorého by problematika stratifikácie patrila, je oklieštený ako všeobecne veda a výskum u nás. Sú to veci, na ktoré treba dosť veľa peňazí, energie a kapacít. Systém po roku 1989 má rozličné podoby. Nemusí to byť len podoba drsného kapitalizmu 19. storočia, aký sa po novembri 1989 udomácnil u nás. Má podobu aj švédskeho socializmu, či sociálne orientovaných trhových ekonomík, kde sú istým spôsobom garantované práva pre všetky vrstvy. To, čo sa u nás vyvinulo, je dôsledok toho, ako politické elity riešili problémy a ako spoločnosť reagovala. Po roku 1989 som sa ešte nestretla so spontánnym protestom, ktorý by išiel zdola, od nejakého zoskupenia občanov, ktorí sa rozhodli za niečo bojovať. Neviem, či sme taký holubičí národ, alebo či necítime potrebu. Ľudia sa naozaj boja o svoju prácu, živobytie a presne vedia, že vzhľadom na to, ako tu fungujú odbory, sú istým spôsobom existenčne ohrození. Preto neprotestujú, lebo funkcie, ktoré odbory v našej spoločnosti plnia, nie sú ešte štandardné. M. Vašečka: Nemáme ešte u nás modernú demokratickú spoločnosť, ináč by to nebolo možné. Na Slovensku skutočne nie je dobre vyvinutá kultúra protestu, a to aj v porovnaní s Českom. Nakoľko sa sociológovia pri štatistike ekonomických výsledkov zaujímajú aj o spôsob ich výpočtov? Rozhodujúcim faktorom pri nových technológiách sú vynálezy. U nás ich intenzita v porovnaní s rokom 1989 prudko klesla. Voľakedy bolo ročne od 1100 do 1600 technických riešení na úrovni vynálezov, za posledné roky klesol počet prihlášok vynálezov na 80 až 200 ročne. Ľ. Benkovičová: Niektoré čísla, ktoré sa púšťajú do obehu ako argumenty prosperity na Slovensku, sú skôr metodologické ako metodické artefakty. Stačí napríklad zmeniť metodiku výpočtu nezamestnanosti a získavate zázračné cifry. Keby sa metodikou, podľa ktorej sa vypočítava dnes, bolo počítalo v roku 1997 za vlády Vladimíra Mečiara, tak máme nezamestnanosť pod desať percent. OECD vypočítala našu nezamestnanosť na 16, 6 percenta. Štatistický úrad SR znížil napríklad zmenou metodiky vlaňajšiu infláciu o 0,4 percentného bodu – z 9,7 na 9,3. A zase máme jeden ,,úspech“. Lenže to je ekonomická kategória a sociológovia zväčša nebádajú, čo sa za tým skrýva. M. Vašečka: Súhlasím, ale zriadenie do roku 1989 bolo do značnej miery plytvajúce. Neskôr predsa len prišlo k tomu, že sa systém zvýšil. Problém rastu produktivity práce je však spojený s víziou, so sociálnou solidaritou spoločnosti a s tým, čo spoločnosť s rastom produktivity chce robiť. Mnohí sociológovia povedia – ide o to, aby spoločnosť postupne smerovala k spoločnosti voľného času. Čo môže priniesť sociológia, vaše výskumy na zlepšenie riešenia problémov vôkol nás? Využívajú sa na riešenie našich problémov aj údaje z Poľska, Maďarska a Česka, kde majú prax z vládnutia sociálnej demokracie? Ľ. Benkovičová: Kedysi existovali celé výskumné projekty zamerané na porovnávanie. V rámci krajín RVHP sme sa vždy s niečím komparovali. Dnes je situácia iná, neustále sa naráža na nedostatok projektov a vedeckých kapacít. Našla som si však niektoré veci spojené s verejnou mienkou v Poľsku, Česku i Maďarsku. Keď klesla dôveryhodnosť poľskej vlády na 13 percent, tak tam nastal priam mediálny výbuch. Postavili otázku tak, že je hanebné, ak vládne vláda s takouto nízkou dôveryhodnosťou. A u nás? Nič. V Česku sa táto otázka tiež začína nastoľovať. Aj tam je kríza dôvery vo vládne inštitúcie. Ale o nejakom systematickom komparatívnom výskume neviem. Porovnávajú sa politické a sociálne systémy, ekonomika, no vždy na úrovni podsystémov, nikdy nie celku. M. Vašečka: Možno to vychádza aj z toho, že sociológia v daných krajinách je mimoriadne polarizovaná. Komparatívne výskumy sa robia. Niečo robí SAV, niečo náš inštitút, niečo agentúry, ale je to nesystematická práca. Ide aj o personálne obmedzenia. Na Slovensku nie je veľa ľudí, ktorí by mohli urobiť naozaj kvalitne stratifikačný výskum. A komparácia s EÚ? Je tu jeden zásadný problém – negatívne hodnotenie seba samého u nás ide niekedy do extrému. Pri pohľade na to, ako občania negatívne hodnotia vývoj u nás, sme porovnateľní už len s Rumunskom a Bulharskom. Aj Albánci sa pozerajú na vývoj vo svojej krajine výrazne pozitívnejšie. Pričasto sa porovnávame s Nemeckom či Rakúskom. Pokiaľ sa budeme porovnávať s nimi, tak ináč ako frustrovaní z toho vyjsť nemôžeme. Ale pokiaľ by sme sa porovnávali s porovnateľnými krajinami, ako je Poľsko či Maďarsko, potom to nie je až taká tragédia. Výsledok výskumu, ako náš občan vidí Slovensko a ako úniu, bol pre mňa šokujúci. EÚ pokladá za úžasnú, solidárnu, vyspelú a mohol by som pridať desať ďalších pozitívnych prívlastkov. Slovensko pritom považuje za zaostalé, konzervatívne a pridám ďalšie negatíva, aké len chcete. Zdá sa mi to ako samobičovanie. Ľ. Benkovičová: Nevidím hlavný problém v porovnávaní. Keď sa porovnávame s Rakúskom či Nemeckom, že ešte stále nemáme také vysoké ceny a odvody ako oni, že ešte sú u nás lacnejšie pozemky, tak potom nevidím dôvod, prečo by sme neporovnávali všetko. Skôr by som sa opýtala, je naše samohodnotenie falošné alebo reálne vedomie? Netrúfam si odpovedať. Slováci majú zlú náladu, preto všetko vidia pesimisticky. Tí, čo robia v spoločenských vedách, vedia, že existuje niečo ako sebanaplňujúce proroctvá. Musí to mať nejaký dôvod a príčinu. Pokiaľ je negativistické hodnotenie vlastného života, vlastnej budúcnosti, tak by som spoločenské vedomie neoznačovala za falošné. Skôr by som príčiny hľadala doma, v konkrétnej situácii. Zrejme v iných krajinách ľudia neprechádzajú takými prudkými zmenami a ak, tak sú tam iné kompenzačné mechanizmy, ktoré zmierňujú výrazne negatívne dosahy viacerých opatrení. M. Vašečka: Problém je v chápaní problému. Percepcia je niekedy oveľa dôležitejšia ako realita. Napríklad podľa Thomasa, keď je situácia nejako definovaná, takou sa stáva aj vo svojich dôsledkoch. Môžeme teda prísť k tomu sebanapĺňajúcemu proroctvu a tam vidím nebezpečenstvo. Načrtnete nám aj určité scenáre vývoja, či sa aj na základe prepočtov ekonómov budeme blížiť k liberálnej demokracii? M. Vašečka: Moja negatívna vízia je: o dvadsať rokov to, žiaľ, bude, ako je to v súčasnosti v Rakúsku. Budeme pomerne ekonomicky vyspelá krajina, čo však vôbec neznamená, že krajina bude schopná tolerovať napríklad veľké skupiny obyvateľstva, ktoré budú sociálne vylúčené. Jednoducho, táto krajina je z dlhodobého hľadiska ekonomicky odsúdená na úspech, čo vôbec neznamená, že sa v nej bude príjemne žiť. Ľ. Benkovičová: Scenárov vývoja je niekoľko a dnes postaviť nejaký model, ako to bude vyzerať o 20 rokov, je zložité. Ale v najbližších piatich to bude zaujímavé. Po prezidentských voľbách, po referende a prípadných predčasných parlamentných voľbách môže všeličo nastať. Niektoré trendy sú výrazne ovplyvnené rozhodnutím politickej elity. To súvisí s tým, ako je u nás prepojená ekonomika a politika. Ekonomika nemá vlastnú dynamiku, je neustále objektom politických zásahov. A podľa toho, aká vláda nastúpi, bude vyzerať aj najbližších päť rokov. Najhoršia verzia, ktorá by mohla nastať, je tá, že všetky negatívne trendy, o ktorých sme hovorili, vrátane xenofóbnych a netolerantných v etnickej oblasti, by sa upevňovali. Pretože zatiaľ sa tu len upevňujú negatívne trendy. Diferenciácia spoločnosti nás približuje k tomu, že budeme mať päť percent veľmi bohatých, 60 percent tých, čo nejako vyžijú od výplaty k výplate, a zvyšok, ktorý bude dlhodobo v najnižšej sociálnej vrstve. Pevne verím, že sa to podarí zlomiť, pretože to by bolo nešťastím pre Slovensko. Egon Bondy nedávno povedal, že si myslel, že najhoršie sociálno-ekonomické problémy zažil v 30. rokoch minulého storočia. Vyzerá to však, že to bol len slabý odvar tých súčasných. Aký teda v súvislosti s globalizáciou bude vývoj Slovenska? M. Vašečka: Ak si tzv. boj Severu proti Juhu premietneme na Slovensko a budeme hovoriť o veľkej mase migrantov, ktorí sem môžu prísť, môžem vysloviť dve hypotézy. Jedna je, že to ešte dramatickejšie zníži sociálnu solidaritu v spoločnosti. Alebo druhá hypotéza – zvýši ju, lebo napríklad Slováci a Maďari žijúci na tomto území zistia, že majú veľa spoločného s Rómami vzhľadom na migrantov z Afganistanu. Môžeme si vybrať, ktorú z tých hypotéz budeme chcieť riešiť. Ako sa falošné a reálne samohodnotenia prejavujú v súčasnej spoločnosti? Ľ. Benkovičová: Hodnotenie vôbec je veľmi zložitý fenomén. Keď ľudia napíšu, že majú rovnaké príjmy, rovnaké vybavenie domácnosti a rovnaké problémy, ukáže sa, že jeden svoju situáciu hodnotí pozitívne, druhý negatívne. Keď skúmam, prečo je to tak, zistím, že jeden volil SDKÚ, druhý napríklad KSS. Ukazuje sa, že sa u nás priveľká diferenciácia na osi politických aktivít premieta aj do takých skutočností, ktoré nemajú s politikou priamo nič spoločné. Prívrženci vládnych strán vždy hodnotia svoju životnú úroveň, svoje postavenie v spoločnosti a vyhliadky lepšie, ako to hodnotia voliči opozície. M. Vašečka: Sebareflexia je práve o tom, že priveľké skupiny obyvateľstva majú očakávanie nejakého sociálneho zostupu. Táto panika ich úplne paralyzuje v tom, aby boli aktívnejší. A to sa potom možno premieta aj do toho, že sú ticho pri nejakom sociálnom proteste, keď by mohli niečo zmeniť. Možno, že si spoločnosť konečne začne budovať cestu k tomu, aby našla konsenzus v základných veciach, v hodnotení nejakých udalostí, osobností, toho, čo sa volá národný život. Napríklad v Česku, Maďarsku a Poľsku veľmi elementárny konsenzus v niektorých otázkach existuje. Keď sa pozriete na slovenskú históriu, tak by tým, na čom by sa Slováci mali zjednotiť, bolo hodnotenie SNP. Ale ani to nie je pravda. Ľ. Benkovičová: Dohodnú sa akurát na tom, že Štúr bol Slovák. Všetky ostatné historické osobnosti sú privandrovalci. EÚ je sociálnejšia ako zákony, ktoré prijíma súčasná pravicová vláda. Ako sa to môže prejaviť na rozvoji Slovenska po jeho vstupe do únie? Ľ. Benkovičová: Výskumy, ktoré sa tu robili pred referendom o vstupe do EÚ, jednoznačne naznačovali, že Slováci nevnímajú úniu cez možnosť vyššej kvality politických, ľudských a sociálnych práv, ale predovšetkým jej pozitíva v spojení s ekonomickými ukazovateľmi. Teda so všetkým, čo súvisí so životnou úrovňou, schopnosťou zabezpečiť si prácu a dôstojne prežiť. Veci, ktoré sa viažu na politické, ľudské, sociálne práva, na isté duchovné hodnoty, ktoré únia poskytuje, tie sú v tej štruktúre hodnôt skôr na nižších miestach. Spracoval Martin Krno
